Zóny pre každého študenta

Eugene Ionesco: Plešivá speváčka

Eugene Ionesco: Plešivá speváčka

EUGÈNE IONESCO (1909-1991)

francúzsky dramatik a esejista rumunského pôvodu
narodil sa v Rumunsku ako syn Rumuna a Francúzky
často sa uvádza, že sa narodil v roku 1912. Tento klamlivý údaj má vraj na svedomí samotný E. Ionesco, ktorý si začiatkom 50-tych rokov ubral tri roky, po tom ako si prečítal kritiku Jacquesa Lemarchanda, ktorý ospevoval príchod „nového mladučkého autora“.
jeho otec bol právnik a aj on vyštudoval v Paríži právo, získal aj doktorát.
časť detstva a mladosti prežil vo Francúzsku, odkiaľ pochádzala jeho matka.
po rozvode rodičov sa presťahoval do Rumunska, kde pôsobil ako gymnaziálny profesor a literárny a divadelný kritik od roku 1938 trvalo žil v Paríži, kde v roku 1991 aj zomrel
v časoch komunistickej diktatúry Nicolae Ceausescu jeho hry zakázal
do literatúry vstúpil v 30-tych rokoch po rumunsky písanou zbierkou básní a esejí
ako tvorca absurdného divadla napísal už vo francúzštine viacero rozsahom neveľkých tzv. antihier, ktoré mu priniesli svetovú slávu:

Plešivá speváčka

Lekcia
Stoličky (1952) – rečník s rečovou chybou
Nosorožec
Plešivá speváčka (1948)
Absurdná dráma v jednom dejstve (jednoaktovka), autorova dramatická prvotina, ktorá ho preslávila.

Autor ju označil podtitulom antihra. Antihra je zaužívané označenie pre experimentálne útvary dramatickej tvorby. Ide o protiklad tradičného, klasického divadla.

Hra býva uvádzaná ako komédia, občas i ako fraška, autor však tvrdí, že pôvodný pocit, ktorý ho viedol jej napísaniu bol skôr tragický ako komický. Je to hra, ktorej témou je tragédia reči. Jednotlivé postavy nie sú schopné medzi sebou komunikovať, pretože každá obhajuje svoju pravdu. Dialóg – nedialóg ukazuje banalitu, vyprázdnenosť reči. Postavy hovoria vo frázach, odpočutých náhodných vetách. Hra je teda o neschopnosti komunikovať, o vnútorným rozpoložení každého človeka, o jeho osamelosti a nemožnosti priblížiť sa k iným.

Inšpiráciou mu bola konverzačná učebnica angličtiny. Jej nezmyselný text, absurdné rozhovory a nesúvisiace vety sú znakom tzv. tragédie reči. Herci tu hovoria podľa tejto učebnice, nevedie sa tu žiadna zmysluplná konverzácia. Postavy v hre nemajú žiadny charakter, nenastáva a neprebieha u nich žiadny psychologický vývoj, sú degradované na obyčajné bábky. Stáva sa z nich niečo mechanické, obludné, desivé.

Dej:

Príbeh sa odohráva v londýnskom dome, v uzavretom priestore obývacej izby na predmestí Londýna. Jadrom príbehu je návšteva. Jeden manželský pár - Smithovci očakávajú manželov Martinovcov. Pri čakaní vedú dialóg. Rozpráva zväčša pani Smithová, pričom pán Smith číta noviny a nezúčastnene pomľaskávajúc sa občas zapája do konverzácie krátkymi ironickými odpoveďami, ktorými akoby manželke naznačoval svoju rozumovú prevahu.

Ukážka:

PANI SMITHOVÁ: „Ryba bola čerstvá. Až som sa oblizovala. Dva razy som si naložila. Nie tri razy. Musela som si potom odbehnúť. Aj ty si si naložil trikrát. Tretí raz si si však dal oveľa menej než prvé dva razy, zatiaľ čo ja som si dala omnoho viac. Dnes večer som zjedla viac než ty. Ako je to možné? Zvyčajne jedávaš viacej ty. To nebude nedostatkom apetitu.“

(Pán Smith mľaskne jazykom.)

Tento rozhovor preruší slúžka Mary, ktorá sa práve vrátila z kina a oznamuje manželom Smithovcom, že pred dverami už 4 hodiny čaká na privítanie rodina Martinovcov.

Smithovci opúšťajú scénu – idú sa prezliecť, zatiaľ si pán a pani Martinovci sadnú oproti sebe, sú si veľmi povedomí a postupne odhaľujú skutočnosť, že sú manželia aj keď si na seba vôbec nespomínajú.

Úryvok:

PÁN MARTIN: Prepáčte, pani, možno sa mýlim, no zdá sa mi, že sme sa už niekde stretli.

PANI MARTINOVÁ: Aj mne sa zdá, pane, že sme sa už niekde stretli.

PÁN MARTIN: Nevideli sme sa náhodou v Menchestri?

PANI MARTINOVÁ: To je celkom možné. Pochádzam z Menchestru.

PÁN MARTIN: To je zvláštne, pani, ja som tiež z Menchestru.

PANI MARTINOVÁ: To je zvláštne!

PÁN MARTIN: Veru, to je zvláštne! Ibaže ja som, pani, odišiel z Menchestru pred piatimi týťdňami.

PANI MARTINOVÁ: To je zvláštne! Aká čudná zhoda! Aj ja som odišla z Menchestru pred piatimi týždňami.

PÁN MARTIN: Išiel som vlakom s príchodom do Londýna o trištvrte na päť.

