Gejza Vámoš: Editino očko – celé dielo (text)

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

Autor: filomena (16)
Typ práce: Ostatné
Dátum: 23.11.2021
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 788 slov
Počet zobrazení: 59
Tlačení: 4
Uložení: 3

Gejza Vámoš: Editino očko

Dovoľte mi láskavo, aby som vám predstavil Editu; o jej očku rád by som, hľa, niečo porozprával.
Edita je mojou malou deväťročnou sestričkou. Sám som ju ešte donedávna nepoznal. Ešte pred rokom som nezbadal, že je na svete. Voči malým deťom som predpojatý. Pokladám ich za nečisté, neslušné, stále vrieskajúce, neovládateľné, mrzké malé bytosti, s ktorými najlepšie nemať nič spoločného. Edita síce nikdy nevrieskala, ani neslušnou nebola, zošity a knihy mi neroztrhala, ale predsa som si ju nevšímal. Pred rokom však naraz som ju uvidel. Čistila mi kefou klobúk, potom prišla ku mne a podala mi ho, lebo som sa chystal práve odísť.

— Kto vám kázal, aby ste mi klobúk okefovali?

—Nikto.
— Ona vám už mnohokrát preukázala podobné služby, len ste si to nevšimli, — potvrdila Macka, druhá, štrnásťročná moja sestrička.
—Hm...
Zadíval som sa na Editu. Malé, štíhle, filigránske dievčatko. Taká jemná, porcelánová figúrka. Človek by sa jej bál dotknúť, aby ju neporušil, nerozbil. Jej modré, veľké očká, z čistej, trochu rumennej tváričky, vážne sa dívajú na mňa. Pohladím jej plavé, hodvábne vlásky:
— Edita, ďakujem vám za láskavosť. Ste vskutku milá a pozorná.
Neodpovedá, len sa díva na mňa.
Rád by som vedel, na čo myslí, prečo je taká vážna?
Začal som ju pozorovať. Editu nemôžem pristihnúť, aby niečo nerobila. Edita vyberie slúžke z ruky prácu a urobí ona sama. Skoro som sa zasmial, keď som videl to malé, filigránske dievčatko ohromnou metlou zametať dvor.
— Prečo jej dávate také ťažké práce? Čo to robíte s Editou?
— Veď jej nikto nič nekáže. Ona to robí z vlastnej vôle a nedá sa odhovoriť.
— Edita, aké to máte chúťky? Prečo sa tak namáhate? Prečo radšej niečo nečítate? A či nechcete byť študentkou?
Edita je chvíľu v rozpakoch, potom odloží metlu a ide dnu do domu.
— Edita, ak máte chuť, poďte so mnou na prechádzku.

Musím spoznať, čo je s tým deckom. Zdá sa, že je pravým opakom Macky, ktorá je viacej teoretikom a o praktický život sa nezaujíma.
Edita vážne kráča vedľa mňa. Chytím ju za ruku:
— Edita, povedzte mi, prečo ste vy taká vážna?
— Ako by som mohla byť veselá, keď mi tá Mariša stále sľubuje, že ma naučí pančuchy štopkať, a potom nikdy nemá čas; vždy ma odbyje tým, že...
— No dobre, dobre, Editka.

Zbadám, že je Editka hlúpym, hlúpučkým dievčatkom, že po Mackiných rozumovaniach v nej nieto ani stopy. Edita je ako malé teliatko, samostatného názoru na nič nemá, len na prácu, a je nekonečne dobrodušná a pozorná. Edita celý deň mlčí a je vážna, chýbajú jej alúry duchaplných, zázračných detí, ale má vzácne vyvinutý zmysel spoločenský a za zdvorilé slovo dušu by dala človeku.
Začínam mať to dievčatko veľmi rád. Jej úslužnosť a tichá zdvorilosť nepozná hraníc, z každého pohybu toho maličkého, filigránskeho stvoreniatka sála toľko šľachetnej harmónie, toľko prirodzeného pôvabu, že je mi smutno za ňou, keď ju deň nevidím. Najradšej by som si ju vstrčil do vrecka ako takú drahú, milú, maličkú sošku.

Editka sa spoločensky zo dňa na deň vyvíja. Poznajú ju všetci moji priatelia. Ide nakupovať, navarí nám čaju a očarí každého svojou milou vážnosťou a pozornosťou.

