Alfonz Bednár: Kolíska – celé dielo (text)

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

Autor: filomena (16)
Typ práce: Ostatné
Dátum: 23.11.2021
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 17 674 slov
Počet zobrazení: 68
Tlačení: 3
Uložení: 4

Alfonz Bednár: Kolíska – celé dielo (text)

Bolo to v júli (v žatve) po krátkej predvečernej búrke.

Lieskov, malá podhorská dedina, voňal príjemným letným chladom, šumel cvrkotom svrčkov a hučal zdvihnutou vodou v potoku. Povetrie sa hýbalo slabým severným vetríkom, ochladeným prudkou, krátkou prehánkou, ale nepoddávalo sa mu, iba pomaly, veľmi pomaly popúšťalo z horúčavy, bola prišla do Lieskova s ránom, rozohriala cestu, maličké dvory a na chalupách steny a pobúrila ľudí.

V predposlednej lieskovskej chalupe na hornom konci dediny Zita Černeková počúvala rádio. Na kuchyni mala otvorené dvere, obrátené k maličkému dvoru a k betónovému mostíku, tým sa ponad potok chodilo na širokú cestu. Dverami jej do teplej kuchyne zavieval príjemný chlad. Rádio mala postavené v kuchyni na pevnej drevenej konzole. To bolo! spomenula si zrazu Zita. Kúpili si rádio, aj oni... usmiala sa nad spomienkami, ako Černek, jej muž, spravil z bukového dreva konzolu, pribil ju mocnými klincami na stenu nad veľký sivý hubáň. Zita naň pozrela, i na „starú dievku", na smiešnu a skromnú, nikdy nekvitnúcu kvetinu, ako sa z hubáňa hlboko ťahá hnedolilavými stonkami a sivozelenými tučnými lístkami. Čoskoro bude na dlážke, pomyslela si. Deti už spali a Černek nebol doma. Zita počúvala večerný program, prenos zo súdu (súd sa konal v meste v ten deň popoludní). "Obžalovaný Majerský," počúvala z rádia pevný prokurátorov hlas, ,,podľa výpovedí svedkov ste rozvratník a sabotér, rozvracali ste družstvo, opovržlivo ste sa vyjadrovali o sovietskych kombajnoch a napomáhali ste kulacké bunky, ktorých cieľom je znemožniť v Temešanoch prechod od individuálneho ku kolektívnemu hospodáreniu. Priznávate šat — „Družstvo som nerozvracal a nič som nesabotoval," počula Zita Černeková Majerského známy, už zahriaknutý hlas, „nikdy som nevidel sovietsky kombajn, kulacké bunky som nenapomáhal." - „Luháte, obžalovaný Majerský!" Zita sa striasla pod jedovatým prokurátorovým hlasom. „Svedkovia dokázali nad všetku pochybnosť, že ste rozvracali a sabotovali

družstvo, že ste sa opovržlivo vyjadrovali o sovietskych kombajnoch a že ste napomáhali kulacké bunky v Temešanoch. Priznávate sa?" - „Áno —súdruh prokurátor..." - „Vidíte, obžalovaný Majerský! Upozorňujem vás, aby ste neodporovali a neluhali! Pamätajte, ste pred súdom! Všetko, čoho ste sa v poslednom čase dopustili, vyplýva celkom jasne z vašej minulosti. Boli ste v slávnom Slovenskom národnom povstaní a už tam ste svoju jednotku opustili s tým úmyslom, aby ste ju zradili a vydali do rúk nepriateľa..." - „Nezradil som," ozval sa Majerský tichým zahriaknutým hlasom, „súdruh prokurátor..." Zita Černeková si sadla na lavicu pod „starú dievku" a rukami sa oprela o stôl. „Lepšie by bolo, obžalovaný Majerský, keby ste mlčali," ozval sa pevný jedovatý prokurátorov hlas. „Svedok súdruh Černek, povedzte nám, ako to bolo s obžalovaným Majerským v slávnom Slovenskom národnom povstaní, respektíve po zatlačení Povstania do hôr!" Zita rýchle dýchala, rádio jej bez hlasu šumelo nad hlavou, zdesene čakala, čo jej muž povie o Majerskom. Prešla chvíľka.

Rádio bez hlasu šumelo, zdalo sa, že na plech padá zrno. Zita čakala. „Súdruh predseda," ozval sa prokurátor, „ráčte prečítať výpoveď svedka Černeka!" V rádiu si predseda súdu dva razy odkašlal. „S obžalovaným Jozefom Majerským," začal predseda čítať Černekovu výpoveď, „som bol v našom slávnom Slovenskom národnom povstaní a približne do polovice februára roku 1945 som bol s ním v horách po zatlačení Slovenského národného povstania do hôr fašistickými okupantmi. Vtedy, bolo to v polovici februára, obžalovaný Majerský ušiel od našej jednotky s tým úmyslom, že ju zradí a vydá do rúk fašistickým okupantom..." Zita zdesene počúvala predsedov monotónny, ničím nezvlnený hlas, dívala sa do kúta medzi kuchynské a izbené dvere a chvela sa ľútosťou k Majerskému a hnevom na svojho muža, meniacim sa na hlbokú nenávisť. Vonku za potokom na ceste sa skrížilo dvoje svetiel a obehli sa m dve autá.

*

Temer sedem rokov predtým, vo februári v päťaštyridsiatom roku, ako vždy v noci Lieskov bol tichý a zatemnený. Chalupy sa šereli nad Špinavým snehom a v šerých stenách sa černeli okná. Hans Moeller, nemecký vojak (matka mu umrela v ten deň, čo ho porodila), stál na stráži na hornom konci pred Hankovou chalupou, poslednou v Lieskove, prestupoval z nohy na nohu v polodriemotách sa chvíľami zapodieval myšlienkou, že nie je najnešťastnejším človekom na svete. Vojna už iste nepotrvá dlho, oberleutnant Hals nie je zlý človek - a keby ho aj zabili, nemal by za ním kto plakať...Moeller prestupoval z nohy na nohu a myslel na to, že nešťastnejší je vojak... Áno, taký, čo ho matka oplakáva... Odvrátený bol od Lieskova a díval sa do noci, zbelenej starým snehom, do temných bukových a jedľových hôr za Lieskovom a do temnej zamračenej oblohy.

Poniže Hankovej chalupy v novej Černekovej, predposlednej lieskovskej chalupe, Černekova žena Zita si kolísala sedemmesačného chorého chlapca. Z hlavy si zložila teplú zelenú kvetovanú šatku, v ostrom svetle žiarovky zavesenej nad stolom sa jej - zaleskli hnedé kučeravé vlasy, a keď si sadla na lavicu a sklonila sa nad kolísku — na spánok už zoblečená z bieleho hrubého svetra, z červenej zástery a z hrubých hnedých šiat, obutá len v tmavomodrých papučiach - a keď sa vyrovnala, že vstane, prenesie si kolísku k posteli a ľahne si, vošiel jej do nezamknutej kuchyne Majerský, vysoký štíhly chlap, ticho zatvoril za sebou dvere, stŕpol nad jej haditými ramenami a haditou postavou, ostal stáť predo dvermi a nehýbal sa ďalej. „Čo..." vyrazil chvíľke zo seba. „To si ty, Zitka - ?" „Ja - a - "„

Ty tu bývaš?" „Tu." „Sú Nemci v dedine?" „Sú!" „Aj tu - u teba?" „Nie, nie - ale - odíď, Jožo, preboha! Nemci sú v dedine - ale počkaj - " Zite, Černekovej žene, začali hnedé oči temnieť hnevom„ - čo je? Kde si sa tu...? Načo si sem prišiel? Sem? Ku mne? Bože, čo teraz?"

„Zitka!" „Nie, Jožo - ale počkaj - nie, odíď, ber sa mi z domu, choď si niekde inde - !"

„Zitka." povedal jej Majerský, „hladný som - a strašne ma bolia oči - "

Keď potom stíchol hlasný šepot, chvíľu nevraveli nič, len sa obaja dívali. Majerský sa díval na Zitu slziacimi očami, na hladkú tvár, širokú v lícach a širšiu v čele, na tvár plniacu sa hnevom, na dlhý hladký krk, na hlboký oblúk bielej košele, stiahnutý prevlečenou šnúrkou, a Zita sa dívala vydesenými a zlostnými očami na neho. Obaja si dobre začali cítiť bijúce srdce, obom sa leskli oči vo svetle žiarovky, zosilnenom bielym, kde-tu kvetovaným tienidlom, obaja sa zľakli seba a v Zite sa zvíril strach z nemeckých vojakov (koncom januára boli prišli d Lieskova a boli v ňom už tri týždne, zamĺkli, tichí ako zelenosivá plesnina, obrastajúca kus horkého chleba), obom vyšiel n chrbát a na prsia pot.

V malej Zitinej kuchyni bolo veľmi teplo a Majerskému sa na hnedých bagančiach začal topiť nalepený sneh a stekať na jedľovú dlážku. Okolo nôh sa mu pomaly rozlieval do špinavej mláčky.

„Aj ty si...?" opýtala sa hlasným šepotom Zita Majerského.

„A čo - ?"

„Aj," povedal Majerský a trochu pohol páliacimi rukami, stisol orosenú pušku. ,,A, Zitka, ty ako...? Ja som prišiel, lebo som počul kolísať — tu je, reku, niekto hore - tu sú ľudia — "

Zita vyskočila od kolísky. Biela košeľa sa jej zdvihla n prsiach. Kolíska sa ešte párkrát zahojdala sem i ta. „Poď!' Otvorila dvere do tmavej izby, z izby sa vydul vlhký chlad, lebo tam Zita nekúrila.