PANI MARTINOVÁ: To je zvláštne! To je čudné! Išla som tým istým vlakom, pane.

PÁN MARTIN: Neprosili ste ma práve vy, drahá pani, aby som vám vyložil kufor a potom ste mi poďakovali a dovolili mi fajčiť?

PANI MARTINOVÁ: Ale áno, to som musela byť ja, pane! Aké zvláštne, aké zaujímavé, aká zhoda! Ale ja si na to nespomínam, pane.

PÁN MARTIN: Odkedy som v Londýne, bývam na Broomfieldovej ulici v byte číslo osem, drahá pani.

PANI MARTINOVÁ: To je teda zvláštne. Bože môj, aj ja bývam na Broomfieldovej ulici v byte číslo osem, drahý pane!

PÁN MARTIN: To je zvláštne, aká to zhoda! Viete, v mojej spálni je posteľ, ktorá je prikrytá zelenou prikrývkou, drahá pani.

PANI MARTINOVÁ: Bože môj, takáto zhoda, takáto zhoda! Aj v mojej spálni je posteľ prikrytá zelenou prikrývkou!

PÁN MARTIN: To je zvláštne, to je čudné! To je nezvyčajné! Bývame teda v tej istej izbe a spíme v tej istej posteli, drahá pani. Možnože sme sa stretli práve tam!

PANI MARTINOVÁ: To je zvláštne. Aká to zhoda! Je to celkom možné, že sme sa tam stretli, dokonca tejto noci, no ja si na to nespomínam, drahý pane.

PÁN MARTIN: Mám dcérku, býva so mnou, drahá pani. má dva roky, je blonďavá, jedno očko má biele a druhé červené. je veľmi pekná a volá sa Alica, milá pani.

PANI MARTINOVÁ: Aká čudná zhoda! Aj ja mám dcérku, má dva roky, jedno očko biele a druhé červené, je veľmi pekná a volá sa Alica, drahý pane.

PÁN MARTIN: Drahá pani, myslím, že niet pochýb, že sme sa už videli a že ste moja vlastná manželka... Elisabeth, ja som ťa našiel!

PANI MARTINOVÁ: To si ty, Donald! Darling!

Kritický obraz dnešného manželstva, kde partneri v dôsledku zmenených hodnôt, karierizmu zabúdajú na rodinu, nespája ich už žiadny cit, iba povinnosti vyplývajúce z tohto zväzku.

V dome každý hovorí, uvádza svoje pravdy, je to vodopád slov o ničom, ich názory sú plytké, konformné. Po celý čas rozprávajú postavy úplné banálnosti, donekonečna omieľajú otrepané konverzačné frázy, napr. o jedle, o počasí. (V dome absurdnú atmosféru dotvárajú aj veci, napr. hodiny odmietajú poslušnosť a ukazujú o 6 hodín menej.)

Ukážka rozhovoru:

PÁN SMITH: Radšej siete v chate ako mlieko v hrade.

PÁN MARTIN: Dom Angličana je jeho skutočným hradom.

PANI SMITHOVÁ: Neviem dosť po španielsky, aby som sa vyjadrila.

PANI MARTINOVÁ: Dám ti papuče mojej svokry, ak mi dáš rakvu svojho manžela.

Do rozhovoru vpadne veliteľ hasičov, aby uhasil požiar, ktorý má vypuknúť na niekoľkých miestach v meste. Po ubezpečení, že nikde nehorí, všetky postavy pokračujú v prívale slovných nezmyslov. Banálne konverzačné zvraty, ktoré si s návštevou vymieňajú, v priebehu hry získavajú na agresivite a čím ďalej, tým viac strácajú komunikatívny charakter - stupňovanie rozhovoru. Postavy sú absolútne zúrivé, revú si navzájom do uší, v tom nečakane zhasne svetlo a nastane úplne ticho. O chvíľu sa svetlo opäť zasvieti, na scéne sú Martinovci, sedia tam, kde na začiatku hry sedeli Smithovci a vedú ten istý dialóg, ako Smithovci v prvej scéne (absurdný stereotyp sa opakuje). Kolobeh absurdného života pokračuje. Opakovaním tých istých banálnych fráz dochádza k odvádzaniu pozornosti od podstaty problému – situácia súdobej spoločnosti. Úplné popretie jazyka ako prostriedku komunikácie (nemajú si čo povedať. Smithovci mali slúžku (skončila so sekerou v hlave), ktorá si spievala pieseň "Plešivá speváčka”.

Centrom Ionescovej pozornosti sa stáva jazyk, ktorý má vyjadriť odcudzenosť ľudí v súčasnej spoločnosti. V jazykovej výstavbe používa myšlienkové klišé, rečový automatizmus, hromadí výrazy, opakuje slová a groteskne ich deformuje.

Dráma: Stoličky – hra, ktorá je symbolom pominuteľnosti a prázdnoty sveta, umocnenej spoločnou samovraždou oboch hlavných predstaviteľov. Aj v tomto prípade ide o hru o neschopnosti komunikovať.

Starí manželia sa rozhodli dobrovoľne odísť zo sveta. Pozývajú hostí a rečníka, ktorý má hosťom predniesť ich poslednú vôľu. Rozložia prázdne stoličky a komunikujú s pomyselnými ľuďmi, na javisku stále pribúda stoličiek. Nikto z hostí nepríde. Rečník, ktorý sa má za starkých pred smrťou rozlúčiť s pozvanými, nehovorí, len vyráža z hrdla neartikulované zvuky.

Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/citatelsky-dennik/24385-eugene-ionesco-plesiva-spevacka/