Len vzdelávať sa nechce. Filozofiu nemá rada. Pozorne počúva, ale vidieť na nej, že ju to neinteresuje. Že má v škole samé jednotky, to môže ďakovať tiež len svojej milej povahe.
Nič to, Editka! Nebude z teba suchá, filozofiou otrávená, okuliarnatá, premúdra profesorka, ty budeš len Editou, našou maličkou, hlúpučkou gazdinkou, ktorú by sme ale nedali za múdrosť všetkých mudrcov.

Editka je mojou reprezentačnou priateľkou.

Ona mi je akýmsi duševným doplnkom, som pyšný, že sa s ňou móžem ukázať. Edita očarí každého a ja sa zohrievam v teple, čo jej maličkú, tenkú postavu a jej drahú povahu všade obklopuje ako zázračná gloriola hlavu svätých. Edita pretvorí, preformuje každého, každú atmosféru na svoju drahú, dobrotivú podobu, a to robí malé dievčatko nie afektovaným spôsobom fenomenálnych, zázračných detí, ale ticho, nevedomky. S nikým nie je dôverná, nik ju nebozkáva a nemazne sa s ňou. Jej vážnosť je niečo samozrejmé a prirodzené.
— To je Edita a Edita je toto. Ani viac, ani menej.
Edita sa stáva vážnym faktorom môjho života. Začínam s ňou kombinovať.
— Editka, chcem sa s vami trochu pozhovárať. Viem, že vás to neinteresuje, hádam mi ani neporozumiete, ale potrebujem teraz láskavého, vážneho pohľadu vašich modrých očiek.

Hľa, pozrite, Edita, prichádzam na to, dozrieva vo mne myšlienka, že som na tomto svete úplne zbytočným človekom. Prichádzam na to, že ma okrem vás nik nemiluje. Pozrite, Edita, ja roky a roky vylievam svoje myšlienky, svoje city do studne, z ktorej pije verejnosť. Mňa v čiernych nociach, keď ľuďom sníva sa o blaženosti, keď nanajvýš usilovný študent bdie pri stole, aby sa prežul cez hory svojich kníh k šťastnej budúcnosti — vtedy, Edita, v čiernej noci, ktorú neruší len pokojné chrápanie môjho drahého priateľa, ktorý spí spánkom spravodlivých ľudí — vtedy, Edita, ma šialená túžba vedie k bielemu papieru, aby som vlial do pera svoju lásku i svoju nenávisť k tomuto svetu a k ľuďom, ktorých predsa, predsa len nekonečne milujem, hoci sa od nich niekedy odkopnem.

Ja, Edita, vlievam do pera svoje city, svoju nahú dušu, tak ako je, s úprimnosťou kajúceho hriešnika na smrteľnej posteli. Stojím vo svojich literách pred ľuďmi taký nahý, ako ma mater porodila. Trpím, plačem a prídem do šialenej extázy tam pri tom bielom papieri, a čo ta perom naškriabem, to som ja, Edita, ja, moja nahá podstata, ani horšia ani lepšia, práve taká, akú som ju vykreslil na ten biely papier. A myslíte, Edita, že sa mi podarilo získať jediného priateľa? Myslíte, že sa našiel človek, ktorému sa zadrapili moje city do duše, zatriasli ním a nútili ho spolu chvieť a znieť s vlnami mojej psychy?

Že ma tie moje konfesie, moje spovede priblížili k ľuďom? Nie, Edita!

Márne to bolo všetko. Som od ľudí ďalej ako posledný ožratý paholok, ktorého od zvieraťa odlišuje len to, že namiesto vody pije špiritus.

Edita, márne som zvliekal svoju dušu donaha; v tom mori tuposti a bezcitnosti stratili sa vlny mojej psychy bez konsonancie, bez ozveny.