Majerského po príjemnom teplom kuchynskom vzduchu udrela do nosa a do boľavých očí studená, vlhká stuchlina. Zastal v izbených dverách. Z hnedých bagančí mu na prah odpadli kusy stlačeného špinavého snehu a začali sa topiť na špinavú mláčku.

„Poď!" povedala hlasným a ostrým šepotom Zita. „Poď sem! Musíme zatvoriť, aby sa nesvietilo cez okná! Tu na izbe nemám zatemnené."

„A čo...?" opýtal sa Majerský. „Zitka, ty si takto sama a - ?"

Zita ticho zatvorila izbené dvere, nepovedala nič, ani Majerský sa jej už nič nepýtal, iba v tmavej izbe počúval, ako odostieľa posteľ, založenú dvoma veľkými perinami a tromi poduškami.

Po ťažkej prikrývke odhodila na druhú posteľ periny, na ne tri podušky. „Sem si ľahni," povedala mu a ukázala na belejúcu sa posteľnú plachtu, „tak ako si -potom ti donesiem niečo teplého, ohreješ sa, povieš mi, čo si... Tu povyše nás pred Hankovou chalupou stojí vojak. Nezbadal ťa?"

„Ale, Zitka, ja - nie, nezbadal, ale ja idem! Bol by strieľal.

"Ľahni si!"

Majerský si ľahol do Zitinej postele v mokrých bagančiach, ovinovačkách, v špinavej a prepotenej uniforme, na prsia si položil vojenskú čiapku a vedľa seba orosenú pušku.

Zita položila na neho tri podušky, na ne obidve periny, posteľ zastlala tak, ako bola, periny popritískala, uhladila a zakryla ich ťažkou prikrývkou. Urovnala a prihladila aj druhú posteľ. Odchýlila kuchynské dvere (svetlo z rozsvietenej kuchyne veľmi ostro preťalo tmavú izbu), rýchle si všetko prezrela, najmä či sa jedna posteľ podobá druhej.

Podobali sa, obidve boli rovnaké, rovnako vedľa seba stáli, prikryté ťažkými červenými prikrývkami.

Dvere odchýlila ešte viac, ešte raz pozrela na zastlané postele, prekĺzla do kuchyne a dvere zatvorila. V kuchyni si, vydesená a rozrušená, obliekla hrubý biely sveter, potom z postele uchytila hnedé šaty, odhodila ich, napochytre si natiahla spodnú sukňu z belasého flanelu, striasla sa, lebo krkom, hlboko nahým chrbtom a prsami a nahými ramenami jej do tela bol prenikol vlhký izbený chlad, a pozrela na spiaceho chlapca. Ležal ticho, dýchal hlasnými krátkymi výdychmi, stenal. Tvár mal červenú, rozpálenú od horúčky.

V Zita ovinula na lampu, ostro svietiacu nad stolom, široký konopný uterák, aby ostré svetlo chlapca nebudilo, potom sa obrátila a pozrela na sporák, teplý od žeravého uhlia. „Bože môj!" šepla. „Čo teraz?" Ticho priložila do sporáka. Obrátila sa, bezradne hľadela pred seba, na mysli so všetkým, čo sa v Lieskove stalo od začiatku októbra, keď nemecké vojsko vytlačilo z Lieskova partizánov a vypálilo sedemnásť chalúp. Myslela na chlapov. Nemci ich odvliekli, ženy upálili i deti. Ľudia sa udávali, bože...! Gardisti udávali a potom sa udávali sami. Pre všeličo sa udávali, vyzrádzali. Staré hriechy im poprichodili na um, škriepky, zvady, staré súdy a pomsty. Bože, čo teraz? Keby tak niekto vedel, že je tu partizán! Ako človek môže udať človeka? Mala ho vyhnať ako psa, mala mu povedať, aby sa vrátil, odkiaľ prišiel, aby šiel inde. Mala, bože môj, mala mu povedať - veď mu aj povedala - čo teraz? Terajší Nemci nie sú tí najhorší, ale niekedy chodia po domoch, kupujú mlieko, ovocie - nič nasilu neberú, platia za všetko, aj za chlieb... Zita lesknúcimi sa očami bezradne pozrela na chlapca, rozpáleného po ťažkej chrípke. Nepokojne začala chodiť po kuchyni, obutá v modrých papučiach, oblečená v bielej tenkej košeli, v hrubom

bielom svetri a v belasej sukni. Prečo sa nespýtala, pomyslela si na Majerského, prečo sa nespýtala, či nevidel jej muža, Černeka Miša, či nevie, kde je? Mala mu povedať, že ona už nie je Zita Furková, ani Ragalová, ako bola kedysi, ale Černeková, za Miša Černeka sa vydala... Bála sa ísť za Majerským do izby a mysľou sa jej hnali kusy života. Prvý raz sa vydala za Ragalu, potom za Černeka, za sezónneho robotníka, bola s ním v Čechách na J robotách cez niekoľko sezón... Zita nepokojne chodila po kuchyni, pozerala po stenách. Bože môj, čo teraz? Chalupu on postavil, Mišo Černek, izbu, kuchyňu a komoru, maličká chalupa, maličký dvor, postavil si to hneď pred vojnou, v tom roku sa už toto všetko začalo... Zite padli oči na stenu, na tmavé fľaky. Chudák, tu si ju postavil, tu na vlhkej lúke pri potoku, iného pozemku nemal, vlhká je, kameň ťahá vodu do múrov, dvíhajú, pije zo zeme, zo základov... Všetkého ostalo zrazu Zite ľúto, Černeka, chalupy, vlhkých múrov, maličkého dvora a betónového mostíka. Zazrela ho v duchu, ako spája maličký dvor so širokou cestou. Mala ho vyhnať, mala sa ho aspoň opýtať, myslela Zita na Majerského, myslela na muža, na chalupu, na chorého chlapca, nepokojne chodila po kuchyni. Bože, v októbri všetko ostalo, ako bolo, ale keby tak teraz... Zita videla v duchu horiaci Lieskov. Všetko toto ostalo, ale keby tak Nemci vedeli... Nemecké vojsko vtrhlo do Lieskova v októbri v štyriaštyridsiatom a po celodennom boji z neho vytlačilo partizánov. Horeli domy a chalupy, ale Černekova chalupa nevyhorela. Hoci veliteľ major Otto Schwind, štíhly elegán v bielych rukavičkách, dostal od lieskovských gardistov zoznam deviatich chlapov partizánov, Černek, Zitin muž, nebol na zozname, a hoci Schwind dal do bývalej kúrie zohnať všetkých chlapov od šestnástich do šesťdesiatich rokov a vyšetroval ich, ani tak sa nedozvedel, že Černek odišiel k partizánom. Zhromaždených chlapov dal odviesť a potom dal vypáliť sedemnásť lieskovských chalúp. „Prečo sedemnásť, Herr Major?" osmelil sa opýtať pridelený scharführer. „Naša svätá vojna sa nesmie pred ničím zastaviť f" pripomenul mu Schwind, ako neprestajne pripomínal sebe a iným. „A prečo sedemnásť? Dnes je sedemnásteho! Keby dnes bolo zajtra, vypálili by sme osemnásť!" Veril ešte v svätú vojnu, a preto dal v Lieskove do žien a detí utekajúcich z chalúp, zapálených fosforovými platničkami, strieľať a štyri utekajúce deti dal pohádzať do plameňov horiacej Turčokovej chalupy. Štyri... Vojaci ich chytili... Sedemnásť chalúp... Zita bola temer bez seba, chodila nepokojne po kuchyni. Sedemnásť chalúp zhorelo, táto ostala, vojaci odišli a ľudia nariekali, dusili sa hnevom, keď si pochovávali mŕtvych. To bol zázrak, hovorievala si, to bol zázrak, že ostala chalupa s chlapcom a so mnou... Zita zastala naprostred kuchyne, v nohách cítila, ako dobre sa jej stojí na jedľovej dlážke. Zázrak! Vždy si len tak hovorievala. Možno ma ešte stihne trest, povedala si. Mala som ho vyhnať, myslela na Majerského, mala! Bože môj, čo teraz? Nemci sú v dedine, plno ich je —

Nemecké vojsko bolo ubytované v škole a v bývalej kúrii, sčasti premenenej na kancelárie lieskovskej píly.

„Herr Oberleutnant," okríkol v kúrii, kde bolo miestne veliteľstvo, veliteľa lieskovskej posádky, oberleutnanta Paula Halsa, Oberscharführer Obmann, veliteľ jednotky (prišiel s ňou do Lieskova na aute), „ach - tak sa mi zdá, že veľa spíte!"

„Áno, Herr Oberscharführer, povedal Oberleutnant Hals a začal sa obliekať. „Prosím, Herr Oberscharführer - pekne vás vítam - "

„Škoda toľko spať," povedal mu Obmann, „dosť sa vyspíte v hrobe. Počkajte si radšej na hrob!" „Prosím Herr, Oberscharführer!"

„Na hrob si počkajte! Partizáni vám vykopú jamu, bude sa rám v nej ležať - haha - ako v sedemnásťročnej...!" „Prosím, Herr Oberscharführer!"

„Vy idiot!" skríkol na neho Oberscharführer Obmann. „Kretén! Keby tak už bolo po vojne - to by bolo, čo?"