Edita, rozumejte mi. Nič sa mi nestalo. Nespravili mi nič zlého, ani nemohli, lebo veď, keď na to príde, udrieťí viem aj ja, že zabolí, kam trafím. Mne, Editka, nikto nič nespravil, ale zroňuje ma bezcitný, hlúpy, nenávistný smiech, plný sotva utajenej zlomyseľnosti, lebo jasne mi zvučí z neho odkaz:
— Márne je všetko, nieto prostriedku, moci, ktorou by som sa prebil v hnusných, intrigánskych bojoch cez zdrevenenú, paranoicky zlomyseľnú kôru tých duší. Márne som vlial svoju nahú dušu do pera a do slova; priatelia, tých niekoľko bytostí, o ktorých som si myslel, že sú mojej duši blízke, veď spolu sme plakali, zúfali, úfali, šaleli toľko a toľko ráz, tí ma odkopnú a zašpinia hneď, akonáhle sa nám záujmy, čo aj len zdanlivo, na prvý pohľad trochu skrižujú.

Kde je sila myšlienky, kde je príbuznosť duší, Edita?
- Je to všetko len chvíľkové, je to len naivný sebaklam, humbug.

Zroňuje ma ten svet, tá celá rozoštvaná zemeguľa, kde ľudský pokrok naraz produkuje salvarzán a štyridsaťdva centimetrové delá, kde sa ľudia s menom Spasiteľa na perách vraždia. Spoločenstvo, kde sa jeden druhému díva do hrnca, čo si varí ten druhý na obed a slina mu tečie od závisti, ide toho druhého v mene Pravdy vykynožiť zo sveta, keď mu uvidí v hube väčší kus nahnitého mäsa.

Dušu mi zviera pocit hnusu, keď vidím, že ľuďom, intelektuálom tá bohatá zemeguľa nedopraje nič „nadbytočné“, že im vypočítajú živobytie na gramy; tolko smieš zožrať, toľko šiat kupovať, keď sa rozmnožíš, dostaneš nejaké prídavky, aby tvoje plody hladom neskapali. Zídu sa: tvoji synovia pre vojny, epidémie, náhody, dcéry tvoje pre prostitúciu alebo pre tuberkulotické živorenie v obchodoch a kanceláriách.

Boli časy, Edita, keď ma tie veci boleli až do zošalenia, keď som chcel ten svet rozdrúzgať alebo spasiť za každú cenu. Potom prišli skúsenosti, prišla psychopatológia a tie ma naučili, že škoda sa rozčuľovať: odstrániš zlo dvermi, vojde ti cez oblok. Odstrániš hmotnú biedu, neodstrániš légie chorôb, ktoré existujú a existovať budú, neodstrániš tehly, ktoré nám padajú na hlavu na ulici, nič nemôžeš robiť proti nešťastiu zdedenému po rodičoch, alebo náhodnému.

Dnes už nechcem korigovať. Nechcem už svet spasiť. Zosmiešnili sa mi alúry novodobých prorokov, ktorí tak rastú v rozličných politických kluboch ako huby po daždi.

Dnes mám už len jednu túžbu: Preč, preč z toho ohavného jarmoku, niekam ďaleko, kam ani vták nezaletí. Za horami, za morami kdesi sa nájde azda, iste sa nájde, musí sa nájsť nejaký ostrov, nejaký prales, nejaká oáza, kde jasné lúče ranného slnka nekalia hmly a smradľavé výpary biedy a egoizmu. Kde voľne rastie banán a kokosový orech. Ta pôjdem, Edita.

Och, to bude krásne. Viete čo? Pôjdem medzi Zulukafrov do Afriky. To sú zaujímaví ľudia. Zožierajú sa síce tu i tam, ak sa nemýlim, ale nerobia to aspoň v mene lásky ako u nás v Európe. A potom ich naučím lepším mravom. Len si predstavte, Edita! Môžem tam spraviť ešte aj kariéru. Povedzme ja ako znamenitý chirurg vyoperujem žene nejakého černošského kráľa apendix, zapáčim sa jej, zaprotežuje ma pri dvore a ak budem mať šťastie, môžem sa stať i dvorným lekárom jeho veličenstva.

Pomyslite si, Edita! Nebude to vznešené? Prirodzene, vy pôjdete so mnou. Vy budete mojou asistentkou.

Je to krásna, čistá, precízna práca, hodí sa pre vás práve znamenite. Pôjde s nami i Macka. Ona bude mojou tajomníčkou, bude mi klepať moje novely na stroji. Lebo dúfam, Edita, ba som pevne presvedčený, že sa mi podarí časom vzbudiť záujem Zulukafrov aj o literatúru. Iste budem môcť aj knihu vydať. Vyjde v mojom vlastnom náklade, lebo tam budeme bohatí, Edita.

Otecko, ktorý, prirodzene, tiež pôjde s nami, bude dozorcom nad našimi kávovými plantážami. Nemusí viacej celý deň v kancelárii drhnúť a oči si kaziť aj v noci. Bude sa len prechádzať a domorodcom komandovať.

A potom, keď náhodou zatára sa k nám nejaký beloch z tej divokej Európy, viem, že sa zadiví nad našou kultúrou. Ja budem voči nemu gavalierom. Uhostím ho, navarím mu čiernej kávy z našej vlastnej úrody a dám mu na pamiatku zväzok mojich zobraných noviel s vlastnoručným podpisom na titulnej stránke.

No, nebude to vznešené, Edita?
— Ale hej, náramne, — povedala Edita s výrazom hlbokého presvedčenia na tvári, taktne pritom zívajúc do vreckovky.

V poslednom čase som trocha precitlivený. Hanbím Sa, že moja drahá Medicína dosiaľ nevyničila zo mňa také malicherné, nedôstojné, ani laikovi nesvedčiace motívy, ale nemôžem za to.

Myseľ mi kalí kvičanie zajaca, ktorého na okraji lesíka v šere podvečera chytila líška. Ten hlúpy zajac jačal ako malé dieťa, ako ho líška kántrila a mňa čert práve vtedy viedol popri lesíku, že ma mráz prešiel od ľútosti a hnusu.

V mysli mi vŕta pišťanie môjho malého Pištu. – Pišta je maličké biele morčiatko, z ruky asistentovej som si ho zachránil, keď mu chcel dať práve skúškovú injekciu z krvi nejakého chorého. Nazýval som ho Pištom, lebo ráno, keď sa zobudil, pišťal ako malé kurča.

Vychoval som si Pištu a uzavrel s ním priateľstvo. Býval v mojom širokom, z trstiny upletenom foteli.

Raz v noci ma zobudilo Pištovo pišťanie. Takým srdcervúcim hlasom pišťal v tom pozdnom, tichom, nočnom čase, že mi vlasy hrôzou vstali na hlave. Nevedel som sa hnúť asi minútu, len vidím, že niečo, pes či mačka — nejaké temné zviera so zelenými, fosforeskujúcimi očami unáša môjho Pištu. Schytil som revolver z nočného stolíka a praštím za ním, ale už bolo vonku cez oblok.

Zmeravel som od hrôzy. Čo sa tu stalo? A vonku, v tichej, čiernej noci ešte stále bolo počuť pišťanie môjho malého Pištu. Ten hlas mi rezal do nervov. Znel vždy zo vzdialenejšieho miesta a vždy tlmenejšie. Ako pološialený vyskočil som s malým elektrickým lampášom a s revolverom v ruke a tak, ako som bol, v košeli, vybehol som do čiernej noci. Pobehal som celú sihoť široko-ďaleko, všade ticho, nikde nič.

Bolo po mojom Pištovi. Žalostné pískanie toho maličkého, bezbranného, mne tak milého zvieratka mi vŕtalo do duše, že som sa išiel zbláznieť od žiaľu. Sadol som si na breh mŕtveho ramena Váhu pod bananským kopcom, kde zo zeme vyvierajúca horúca voda parila sa do chladnej noci, a tam som smútil nad Pištom. I zrela vo mne myšlienka pomsty, pomsty krutej, nedefinovateľnej, veď ani neviem, čo to bolo, kuna či mačka, alebo akési iné zviera. Len viem, že ma cit viedol netrpieť krivdu slabých, nevinných tvorov, naučiť silných a namyslených, čo je bolesť, naučiť ich súcitu. Vykynožili sme všetky mačky z ostrova. — Na, tu máš, pre Pištu — bumm.

Cítil som akúsi satisfakciu.

Zostala mi už len Editka. Celá moja žiarlivá, ustrašená láska koncentrovala sa na ňu.

Ste taká bledá, tenká, Editka. Veď vás vietor odnesie. Pozrite, som vaším bračekom a Macka vašou sestričkou a sme vedľa vás skoro ako medvede pri sýkorke. Vy musíte byť tiež silná. Ako chcete byť potom mojou asistentkou? Ako chcete ísť so mnou do Afriky medzi Zulukafrov?