Odišiel z veliteľstva so svojimi ôsmimi chlapmi.

Oberleutnant Hals sa obliekal. Hanbil sa pred vojakmi a pred unteroffizierom Köhlom a v tej chvíli si nič tak neželal ako zabiť oberscharführera. Pobiť takých ľudí ako Obmann! Eses, esdé, sipo, gestapo - samý zločinec a vrah! Národ naučili nie pracovať, ale lúpiť a vraždiť! Všade samý blockwart, špiceľ a udavač — zviera by sa nad ich zverstvami urazilo - a vojna ide dočerta! Blockwarti! Už pred vojnou, v mieri, sledovali každého človeka, by Hitler vedel aj to, čo sa jeho poddaným sníva. Blockwart, sviňa, má bdieť nad príslušníkmi národa a strany, má sa starať o praktickú spoluprácu členov strany v bloku - a vojna ide dočerta! V armáde blockwartov netreba, ani Obmannov a obmannov! hovoril si v duchu, keď sa obliekal. V armáde ich nebude! Oberscharführer by chcel, aby mu vojaci chytali partizánov - nemá sa čím zabávať, chce sa partizánmi. Nie, v armáde nebude blockwartov! „Unteroffizier Köhl!" „Rozkaz, Herr Oberleutnant!"

„Zostaviť hliadku šesť mužov a hliadkovať po obci!" „Rozkaz, Herr Oberleutnant!" —

Bože môj, čo teraz? myslela Zita na Majerského. V izbe leží pod tými perinami, ťažké sú, možno sa tam dusí... Čoho sa dať najesť? Hladný je -

Majerského v Zitiných perinách drvil vlhký chlad. Boli studené, dávno nevysušené a neprevetrané na slnku. Nohy mal vysoko nad baganče premočené od hlbokého snehu, namáhavo sa ním bol brodil z hôr do Lieskova. Prezimenú ruku si zdvihol k tvári, nadvihol si nad hlavu podušku a rukou prešiel k prikrývke, aby sa mu ľahšie dýchalo. Poduška mu klesla na tvár a na vystretú ruku a opäť ho začala dusiť. Ľavou rukou sa chytil vlhkej pušky, oprel sa ňou o studený, tvrdo vypchatý slamník a opatrne, aby nepohýbal nad sebou periny, posunul sa ku kraju postele, s tvárou k prikrývke. Vedľa prikrývky päťkrát hlboko vdýchol a vydýchol. Striasla ho zima a začala páliť tvár.

Zitin chlapec sa rozplakal. Trošku sa utíšil, keď ho Zita začala kolísať.

Majerský dobre počul do Zitinej postele, ako v kuchyni na jedľovej dlážke búchajú zodraté kolískové podnohy. Búchali a duneli. V posteli z neho pomaly mizol strach a rozochvenie z prekvapenia, že Zite vošiel do chalupy, ale na tvári, na krku a prsiach ho začala páliť hanba, že prišiel k Zite, ostal u nej, že neušiel, keď ju videl, a že sa jej dal tak skryť. Ujsť? Ako? Spomenul si, že neďaleko je nemecká stráž. Počul z kuchyne búchať a dunieť zodraté podnohy.

Zitin chlapec sa znova rozplakal.

Majerský si pomaly prešiel pravou rukou po tvári a popretieral si boľavé zatvorené oči, popretieral si ich, chcel si do nich vmasírovať tmu, jediný liek, čo na svoje boľavé oči poznal. Už dva týždne, dlhšie... Hnije tam už dávno... Majerský ticho ležal, všetko zrazu videl v duchu jasnejšie. V jedľových horách ďaleko za Lieskovom, pod Bielou skalou, kde sa po rozbití partizánskej roty skrýval s ôsmimi kamarátmi v bunkri, v pevnom, dobre vyloženom jedľovými siahovicami, dva týždne predtým zbadal, že sa nemôže dívať na sneh. V januári napadlo nového snehu, bieleho ako cukor, obloha sa vyjasnila a ostala

celkom bez mrakov. Sneh sa v mraze a slnku rozihral množstvom drobučkých kryštálikov, jagajúcich sa ako žiarivé oranžové, zelené a modré iskry. Z jasnej oblohy slnko svietilo do hôr, z jedlí zhadzovalo periny snehu, obloha svietila modrým svetlom, presvitala pomedzi zelené jedľové konáre, hora okolo bunkra vo dne oteplievala -ale Majerský cítil, že mu je čoraz horšie na oči, že v modrej oblohe a bielom snehu sa skrýva jed, ten ho oslepí. „Samý jed je v tom svetle," začal hovoriť kamarátom, „hrozný jed!" Oči ho začali štípať, bolieť, slzeli mu, a keď o dva dni za jasného slnka išiel s kamarátom Baďom k neďalekej studienke na vodu, skríkol na neho šeptom.-,, Jano, bože môj!" -„Čo je?" opýtal sa ho šeptom Jano Baďo, nízky čierny hrbatý chlap. „Čo božekáš?" - „Nevidím, Jano." Majerský si špinavými rukami pritisol zaslzené oči a Jano Baďo ho zaviedol do bunkra. Prešli dva týždne a v tých dvoch týždňoch Majerský začal myslieť: Keby sa len trochu mohol dívať do svetla a na sneh, ušiel by. Všetkých nechať, nech bárs aj podochnú v bunkri, nech sa požerú od hladu, ujsť, aj keby ho hneď mali Nemci chytiť a obesiť! Prečo, prečo! kričal v sebe a celé dva týždne si špinavým rukávom ošúchaného vojenského plášťa utieral boľavé a slziace oči. „Ja síkam očami!" povedal, neraz v tých strašných dvoch týždňoch ôsmim kamarátom v bunkri. „Očami, chlapci...!" - „Veru," povedal mu čierny hrbatý Jano Baďo, „viac vysíkaš očami ako...!" Chlapi sa rozosmiali. Majerskému sa sprotivili a zhnusili - okrem mladého Francúza, lebo ten sa nesmial, nerozumel im - a potom Majerský začal myslieť na útek ešte viac. Ušiel, tu je u Zity... Zita Furková, Ragalová, za koho je vydatá? Meno má vraj od farára, ten vo svojej farnosti tak pokrstil nejedno dievča za monarchie aj neskôr. Má už malé... Čo mal vykonať? Hnil tam v horách, oči mu hnijú... Ujsť? Ako? Vojaci by možno zbadali, chytili by ho, videli by, že ide odtiaľto od Zity... V Zitinej posteli sa už podušky pomaly začali zohrievať. Majerský si vytieral oči rožkom kanafasovej obliečky na poduške, tlačiacej sa mu na tvár. Oči ho znova temer tak boleli a pálili ako v januári, lebo sa dosť nahľadel do bieleho hlbokého snehu, kým cezeň prešiel do Lieskova. Hnil tam, nemohol tam už vydržať, ušiel... Majerský sa poddával myšlienkam, bodali ho, zvierali. Okrem neho a hrbatého Baďu bol v jedľových horách za Lieskovom aj Černek. V Lieskove mám ženu a chlapca," hovorieval často, ale do Liesková nezišiel ani raz, ani ostatným kamarátom nedovolil, aby ta zišli. „To je

dedina nebezpečná, je na hlavnej ceste. Stále sú tam Nemci. Nechcem narobiť nešťastia žene a chlapcovi. Nepôjdem ta, kým nebude po vojne. Ani vy sa nesprobujte! Raz Majerský nemohol vydržať jedovaté svetlo oblohy a biele svetlo snehu, lebo od očí ho neznesiteľne rozbolela hlava, a vrátil sa zo stráže do bunkra. „Nechce sa ti tam už byť, čo?" opýtal sa ho Černek nenávistne, po hlase sa mu preplazil jed. „Tak ešte pri sukni by si vydržal, čo?" - „Nemôžem tam byť," povedal Majerský, „lebo skapem." - „Skap!" odsekol Černek. „Prečo tak hovoríš, Mišo?" —,,Lebo to by nás každého mohli bolieť oči, nie?'' Vtedy sa Majerský už rozhodol, že ujde, a povedal si, že ak to bude musieť vykonať, ujde do Lieskova. Všade mohol ujsť, len nie sem d Lieskova, a takto sa dať skryť - !

Z kuchyne bolo počuť do izby zodraté podnohy na Zitinej kolíske, stenanie Zitinho chlapca a blbot ohňa zo sporáka.