Musíte sa naučiť po anglicky a po francúzsky. Vidíte, s Mackou už ináč ani netrepoceme. Ak budete usilovná, o mesiac, o dva všetko môžete po anglicky vyjadriť.

Vláčil som Editu so sebou cez hory-doly, bežali sme hore svahom, dolu svahom, dvíhali, hádzali kamene, kúpali sa vo Váhu, kŕmil som ju good morning-om, if you plaeseom, anglickou zdvorilosťou, a hľa, Editina tvár začala sa červenať a hrdo zápasila s vykrútenýrni hláskami angličtiny.

Edita všetko to robila so svojou obvyklou, vážnou ochotou. Pýtala o odpustenie, keď už ďalej nemohla hore kopcom od únavy a bola celkom nešťastná, keď niečo chybne vyslovila.

Po obede zápasila so svojimi školskými úlohami, a aby počty išli veselšie, zavolala si priateľku, spolužiačku.
— Och, čert aby vzal tie počty, — vzdychla Edita, — čo by dala za to, keby som len tie počty nemusela robiť!

Čerta dojala tá úprimná prosba a rozhodol sa, že Edite pomôže. Priateľka sa trápila so svojím zlým, od rúčky už celkom zahrdzaveným perom, ktoré už asi päť minút darmo ťahala von — ani sa nehlo z rúčky.
— No, ako dlho sa chceš ešte trápiť s tým zlým perom?
— Aha, už je vonku, — zajasá Editina priateľka a ako sa Edita zvedavo k nej nahne, „švungom“ namáhania zapichne Edite vytiahnuté pero do pravého oka.

Na, už nemusíš tie počty robiť, čert ti pomohol.


Nebol som vtedy doma, volali ma z parku telefónom.
— Ako sa máte, Edita?
— Ďakujem, celkom dobre. Oko ma nebolí vôbec. Však keď mi krvácalo, Mariša ho hneď umyla v lavóre a potom prišiel pán doktor, zaviazal ho a poslal nás okamžite na kliniku.

Ach, tak, pravda. Mariša nevie, že sa ľudské oko a špinavé hrnce nečistia rovnakým spôsobom. Ešte je pekné od nej, že nepriložila na to oko trocha kravského hnoja, ako je to zvykom na dedine, „aby vysal ranu“.

Večer leteli sme rýchlikom do mesta na kliniku.

— Vy ste otcom dievčatka, tak len pekne zostaňte vonku, — povedal inšpekčný lekár otcovi, — vy, — ukázal na mňa, — kolega, môžete to vidieť.

Sňal obväz a namieril vyšetrujúcu lampu. Uvidel som Editino očko. Díval som sa doň. Zaťal som zuby. Nebolo to už oko. Bola to akási slzou a krvou zlepená kalná masa s úplne zakalenou šošovkou; pupilu, dúhovku rozoznať na ňom nebolo. V prostriedku široká štrbina vpichnutia.

Doktor pomaly recitoval: úplná perforácia, prepichnutie rohovky a šošovky, z toho cataracta traumatica, úplné skalenie. Ranu zajtra zašijeme. Či sa dá oko udržať, či rana nebola infikovaná a nehrozí skazou aj druhému oku, to uvidíme neskoršie. Dievčatko tu zostane u nás v ošetrení. O nejaký čas, o mesiac, o dva uvidíme.

Díval som sa do Editinho očka. Potom som pozrel na Editu.

Vytackal som sa do čakárne k otcovi.

— Choď, rozlúč sa s ňou, zostane tu na klinike.

Počul som hlas otcov:

— Nesmieš plakať, Edita, ty teraz musíš tu zostať a neplač za nami, lebo to uškodí tvojmu očku. Veď zajtra k tebe prídeme.

Edita prestala plakať. Referoval som otcovi.

Hej, ten strieborný mesiačik nad nami nevidel ešte dvoch takých nešťastných červíkov túlať sa po nočných uliciach, túlať sa nemo, bez slova, slzy od zúfalstva, akí sme boli my dvaja.

Vtedy v noci nemohol sam zaspať a zašiel som k Váhu ako minule, keď som stratil Pištu. Biele pary sirnatých, horúcich prameňov váľali sa v chladnom nočnom povetrí ako biele mátohy na brehu.