Ide dačo ohrievať alebo variť, pomyslel si Majerský a po celom tele okrem vlhkých a studených nôh sa rozohrial hanbou. Tvár ho začala páliť ešte viac. Rýchlejšie začal dýchať. Počul, ako o sporák udrel prázdny kastról. Nevidel nič, ale podľa zvukov z kuchyne - búchala kolíska, v sporáku blbotal oheň, kastról štrkol o sporák - videl dobre, ako Zita stojí pri sporáku a natiahnutou nohou, opretou o podnohu, si kolíše chlapca. Hlad začal Majerskému hnať sliny do úst. Zita Furková, Ragalová - ona mu ešte aj jesť chystá... Majerský sa zrazu ponoril do svojho dávneho života. Zita, veď je to ona... V triatridsiatom roku, keď mala osemnásť rokov, bola s matkou v Čechách na robotách na veľkostatku v Radotíne u Majerského ako gazdu. Majerský bo vtedy robotníckym gazdom prvý raz a hneď na jar začal tak, ako mu starí gazdovia radili: „Jožo, nič sa ty neboj! Len aby si bo šikovný!" - „Budeš mať múky, masti a všetkého, aj slaniny!" „Aj pupkového užiješ, ak budeš k svetu!" Majerský uznal, ž starí gazdovia mu neradia zle, a na veľkostatku v Radotíne videl že by ich bolo škoda neposlúchnuť. Šikovný je, pomyslel si, veď to každý o ňom vraví. Zavolal si Furkovú a jej osemnásťročnú Zitu, hadité dievča hnedých kučeravých vlasov, viac sa obracal k Zite než k jej matke a povedal: „Vy dve nebudete chodiť d poľa, budete v kuchyni variť, ale poriadne a veľa, nech sa každý jaksapatrí nažerie, nech sa bárs aj rozpučí!" Majerský sa potom rozosmial a žmurkol na Zitu. Furková a jej Zita boli na svete už samy. Furko umrel a Zitine staršie sestry boli povydávané za takých ľudí, k akým Furková nechcela ísť. Povedala, že radšej

bude ešte so Zitou chodiť na roboty, kým bude vládať, a až sa Zita vydá, pôjde k nej, lebo ju mala zo všetkých piatich dievok najradšej. Obidve, Furková aj Zita, sa potešili Majerského slovám, ostali v kuchyni a začali variť ešte s dvoma dievčatami pre stodvadsať robotníkov, toľko ich mal Majerský na starosti. Začas bolo robotníkom, Furkovej a jej Zite na radotínskom veľkostatku dobre. Dobre bolo, dávno ju pozná, nehanbil sa, takto sa jej dal skryť. Ušiel sem do Lieskova, tu ho kamaráti nebudú hľadať, ale... Majerský v Zitinej posteli počul, ako sa v kuchyni na sporáku praží päť vajec. Áno, päť ich Zita rozbila do kastrólika... Vystrel sa, natiahol si boľavé nohy a chrbát a začal pregĺgať sliny.

Na Lieskove ležala februárová noc, belela sa kde-tu starým, nedotknutým a bielym, kde-tu rozchodeným a špinavým snehom. Nevypálené a vypálené chalupy stáli do zamračenej oblohy ako veľké tiché hroby. Rozchodený sneh (vo dne naň zo dve hodiny bolo svietilo mdlé slnko) večer zmrzol a chrupčal na širokej ceste pod čižmami, keď Oberscharführer Obmann s ôsmimi chlapmi, oblečenými v dlhých bielych plášťoch s kapucňami, pomaly prechádzal Lieskovom, pred každým domom zastal a chvíľku počúval. Auto, dvoch psov a dvoch chlapov nechal na stráži na kraji Lieskova pred pílou. Lieskov bol temný a tichý.

Vojak Hans Moeller na stráži na hornom konci pred Hankovou chalupou prestupoval unavene z nohy na nohu, hľadel do od, zbelenej snehom a stemnenej bukovými a jedľovými horami a zamračenou oblohou. "Moderleiwe üöver alle Leiwe," šeptal si po ministersky, ale prestal a začal si šeptať iné: „Niet lásky nad materinskú lásku - to nie, to nie. Kto je bez matky, nenarobí jej žiaľu. To je šťastný človek." Moeller hľadel na Lieskov a v preziabnutých rukách držal studenú rýchlopalnú pušku.

Lieskov bol tichý.

Oberscharführer Ernst Obmann neveril tomu tichu a postupoval odo dvora ku dvoru. Prejde niekoľkokrát dedinou, rozhodol sa, minie sa mu trocha času, ach, dlhého času, ešte je ďaleko do dennej akcie. Možno sa vyskytne aj nejaká nočná akcia. Ak nie, chlapi si odpočinú na veliteľstve v teple, možno si aj pospia -

oberleutnantovi bude treba ešte niečo pripomenúť. Stráže po dedine sú lenivé a nepozorné! Paul Hals, oberleutnant — kto je to? Vyzerá ako bernardín na penzii! Nedbalec! Treba sa s ním

trochu pohrať, rozmiešať mu pohodlnú myseľ, narobiť mu z nej šľahačky, aby - aby... Obmann kráčal tichým Lieskovom odo

dvora ku dvoru.

Zita pražila v kuchyni na pomaly sa rozohrievajúcom sporáku päť vajec a nohou, natiahnutou ku kolíske, si kolísala stenajúceho chlapca. Od chvíle, čo jej do kuchyne vošiel Majerský, sa jej už podarilo premôcť strach o chlapca, o seba, o Majerského sa už

nebála, aj keď ešte neprestajne dusila v sebe výčitky, že ho mala vykázať z domu a vyhnať do noci. Nič iného by si nezaslúžil! ozývalo sa jej v mysli. Čo teraz? Bože môj! Každú chvíľu sem môžu prísť Nemci. Dvere na kuchyni sa nesmú zamykať. Tak rozkázali. Mala som ho vyhnať, mala...! Výčitky v nej doznievali a stíchli, znova sa vrátili a bičovali ju po rozpálenej mysli a chvejúcom sa tele. Vajcia v kastróliku hustli.

Zita odtiahla kastrólik na kraj sporáka. Bože môj! Čo teraz Odtiahla kastrólik ešte ďalej na kraj sporáka. Majerskému sa dá najesť, pomyslela si. Možno aj jej mužovi Mišovi sa takto dajú najesť, skryjú ho, ak je nažive. Ktovie kde je? Mnohí už vedia o svojich, ona nevie o Mišovi nič, Majerský sa vráti k partizánom. Nabalí mu, nech aj im niečo donesie, chleba... Opýta sa ho, či nevie o Mišovi... Zita trošku pokrútila kastrólik a pomiešala praženicu olepenou lyžicou. Pomaly a ticho otvorila na sporáku dvierka, priložila ešte tri polená a sporák ticho zatvorila. Vzoprela sa hnevu na Majerského. Bože môj, veď ho nemožno vyhnať — človeka nemožno vyhnať ako psa - to len Nemci robili, ľudí vyháňali z chalúp, z dedín, nahnali ich do ohňa, deti im do plameňov hádzali... Odstúpila od sporáka, že Majerskému odkrojí chleba. Ale ako bude jesť? V posteli? Posteľ sa pohýbe... Keď sa obrátila ku kredencu, chlapec jej začal plakať. Vrátila sa ku kolíske. Vyhnala by ho do istej smrti, hoci možno... Zita kolísala. Možno - ale nie... Zita zamyslene hľadela do steny, potom do kolísky na chorého chlapca. V Radotíne, v Radotíne... Tam sa jej Majerský zapáčil, len čo ho videla prvý raz. Bol štíhly, vysoký, chudej tváre, urastený a v páse tenký. Oblečené mal nové rajtky, obuté vyleštené čižmy s mäkkými sárami. Zadívala sa mu vtedy na ostrú, hladko vyholenú tvár, modravočiernu tam, kde sa oholil, na úzke čierne fúziky, na krajoch končité, a na čierne, hladko učesané vlasy. V Radotíne prišla teplá jar. Zita s matkou varila robotníkom a raz po večeri, keď okrem nich nebolo nikoho v kuchyni. Majerský sa smelo opýtal:

„Tetka Furková, čo by ste na to povedali, keby som si vzal vašu Zitku? Tak za svoju, za ženu?" Furková prekvapene pozrela na Majerského, rukami si podoprela boky a pomaly, s úsmevom sa obrátila k zapýrenej Zite. „Ale, pán gazda, prečože tak hovoríte?" opýtala sa. "Lebo mám Zitku rád, no, páči sa mi a rád ju mám!" povedal Majerský tak ostro a pevne, že Zita sa mu dala chytiť pod pazuchu. Pritiahol ju k sebe za mäkké podpazušie a ľavou rukou ju pohladil po kučeravých hnedých vlasoch. „Ale, pán gazda!" povedala po chvíľke Zita a odtiahla sa od neho. Tri týždne sa tešila Furková, jej Zita a tešil sa aj Majerský, lebo Furková oddávna hovorievala „Chudobnému dievčaťu len chlap môže dať trochu radosti!" a zverila Zitu Majerskému, nehľadela na nič, ani na to, že keď nevidela Zitu, nevidela ani Majerského. Iba po troch týždňoch - Zita sa pamätala, že to bolo raz v máji vo štvrtok - Furková si okríkla Zitu: S tým gazdom prestaneš!" - A čože je? Prečo?" - „Lebo je ženatý! Kdesi v Temešanoch má ženu a dve deti!" Zita zbledla, potom sa odrazu veľmi zapýrila. „A kto," opýtala sa po dlhej chvíli, „a kto vám to povedal, mama?" - „Kto? O to sa ty nestaraj!" Na druhý deň sa Zita osmelila a v Majerského izbe sa opýtala: „Jožko, je to pravda, že máš ženu a deti? Aj my budeme - ja budem v druhom stave." Majerský nepovedal nič, iba sa jej a Furkovej dva dni vyhýbal. Mnohí robotníci ho videli veľmi zamysleného. Natretí deň prišiel do kuchyne a okríkol Furkovú: „Furková, musíte lepšie variť! Varíte ani pre svine!" - „A z čohože mám variť? Nedávate, čo by sme potrebovali!" — „Čože? Ja že nedávam? Kradnete, Furková, odnášate si. Cukor, slaninu...!" - „Ale, dívajme sa naňho!" skríkla Furková. „A ty čože robíš, pán gazda? Ty kradneš samý prvý!" Majerskému sa po oboch lícach a ostrom nose pretiahol dlhý červený fľak ako vždy, keď doňho vošla zlosť. „Dobre - dobre teda, Furková, ale draho vám príde toto slovo - a - ostatné si povieme na súde!" Majerský rozhnevaný odišiel z kuchyne a na druhý deň Furkovú a Zitu zažaloval. Teda, no, nehanbil sa... Sklonená Zita si hľadela na rozpáleného chlapca a kolísala. Majerský zažaloval, nehanbil sa - pre ňu to bola strašná hanba, nikdy nebola na súde, ani mama... Súdili ich, a ony nič nevykonali - Zitin chlapec ticho a stenavo plakal.

Zita ho obrátila na druhý bok a znova začala kolísať. Zodraté podnohy na kolíske búchali a duneli. Okolo Černekovej chalupy bola noc veľmi tichá, stíchlo aj

chrupčanie snehu Obmannovým vojakom pod čižmami, celý Lieskov bol na hornom konci tichý, akoby ponorený do špinavého oleja.

„Nestoj a nedriem!" preťal hlboké ticho Obmannov nemecký

krik spred Hankovej chalupy, kde stál na stráži nemecký vojak Moeller. „Ty všivavý pes! Takýchto všivavých psov Führer už dávno mal prevariť na mydlo. Chodiť tridsať krokov sem a tridsať krokov ta! Čuš, ty všivavý pes! Už v materi ťa vši žrali! Radšej ťa mali zožrať než - než — chodiť tridsať krokov sem a tridsať krokov ta!" Obmann sa obrátil a s chlapmi kráčal pred Černekovu chalupu. Zastal pred ňou znova. Strhol sa a počúval. „Čo je to?" opýtal sa scharführera Kniewalda, mal ho po boku. „Čo to búcha?" „Neviem."

„A čo vlastne vieš?" Obmann si pozrel na svietiace hodinky.

Blížilo sa k pol jedenástej.

Podnohy na kolíske pravidelne búchali a duneli.

Oberscharführer Ernst Obmann dávno nepočul taký zvuk a pomyslel si na veľký dieselový motor, umiestený v betónovom suteréne v mlyne, mlyn kúpil jeho otec v Ahlene, keď mal Ernst tri roky. Takisto dunel ten motor, keď sa hrávali za mlynom, pomyslel si Obmann pred Černekovou chalupou. Načo je tu motor? Motor? Dynamo? Tajná vysielačka? A kde je motor? Pod zemou? Obmann sa dotkol scharführera Kniewalda. „Scharführer, poďme!"

Deväť Nemcov, oblečených v bielych plášťoch s kapucňami na hlave a s rukami na rýchlopalných puškách, sa vhrnulo Zite do kuchyne.

„Bože, ratuj...!" Zita sa chytila horúceho rámu na sporá a pravou rukou kolísala chlapca.

„Ach!" Oberscharführer Obmann sa obrátil k scharführerovi Khiewaldovi a k ostatným, ukázal na kolísku a povedal: „Toto som nikdy nevidel a myslel som. že je to - hahá! - a to je šteňa -hahá! - a nad šteňaťom sučka - hahá! - aká pekná, biela, hotová do postele. Chystá sa, pôjde si ľahnúť! Myslí si, že je už po vojne - že niet vojny - že nikdy nebolo - alebo možno čaká partizána — "

Zitu zdrvil náhly chlad, rozpálila náhla horúčka, lebo nikdy nevidela, že by lieskovskí Nemci boli chodili v bielych plášťoch. Obmannových chlapov v Zitinej kuchyni oblialo príjemné teplo, vôňa pražených vajec a biela farba Zitinej košele, svetra a pleti, počkali na Obmannov pokyn a potom si jeden po druhom posadali za stôl na lavice. Obmann si sadol na stoličku, obrátil sa k Zite, k izbeným a kuchynským dverám a roztiahol nohy. So zvedavým chladom pozrel na Zitu, na dvíhajúce sa prsia, boky.

Zita sa ľavou rukou držala horúceho rámu na sporáku, pravou si kolísala chlapca, hoci už zaspal, a veľkými, vyplašenými hnedými očami hľadela na Obmanna, hľadela na neho, nemohla sa pohnúť. Obmann mal hladkú, bledú, chudú tvár. Orlí nos sa mu na nej nížil k očiam a ústam. Líca mu klesali a ustupovali dozadu. Bola to tvár veľmi hladká, nič sa nemohlo na nej zachytiť, bez odozvy by po nej bolo stieklo všetko, čo by jej bol človek povedal. Pozrel od Zity na chlapov. Zite sa v tom zazdalo, že má tvár ako oceľový zobák. Na píle takým zobákom štiepajú drevo -Znova pozrel na Zitu, zovrel ústa, pery sa mu v kútiku stiahli dozadu.

Zita prestala kolísať, prebehla k odostlanej posteli a vzala si z nej šaty.

„Aber nein!" povedal jej Obmann a ukázal ku kolíske. "Aber nein!"

Očervenela. „Ale nechajte ma - !" „Nein, nein!"

„Ale, preboha vás prosím, majte uznanie, dajte sa mi obliecť!" vykríkla Zita zdesene a začala sa triasť. „Uznajte, že - !"

„Nein," povedal pokojne Obmann, „nein!" Pozrel po svojich usmievajúcich sa chlapoch a pohľadom sa zastavil na Ottovi Drosselovi, na dvoch pásikoch špinavého leukoplastu, prelepených pod pravou lícnou kosťou. „Otto, povedz jej!"

„Poslechni, ženská!" povedal jej ostro Drossel, chlap s olepeným lícom, a ukázal ku sporáku. „Neplpni, frať se k plotňe a ke kolépce! Tam stúj!"

Zitu zamrazil strach, že musí vykonať všetko, aby vojakov nenahnevala. Majerský, bože...! Na trasúcich sa nohách prešla ku kredencu, vytiahla chlieb, odkrojila. So spomienkou na partizánov (bolo jej po nich ostalo pšeničnej múky) a s krajcom bieleho chleba sa vrátila ku sporáku a začala jest praženicu, nachystanú Majerskému. Najprv poobhrýzala a pooblizovala alumíniovú lyžicu a potom si koncom lyžice brala po kúštičku stuhnutej praženice, odhrýzala si chleba a jedla, hoci sa jej žalúdok búril, ale jedla, aby si Nemci nevšimli kastrólik s praženicou a nespýtali sa jej, pre koho je to. Silila sa do praženice, neslanej a nechutnej. Vo dne si zabudla doniesť z komory soli,

a keď prišiel Majerský, už sa bála, od šiestej hodiny večer ľudia v Lieskove na dvor nesmeli.

Obmannova jednotka, schar, sedela v Zitinej kuchyni za stolom na laviciach, štyria bieli chlapi na jednej a štyria na druhej. Po chvíľke si začali v teple sťahovať kožušinové rukavice z ľavých rúk, biele kapucne zo zelenosivých lodiek.

Zite myklo očami a kožou na čele, keď Obmannovi zbadala na brigadírke štvorček čierneho súkna a na ňom bielu plechovú lebku s dvoma prekríženými hnátmi. Pomaly žula chlieb stuhnutú neslanú praženicu. Vojaci, takíto so smrtkami, vypálili polovicu Lieskova, do detí strieľali, do žien, odvliekli chlapov, deti hádzali do ohňa - Turčokovho Milana hodili druhý raz, keď sa mu podarilo vyliezť oknom — bože, bože, ratuj — !

„Tu sa trochu bojovalo," povedal Obmann, „sú tu vypálené domy, chatrče. Boli tu partizáni, a keď boli, aj sú. Partizánska hniloba je ako - ako — a Oberleutnant Hals je nedbalý všivák!" Zložil si z hlavy brigadírku. Čelo mu prudko ustupovalo dozadu.

„Partizáni," povedal scharführer Kniewald, „sú ako vši nezničiteľní."

„Vši nie sú nezničiteľné, Scharführer."

„Nie sú," povedal Kniewald Obmannovi, „ale, Herr Oberscharführer, vždy a všade sa vyskytnú znova."

„Nerozumieš tejto vojne, Scharführer," povedal Obmann. „Toto je ideologická vojna a k ideologickej vojne patrí všetko, idea, vši, partizáni — a —a veci, ktorých sa človek nemôže nikdy striasť."

Zita na mysli so všetkým - ona, taká, pred toľkými chlapmi, chorý chlapec, Majerský v izbe, bože, bože, mala ho vyhnať! -uprene hľadela do žlto-bielej praženice, chvela sa chladom, dusila sa horúčavou, hľadela do praženice, aby sa nemusela dívať na chlapov, hľadela do kastrólika a tisla sa ku sporáku, lebo tak sa jej ľahšie dýchalo a mizol z nej strach.

Obmannova jednotka bola dobrá, ako si jej veliteľ myslel, lebo za posledné tri dni — pri denných akciách — sa jej podarilo vyčistiť v horách štyri bunkre. V troch vystrieľala vyhladovaných partizánov, do štvrtého nahnala sedemčlennú Židovskú rodinu, kľačiacu v hlbokom snehu pred Obmannom, a vypálila ho. S tými štyrmi dennými akciami bol Obmann spokojný a spokojný bol aj s nočnými akciami.

Zita pomaly jedla, hľadela do kastrólika. „Prečo tak neskoro žerie?" opýtal sa scharführer Kniewald. „Čo robila doteraz? Pekná je. Škoda, že človek má vkus — a je nevkusné, keď musia chlapi jeden na druhého čakať a dívať sa, ako ktorý majstruje. Háhahaha!" Obmann pozrel po smejúcich sa chlapoch. Boli to všetko niže päťadvadsaťroční chlapi, príjemní v tvári okrem scharführera Kniewalda, ten mal ďaleko dopredu vysunutú spodnú čeľusť s trčiacimi zubmi a vždy uslinenými perami.