Hľa, sedím tu na vulkanickej pôde. I vo mne je vulkán, chcel som dodať, ale potom som sa zbadal a žiadal som biele hmly a tichú noc o odpustenie, že som sa ja červík-človek vopchal k nim a chcel sa k nim pripodobňovať.

Z bielej hmly sa mi vynorila Editina tvár, maličkej mojej Editky, ktorú som mal najradšej na svete. Editino pravé očko nebolo už modré a vážne usmievavé, bolo zohavené. Namáhal som sa, chcel som vidieť, vsugerovať si do tej bielej hmly jej starú tvár, tú krásnu, jemnú, bledú, filigránsku tváričku s dvoma modrými vážnymi očkami. Máme som si vsugeroval, ako keby nebola nikdy ináč vyzerala, nemohol som si spomenúť na jej ešte predvčerajšiu tváričku, na jej usmievavé pravé očko. To strašné, zohavené pravé očko mi nezmizlo spred očí.

Juj — juj — juj. Hrdlo mi zviera bezmocné zúfalstvo, reval by som, plakal, hlavou by som drúzgal do steny. Čosi strašne temné sa mi vkradlo zase do života a uchvátilo mi Editu ako Pištu minule.

I vzbudil sa vo mne zase popud k pomste.

K pomste slabých, nevinných obetí na silných a namyslených. Spýtal som sa bielych mátoh na druhom brehu.

Ako mám pomstif Editu?

Koho mám zničiť za modré, usmievavé očko Editino?

Kto má na svedomí Editino očko?

Ale biele mátohy nedali mi odpovede. Zakolísal nimi ľahký nočný vánok.

Och, ty, ktosi, — riekol som, — Pane, povedz, čo chceš od Edity, čo ti urobila Edita. Pozri, koľko zlých, bezcitných duší žije na tom tvojom krásnom svete, prečo tresceš práve Editu, ktorá je maličká, bezbranná a dobrotivá? Pane, stvoril si nás, aby sme skapali, ale prečo zmrzačíš nám ten krátky sen, ten kratučký život?

Dal si nám krásnu dušu, ochotnú nasledovať tvoje rozkazy, prijať do seba ohromný komplex krásy, dobýval svet, pokiaľ si nám ty vymedzil, javiť ustavičnú, neukojiteľnú snahu, zdokonaľovať sa. Dal si nám dušu, ktorá by bola schopná zažiť celý ten život v rozprávkovej harmónií, neuvidieť špinu a zlo, apercipovať si len krásu, činiť len dobré, hľadať len Teba, a hľa:
— Pane, tú našu krásnu dušu, vrchol svojho diela uzavrel si — do kalu.

Pozrieš kedy-tedy, Pane, cez oblok našich anatomických ústavov do pitevní a vidíš tam, čo je telo, pozemský obal tvojho najdokonalejšieho dieľa, duše našej?

A keď vidíš, nepomyslíš si, že je lepšie tornu červíkovi v zemi, ktorému si takej duše nedal, ako nám na posmech, ale ktorému ona vôbec nechýba a ak ho rozkúskuješ na sto kusov, z každého kusa jeho červíčieho tela vyrastie červík nový.

Strašný to posmech, krutý žart. Stvoriť človeka s nezmyseľne komplikovanými, bezúčelnými, zbytočne krížom-krážom prekrútenými, labilnými, neodolnými orgánmi, súčiastkami telesnými, veď naše optické prístroje sú oveľa účelnejšie a presnejšie než naše oko, hociktorá pumpa precíznejšie, istejšie a spoľahlivejšie funguje než naše hlúpe srdce a tak rad-radom a – a do toho nezmyseľne, zbytočne zložitého, neodolného, úplne nepotrebného, krížom-krážom prevykrúcaného komplexu nasadená je naša duša. Duša, ktorá cíti, ktorá ako keby bola len na to, aby pochopila svoju biedu, strašlivú mizériu, súc uzavretá do tej labilnej, na každý neviditeľný bacil, na každú malichernosť neslýchane, extrémne reagujúcej špinavej hmoty, čo sa telom nazýva. Naša krásna duša je stvorená len na to, aby trpela, znášala neustále hrubé útoky toho nemotorného, barbarského mechanizmu.