Zita sa vzpierala náhle prichodiacim návalom hanby a strachu, slabli jej od nich nohy, tŕpli ruky a hmlilo sa jej v hlave, poddávala sa im, znova sa vzpierala. Bránila sa štipľavým slzám.

Obmann sa pokojne obzeral po Zitinej kuchyni, po sporáku a kachľovci, obložených sivobelasými kachličkami, po kredenci, odostlanej kovovej posteli (na tej spávala Zita, lebo v izbe nekúrila), po stenách, maľovaných vzorkou husi, idúcej po pažiti so siedmimi húsatkami, po dlážke z jedľových dosák, pri dverách mokrej a ušpinenej od obuvi. Oči mu postáli na obraze nahého Ukrižovaného a na veľkom sivom hubáni, pribitom pod ním na stene. Z hubáňa ako z kvetníka visela „stará dievka",

kvetina s hrubými sivozelenými lístkami. Potom sa mu oči prešmykli na izbené dvere. Ukázal na ne tenkým prstom. "Wer," opýtal sa Zity, „wer wohnt dort?" „Kdo tam pytlí?"

Zita prehltla nepožutý kúsok stuhnutej neslanej praženice, ťažko sa odhodlala odtrhnúť oči od kastrólika a pomaly ich zdvihla k Drosselovmu olepenému lícu.

„Kdo tam pytlí?" opýtal sa Drossel. „Tam ftom pokoju?" Ukázal na izbené dvere.

„Prosím?" opýtala sa Zita, hoci hneď pochopila. „Neviem, čo ste povedali."

„Ftom pokoju," opýtal sa Drossel znechutene a ostrejšie, „kdo tam pytlí?"

„Nikto." Zita pokrútila hlavou na tuhnúcom, hlboko nahom krku. „Tam nikto nebýva, ja som len sama s chlapcom - " ukázala rukou a lyžicou na kolísku a spiaceho chlapca „— nekúrim tam, nemám dreva a spávame tu, lebo tu sa dá vykúriť." Ukázala na sporák s kachľovcom.

„Čo hovorí?"

Drossel preložil Obmannovi, čo povedala.

,,Wo ist dein Mann?'' opýtal sa Obmann Zity. „Nicht - nicht zu Haus?"

„Kthepak je tvúj muš?" Drosselovi sa skrčila ružová páska na líci. „Neni u partizánú?"

„Nie, nie." Zita sa premohla a usmiala sa. „Je v Nemecku ako robotník, v bani robí. Tu v Lieskove je málo chlapov, len starí ostali. Nemecké vojsko v októbri mnohých pobralo."

„Ach," povedal Obmann a spokojne pokýval hlavou, keď mu to Drossel preložil. „Toto je partizánska dedina. Dúfajme, že naše vojsko spravilo poriadok s partizánskou hnilobou aspoň čiastočne. Dúfajme, že nebolo také ako Oberleutnant Hals. Ten penzionovaný bernardín!''

Zita sa obrátila k Obmannovi, znova sa premohla, usmiala na neho.

Obmann ju chvíľu počúval. „Čo povedala?" opýtal sa Drossela. „Aká je to odporná reč! Tomu nebudú ani Rusi rozumieť."

„Hovorí," povedal Drossel, „že bola hladná a upražila si posledné vajcia. Už vraj nemá, a ak by sme sa vraj neurazili, ponúkla by nás chlebom, alebo keby sme počkali, niečo by nám uvarila."

„Ach, nie," povedal Obmann, „nie, v aute máme dosť jedla. Opýtaj sa jej, Otto, či je v dedine pokoj, či nevie nič o partizánoch, či sem nedochádzajú - a tak ďalej, a tak ďalej, však vieš -a prečo ešte nespí, prečo je takto neskoro hore."

„Pročpak," opýtal sa Drossel, „pročpak - ?"

Zita si zobliekla sveter, prešla k posteli a vzala si šaty.

„Ach, nein," povedal jej Obmann, oči sa mu zachytili na Zitiných bielych a hladkých, haditých ramenách, „nein!"

„Sústaň!" povedal jej Drossel. „Nefoplíkat!"

„Dajte, preboha," šepla Zita pridrhnutým hlasom, „nech sa oblečiem!"

„Nein!" povedal jej s úsmevom Obmann a pokrútil hlavou, nein, du — !" Zite sa zaleskli oči slzami. Uchytila sveter. „Nefoplíkat. Kplotňe!"

Majerský v Zitinej posteli a s uchom na prikrývke ešte počul, ako Zita otvorila kredenc, vybrala z neho peceň chleba a nôž a položila na stôl. „Aspoň chleba si zajedzte!" počul. „Inšie teraz nemám." Dýchal krátkymi výdychmi, nehýbal sa, týral ho strach, aby jeho dych nepočuli do kuchyne, dýchal krátkymi

výdychmi a potil sa na celom tele, na tvári, na rukách. Držal pušku, ruku mal na nej mokrú. Pot mu tiekol do očí, ostro ho štípal a do očí mu znova začala vchádzať bolesť, ako v januári. V mysli sa mu zjavil jedovatý jas bieleho snehu a modrej oblohy. Počúval s uchom na prikrývke, ale nerozumel všetkému. Prečo I to vykonal? Prečo ho Zita nevyhnala ako psa? Veď, Kristebože na nebi...! Zita, temer vyzlečená - a chlapi! Strhol sa, zazdalo sa mu, že Zitu počul vykríknuť. V ušiach mu stíchol hukot. Nie, nie - Kristebože! - prečo ho nevyhnala, ako mohla toto vykonať, ona, ona, Zita Furková? Majerský sa v posteli začal triasť, vlhké prsty, položené na peľasti, sa mu začali lepiť na hladkú dosku. V kuchyni stíchla nemecká vrava.

Obmann dovolil chlapom, aby si odkrojili zo Zitinho bieleho chleba. Zmĺkli a ticho jedli. Chutil im po rozmanitých druhoch mestského a vojenského chleba, hoci ich trošku sušil v ústach a hrdle. Obmann si odkrojil krajíček, zahryzol doň a spomenul si na Ahlen, na detstvo. Po hladkej tvári mu prešiel tieň hnevu, lebo v ahlenskom mlyne býval dobrý chlieb a dobré časy.

Zita pomaly jedla neslanú praženicu. Silila sa do nej, na večeru sa najedla chleba a fazuľovej polievky, čo jej bola ostala od obeda. Biele hladké ramená si pritískala k bokom, prsia jej dvíhali bielu košeľu. Bože... A takejto praženice by bola dala Majerskému... Vtom jej oči blysli strachom. Bože môj...! Dívala sa na dlážku predo dvere, kde bola špinavá mláčka z Majerského bagančí, na štyri mokré fľaky, vedúce k izbeným dverám, a na mláčku vody na prahu pred izbenými dverami. Ak si to niektorý všimne! Mokré fľaky idú až k posteli. Pozrela do kastrólika. Ešte nemala zjedenú ani tretinu stuhnutej neslanej praženice.

,,Nhemáš chlat?" opýtal sa jej Otto Drossel. „Pročpak jíš tak pomalu?" „Prosím?"

„Pročpak jíš tak pomalu?" Zita ukradomky pozrela na mláčky vody pred kuchynskými a izbenými dverami. „Nechce sa mi ani," povedala Drosselovi, „keď jem sama. Nepatrí sa to, keď vás nemám čím ponúknuť."

„Čo povedala?" Obmann pozrel na Drossela. „Prečo sa usmieva?" Drossel preložil.

„Ach," povedal Obmann a všimol si na Zite drobné, zdravé zuby a pásik ružového ďasna, „aká zdvorilá! To by človek nečakal!"

Odhryzol si z tenkého krajčeka. „A prečo sa usmieva?" „Pročpak se usmífaš?"

„Rada som," povedala Zita, „strašne rada, že ste prišli - lebo sa nemusím báť - a verte mi, človek prežije každú noc v strachu, ak nespí, v takejto dedine - a ja teraz málo spávam, lebo tu môj chlapec je chorý. A vy ste prišli, Chvalabohu, prišli ste -" Zite začali z očí tiecť štipľavé slzy, zaligotali sa jej líca „- strašne rada som, že ste tu - veď by som vás hocičím ponúkla, ale nemám - " Zita hovorila v plači ,,- musela by som vám niečo uvariť, nemám tu ničoho, von nesmieme, do komory nesmiem— a veď, preboha, dajte, nech sa oblečiem - nenechajte ma takto!" Hlasno sa rozplakala. Odložila kastrólik na sporák a pozrela na Obmanna a na jeho schar tvárou, kriviacou sa plačom, úsmevom a opäť plačom. „Dajte, preboha - !"

„Prosí o niečo," povedal Obmann, „Otto - !"

Drossel otvoril ústa.

„Nič nie je také vzácne," povedal Kniewald, „ako to, čo si človek prosbou vydobyje. Háhahaha!"

Majerský začul Zitine slová a plač do izby, aj nemecký rehot. Nerozumel všetkému, ale kratučká potecha, že Nemci nič netušia, sa utopila v strachu a ľútosti. Prehliadnu izbu... Chudera Zita! Nezaslúžila si to od nikoho - Kristebože na nebi... Strach mu na chvíľu zasekol dych. Zalial ho studený pot. Špinavá bielizeň sa na neho prilepila, na chrbát, prsia a na nohy." Zita, Zitka! bilo mu mysľou. To jej nemal vykonať tam v Čechách, v Radotíne... Už je tomu jedenásť-dvanásť rokov, ale človek musel tak, ináč by ho ľudia boli zožrali. Mal tam vtedy na radotínskom veľkostatku stodvadsať robotníkov a okrádal ich na strave. Spočiatku Furkovej a Zite vydával potraviny vo veľkom množstve, ale pomaly uberal. Ubral na jednom obede j v týždni, na dvoch, po troch planých obedoch dal navariť lepšie j a viac a robil to všetko tak, ako mu radili starí gazdovia. „Na kuchyni zarobíš, Jožo, neboj sa nič!" radili mu. „Na inom sa tak nedá. Tu vezmeš to, tam nedáš ono - a to sa nezbadá. Narobený človek zje aj zo psa droby! Len mu ich uvariť. Kde je spoločná kuchyňa, tam aj nakvapká, aj natečie." Keď sa prestal schádzať so Zitou a keď mu jej matka povedala „Ty kradneš samý prvý!", zažaloval obe pre urážku na cti. Na radotínskom okresnom súde vyhral, aj jeho pán, majiteľ veľkostatku Jan Pospíchal, mal záujem na tom, aby sa nepríjemnosť v robotníckej kuchyni skončila čím prv, a Furkovú a Zitu donútili zaplatiť súdne trovy. „Berte sa mi z kuchyne," skríkol Majerský na Furkovú a Zitu, „a tešte sa, že sa to takto skončilo! Mohlo sa to aj horšie!" Furkovej a Zite začali stŕhať zo mzdy, ani jedna z nich nemohla zaplatiť, k čomu ich odsúdili. Gazda Jozef Majerský si vybral do kuchyne nové dievčatá a jednu staršiu ženu a popozeral sa po súcejších chlapoch medzi robotníkmi. Našiel Jána Ragalu, červeného urasteného mládenca, raz ho zavolal do krčmy, rozkázal mu, začal sa s ním zhovárať o pekných dievčatách z veľkostatku. S pijatikou prišla nálada, a keď Majerský zbadal na Ragalovi záujem o dievčatá, povedal mu: „Ale čo, ty si chudák?"— „A to prečo?" opýtal sa ho Ragala. „Prečo, pán gazda?" - „Lebo si si ešte ani k jednej neľahol. Tá Furkovej Zita, čo bola v kuchyni, to je pekné dievča! Má dlhé prsty, sem-tam sa jej všeličo na ne prilepí, ale tá je! Keby som ja nebol ženatý, človeče, veru by som sa nikoho nepýtal." - „Nuž tá je!" povedal Jano Ragala a mykol plecami. "Tá je veru, ja jej stodolu!, nuž keby som si dal záležať..." - "Ale choď, ty chudák! Tá by ťa k sebe nepustila!" -

"Čože? No ja vám poviem, pán gazda, že to nepotrvá ani tri dni, bude to!" Jano Ragala pleskol tvrdými dlaňami. „Stav sa, že nie!" povedal mu Majerský. „No, čo sa stavíme, pán gazda?" Majerský pozrel na červeného Ragalu a povedal mu: „Sto korún!„ - "No..." Ragala trochu zaváhal. „Dobre, ale ako vám dokážem, pán gazda, že to už bolo?" - „Ty chumaj," odbil ho Majerský, „čože ja potrebujem, aby si mi niečo dokazoval!? Povieš, to stačí. Si poriadny človek, nie? Akurátny!" - „Dobre, pán gazda, ruku na to!" Podali si ruky, k stolu im prišiel v zaolejovaných montérkach Levý, hlavný strojník z Pospíchalovho veľkostatku, a Majerský ho zavolal za svedka. Levý im preťal spojené ruky a opýtal sa iba, o akú stávku ide. „Vo sto korún," povedal mu Majerský. „Devoto," dodal, „jesli pak si tady náš Ragala namluví holku nebo ne." — „Dobrá!" povedal Levý a viac sa o stávku nestaral. Jano Ragala vyhral, a keď išiel Majerskému po sto korún, Majerský mu dal. „Dobre bolo, Jano?" opýtal sa. „Dobre, pán gazda!" Ragalu trochu prekvapilo sto korún a medzi robotníkmi tvrdil, že takého akurátneho a poriadneho človeka, ako je Majerský, ešte nikdy nevidel. Potom Ragala chodil za Zitou - Jano Ragala... Tešil sa, že Jano

Ragala chodí, že bude pokoj, ale Zitka... Prečo to vykonal?

Nemohol na ňu zabudnúť -

V kuchyni Zita plakala, slzami sa dívala na Obmanna a na jeho schar. „Chudobnému dievčaťu len chlap môže dať trochu radosti," počula si matku, ako jej vravela neraz, aj v Radotíne jej tak povedala po súde. „A počuj, Zita, ten Jano Ragala sa okolo teba obšmieta. Keby som ja bola taká mladá ako ty..." - „Ale, mama, to ste mi aj prv povedali, keď gazda začal." — „To je kmín bohov," povedali jej vtedy mama, „ale ten Jano vyzerá chlap na mieste." A potom chodila s Ragalom, začas nedbala, myslela, že zabudne na Majerského, bude aj tak dobre, zabudne, ale nie, bola pekná, nemohla na Majerského zabudnúť, ani on nemohol na ňu -

"Ach," povedal Obmann v Zitinej kuchyni scharführerovi Kniewaldovi sucho a nevrlo. Iba naprostredku trochu otvoril pery, vtiahnuté dozadu. "Ja nie. Ja nemám na ňu chuť. Špinavá je, neumytá, páchne." Na hladkej, bielej, chudej tvári mu všetko ustupovalo, dozadu cúvalo, tvár ako oceľový zobák si premerala Zitu. „Špinavá," povedal s očami na Zitiných bielych ramenách a hnedých tvrdých rukách, „špinavá a smrdí. Ruky má tvrdé, rapavé. Také ruky by som si nepustil do nohavíc."

„Háhahaha," rozrehotal sa scharführer Kniewald a spodnú čeľusť so žltými trčiacimi zubmi vysunul dopredu. „Hladké ruky nemá, to je pravda, ale hladká je inde. Háhahaha!" Esesmani sa smiali. Zitina kuchyňa sa plnila cigaretovým dymom, esesmani fajčili, a plnila sa aj vojenským zápachom, zápachom naftalínu, voňavky, potu a všetkého, čo Obmannov schar na seba nazberal, kým sa dostal do Lieskova.

Zitu zabolelo v žalúdku. Vzoprela sa prívalu strachu, vždy sa jej zmocnil, keď videla nemeckú zelenosivú uniformu a keď zacítila vojenský zápach. Pritisla sa k sporáku. „Ach," povedal Obmann, keď stíchol smiech, zamyslel sa, pozrel na obraz nahého Ukrižovaného a na „starú dievku", ťahajúcu sa nadol z veľkého sivého hubáňa temer Kniewaldovi na hlavu. „Nemám chuť na zodraté ženy." Obmann videl, že Zita nie je zodratá, ale svoj schar chcel odradiť od záujmu o Zitu, lebo ho čakala denná akcia. „Nočné akcie," povedal, „treba takisto pripraviť ako denné!" Schar sa rozvravel.

„Hahá!" zasmial sa Obmann a pozrel na Drossela. "Povedz jej, nech to šteňa pokolíše! Ten zvuk ma zaujíma." „Pan oberscharführer prafí," povedal Drossel Zite, "apys' šťeňe kolépala!" Zita blysla očami na Drossela a Obmanna. „Kolépat!" povedal ostro po chvíli Drossel a skríkol: „Kolépej to šťeňe, kolépej!" „Nehnevajte sa," prosila Zita trasúcimi sa perami, „ale nerada by som kolísala. Aj tak málo spí, chorý je, každú chvíľu sa zobudí -"

"Kolépat!" Zita odložila na sporák nedojedenú studenú praženicu s kastrólikom a začala si kolísať chlapca. Chvela sa, ale nebolo to na nej vidieť, lebo jednou rukou sa držala železného rámu na sporáku a druhou kolísky. Obmann - oberscharführer s bielym pásikom a hviezdičkou na golieri (bol si z neho odhrnul biely plášť), hladká, bledá chudá tvár, orlí nos, nápadne ustupujúci k očiam a ústam, klesajúce a dozadu ustupujúce líca, oceľový zobák na štiepanie dreva na píle, čelo ustupujúce s hladkými čiernymi vlasmi dozadu, ústa zovreté a pery vtiahnuté - Ernst Obmann, oberscharführer, sedel pohodlné chrbtom opretý o Zitinu stoličku a mysľou bol v detstve, v dobrom svojom detstve.

Zita sa chvela, kolísala v strachu o chlapca, seba a Majerského, ležiaceho v izbe a v jej zastlanej posteli. Kútikom ľavého oka sa dívala na dve mláčky vody pred kuchynskými a izbennými dverami a na schnúce a zmenšujúce sa stopy medzi nimi. Zbadajú to? A či to už zbadali? Bože...! Všetko vykoná, čo budú chcieť, len aby nenašli Majerského...! Biela košeľa sa jej zachvela na prsiach.

Majerský sa v posteli triasol horúčavou, chladom, strachom o seba, o Zitu a jej chlapca, strachom, že sa na ňom trasú periny.