Nechcem ísť do podrobností, nechcem už do toho vŕtať, ale Editino očko ma na duši páli. Čo robiť, ako sa pomstiť za Editino očko?

Oj, vedel by som! Stal by som sa apoštolom, ktorý by pozrel tvoreniu do karát, korigoval by jeho nezmyselné hračky, postavil by sa proti jeho zákonu.

Eh, márne, som oveľa zronenejší, než aby som sa vedel vžiť do úlohy apoštola.

Tie biele mátohy z druhého brehu prídu až sem ku mne, zahalia mi obzor koldokola, už ani bananské kopce nevidím, nevidím už nič, len hustú bielu hmlu, čo ma obklopuje a v nej vidím — márne si zakrývam oči — z nej sa díva na mňa, márne sa chcem vkolísať do bezvedornia — Editino zohavené očko.

Nevidel sorn potom Editu vyše mesiaca. Nemohol som sa odhodlať navštíviť ju. Konečne som predsa zašiel na kliniku. Najprv som sa informoval u doktora, čo je s Editou.

Oko, hoci ešte nie je upokojené, pekne sa vraj konsoliduje. Infekčné komplikácie sa dosiaľ neukazovali. Skalenú šošovku, ktorá je neupotrebiteľná, neskoršie, až dozreje, vyberú. Tým Edita príde o 10—13 dioptrií a jej očko by bez šošovky predmety neuvidelo, len svetlo a tieň. Tornu by sa dalo odpomôcť silnými, vybratej šošovke zodpovedajúcimi okuliarmi, ale druhé, zdravé oko by tie umelé veci nestrpelo. Vznikli by nerovné, skalené obrazy, preto Edita na tom operovanom oku nijaké sklo nosiť nebude a naučí sa pracovať jedným zdravým okom. To druhé, ktoré vraj po vybratí skalenej šošovky bude mať vzhľad celkom normálny, bude akousi rezervou, keby sa zase zdravému oku niečo prihodilo. Videnie jedným okorn, ak trvá od detstva, môže sa vcelku vyrovnať videniu normálnemu. Videnie telies. ktoré normálne oko robí tým, že dve zdravé oči stoja od seba vzdialené, a tak vidia teleso z dvoch strán, urobí tiež jedno oko tým, že telesá, fixované akýmsi neuvedomelým pohybom hlavy “obchádza”.

Potom som išiel k Edite. Vítala ma zďaleka. Nosila čierne okuliare. Bola veselá, žartovala; v nemocnici ju mali radi, dobre sa cítila.

Sňal som jej z očí okuliare a pozrel som na ňu. Oj, kde boli jej drahé modré, usmievavé, vážne očká? Kde bola tá drahá tvárička? Dívala sa na mňa akási zvláštna, malá, detská tvár, zmenená na nepoznanie, s výrazom ľudí, majúcich na jednom oku beľmo, s výrazom, pri ktorom prejde človeka zima hrôzy a poľutovania.

A k tej strašnej tváričke jej nezmenená povaha, jej jemnosť a veselo vážna zdvorilosť.
Odvrátil som sa, aby nezbadala v mojich očiach slzu.
— Jaj, Editka moja, čo zostalo z tvojej drahej tváričky?
Zbadala čosi, lebo ma pritiahla k sebe a potešovala.
— Nebuďte smutný, nič to, maličkosť. Všetko bude dobre. A nemyslite, že som bola lenivá za ten čas. Som robila pátričky z prevŕtaných zrniek svätojánskeho chleba. Pozrite, koľko ich mám a aké sú krásne.
— A viete ešte niečo z angličtiny?
— Och, akoby nie. Všetko! Nezabudla som ani slovíčko. Aj na veršík sa pamätám, čo ste ma učili.

Under a spreading chesnut tree
the village smithy stands;
the smith, a mighty man is he,
with large and sinewy hands.

— Dobre, Editka, ďakujem, vidím, že ste nič nezabudli.
— Však nie, pravda som bola dobrá? Všetko bude dobre, áno? Však budem vašou asistentkou a vezmete ma so sebou do Afriky medzi Zulukafrov?
— Neviem, Editka, neviem.


Hoj, dušu mi páli, myseľ mi vŕta, kalí to Editino, Editino očko.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

0.025