Vzbúrená krv mu hnala do hlavy neznesiteľnú bolesť a jedinú myšlienku: Nemal to vykonať! Ostať mal, kde bol...! Mokrou rukou držal pušku. Tam mal ostať, kde bol, tam ďaleko v horách, tam nad Lieskovom pod Bielou skalou, tam ostali jeho kamaráti, zvyšky roty, kedysi to bolo ináč, rota bola rota, ale nie dlho - v septembri prepadla nemecké skladište, dva týždne bránila proti nemeckému vojsku dolinu, v doline dedinu Melichavu, desať dní držala Melichavu a potom, vyčerpaná zo streliva pod náporom Nemcov sa rozpŕchla, nechala po sebe mŕtvych a ranených a ustúpila po čiastkach do hôr. V bunkri ostalo osem Majerského kamarátov. Nízky, čierny hrbatý Jano Baďo, okrem neho dvaja mladí študenti, Štefan Cipko a Michal Martinec, tí prišli z Bratislavy, obaja väčšinou debatovali o tom, či duchom dvadsiateho storočia je politická sloboda a či politické otroctvo, alebo celkom mlčali, malý Jean Panais, mladučký Francúz, ten ušiel z dubnickej zbrojovky, dvaja vyše tridsaťroční Židia, bratia, obaja vysokí, Ernest a Július Waagmann, jeden komerčný inžinier a druhý doktor práv, a ešte dvaja chlapi, Juraj Haško, štíhly, chudý poručík, a chlap silnej postavy, ramien ako bukové konáre v lese, belavý v tvári a vo vlasoch Mišo Černek z Lieskova, Zitin muž. Chlapi v bunkri vedeli, že Černek je z Lieskova a že ich ta nechce pustiť, bojí sa o ženu a chlapca, a keby bol Majerský len tušil, že v Lieskove nájde Zitu, nebol by na Lieskov ani pomyslel. Zita nepochádzala z Lieskova. Ta si ju Černek iba doviedol do novej chalupy. Majerského kamaráti ostali v horách ďaleko nad Lieskovom a v poslednom čase žili z kravy a teľaťa, študenti Cipko a Martinec ich s Francúzom Panaisom za veľkej fujavice dohnali od horára, keď sa na nemecký rozkaz nasťahoval z Melichavy do ďalekej horárne už tretí raz, aby prilákal partizánov. „Adieu, veau, vache, cochon, couvée!" hovoril pritom stále Francúz Panais plačúcej horárke a Majúcemu horárovi a Cipko, Martinec a Waagmannovci to prekladali ostatným: „Zbohom, teľa, zbohom, krava, zbohom, sviňa, aj tak sme všetci hotoví...!" Všetci sa na tom neraz zasmiali, a keď im Panais vysvetľoval, čo je to „couvée", a keď to nikto nemohol pochopiť, smiali sa ešte viac. Ostali v bunkri ďaleko za Lieskovom, ale Majerský nemohol ostať, lebo ho rozboleli oči. Hnil tam, oči mu hnili - a jeho kamaráti boli inakší ľudia než on, možno nemysleli tak na seba. on už v Radotíne, v Čechách, neprestajne myslel na seba, všeličo sa tam stalo, on si to nevšímal, stále bol, ako býval, stále myslel na seba... Majerský sa prepadol do svojej minulosti, bilo bo všetko, čo o nej vedel. Zita, Zitka - pekná bola ...V Radotíne Zita, pekné osemnásťročné dievča, nemohla zabudnúť na Majerského, aj keď chodila s Janom Ragalom, a nemohol na ňu zabudnúť ani Majerský, aj keď ju tak Ragalovi ponúkol a prepustil. Jano Ragala mal Zitu veľmi rád a mal ju tým radšej, čím viac sa mu chlapi a mládenci smiali. "Jano, ty somár!" vraveli mu. "Ako môžeš byť taký sprostý? S gazdom ti spávala, spáva a spávať bude!" Jano Rogala im veril a neveril, ale uveril až vtedy, keď raz v noci sedel pod oknom na Majerského izbe a počúval. Dlho nič nepočul, ale nakoniec, keď už malo svitať, počul Majerského hlas a slová, tie si potom dlho spájal so širokým páchnúcim dvorom, s veľkými šopami a maštaľami, so zelenými sejačkami, sivými hrubými mláťačkami a nadrannou jasnou oblohou, veštiacou horúci júlový deň. „Ale čo, Zitka moja," povedal Majerský v izbe, „sprav tak, ako ti hovorím!" - „Kvôli tebe aj to vykonám," povedala Zita, „ale to dieťa bude tvoje..." - „Možno moje, možno nie, ale čože na tom záleží, Zitka? Hlavná vec, že bude. Jano je chumaj, chytíš si ho naň." Jano Ragala počul, ako Zita plače, a odišiel spod Majerského okna. Všetko to Jano Ragala rozprával mládencom, opíjal sa, ponosoval... Kto by sa nie? Všetci to vedeli, dosť dlho boli ticho... Zita, nemal jej to vykonať, ani toto, prísť a takto -

V Zitinej kuchyni na jedľovej dlážke búchala a dunela kolíska zodratými podnohami.

Majerský sa zrazu striasol. Tam mal ostať, tam v bunkri, veď m nebol celkom neužitočný, nechcel byť. Musel sa držať len vnútri, lebo to svetlo a ten sneh, to bolo strašné. Hnili mu oči... Občas upratoval deky na tvrdých jedľových pričniach, ometal ich zo smetí, varil, a keď raz zamĺkly študent Martinec povedal „Ktovie čo robí v Bratislave tá moja Dana?", Majerský vtedy vylieval lopatkou z bunkra vodu na biely žiarivý sneh a povedal: „Tá moja Zita, človeče, to bolo dievča! Zita...! Dobrá, krotká, všetko zjedla, čo som jej navaril, a neraz, no..." -„Jožo," oslovil ho Černek, chlap nahnevanej širokej a belavej tváre, „veľa rozprávaš - a - počuj, Jožo, ako sa volala tá Zita?" -„Prečo?" - „Tak sa len pýtam! Jožo, počuj, nepoznal si ty istého Ragalu? Do Čiech chodieval..." Majerský sa zľakol, zbledol a ticho vylieval vodu z bunkra. Pokrútil hlavou. „Nepoznal som..." - „Nehovor, Jožo! Necigáň! Poznal si ho dobre. Ja som sa s Ragalom o tebe zhováral. Vraj si mu akúsi frajerku nahovoril. A vieš, čo sa potom stalo s Ragalom?" - „Nie, nie, čo? Nepoznal som, neviem..." - „Dobre ty vieš, čo sa s ním stalo. Neverím ti nič. Jožo, rád som ťa mal doteraz. Už nie! Pozor si daj na reči, lebo oblížeš olovo!" - „Prečo, Mišo?" - „Veľa vravíš a ponosuješ sa na oči - skap, ty simulant!" - „No, Mišo," povedal mu Majerský, „len aby teba tak oči rozboleli!" Majerský mlčky vylieval špinavú vodu z teplého bunkra a slzavé oči zatváral pred bielym snehom a modrou oblohou. Vtedy sa už rozhodoval, že ujde, a keď v ten deň prišli na koňoch štyria

sovietski partizáni s rozkazom, že sa bude treba pripraviť a prebiť k postupujúcim sovietskym vojakom, Majerský sa mlčky díval na nich, pozeral von na ich vychudnuté kone, počúval a rozmýšľal. Nerozumel im dobre, ale pochopil, že Hitler prehráva na všetkých frontoch, uteká ako splašený kôň. „Hitler kak retivaja lošaď," povedal jeden z partizánov, nízky, široký chlap v baraňom kožuchu, kostnatej mladej tváre. Sedel na prični, klopkal si špičkou čižmy o špičku a otriasal si z čižiem sneh a blato. „Kak retivaja lošaď - da, no Hitleru í knut i vožži." - „Čo," opýtal sa Majerský nadporučíka Hašku, „čo je s Hitlerom?" - „Hitler," povedal mu Haško, „je vraj ako ohnivý kôň, uteká, treba na neho aj bič, aj uzdu!" - „No," povedal Majerský, "to veru treba!" Počúval sovietskych partizánov a svojich kamarátov, že sa treba pripraviť, lebo každý deň môžu odísť. Keď partizáni na koňoch odišli, Majerský sa rozhodol. Ušiel, najprv chodníkom k potoku, potom potokom k ďalekej horárni nad dedinou Melichavou a potom odbočil čistinami a hustými lesmi k Lieskovu, lebo vedel, že kamaráti ho nepôjdu do Lieskova hľadať. Nie, Černek má v Lieskove ženu, bojí sa o ňu, bojí sa, nedbal by hocikoho odstreliť, keby len tušil, že by chcel odísť do Lieskova, Lieskov vraj strašne prešiel na jeseň. On ušiel sem do Lieskova, myslel si, že tu ho kamaráti nenájdu. A Zita, Zitka, kto vedel, že tu budeš - ?

Zita, horúca na tele, s vlnami chladu vnútri, si kolísala chorého chlapca.

Oberscharführer Ernst Obmann sedel, pohodlne chrbtom opretý o Zitinu stoličku, a mysľou bol v detstve, v dobrom svojom detstve neďaleko Ahlenu. Ahlen, môj Ahlen! Čierne mesto, uhlie, bane, továrne - ale biely otcov mlyn, zvonku biely, nový, zvnútra ešte belší múkou. Ernst sa hrá za mlynom s kamarátmi, so starším bratom Paulim a spod ze

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

0.025