Maro a begov kôň – Andrej Chudoba

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

Autor: ninuska (18)
Typ práce: Ostatné
Dátum: 14.12.2021
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 658 slov
Počet zobrazení: 931
Tlačení: 80
Uložení: 78

Maro a begov kôň – Andrej Chudoba

„Ratuj sa, kresťanská duša, Turek ide!"

Takto volával zvon v Novej Vsi, len čo výstrel z Levického hradu vyjavil, že na hronskú dolinu tiahne pohanská horda. Vtedy novoveská čeľaď odhadzovala motyky a kosy a utekala za mocné múry svätokrížskeho kláštora, alebo do dier pod Kamenec. Na Kamenci bol v tie časy sálaš, kde mnísi zo Svätého Kríža chovali ovce. Bol tak dobre skrytý v lesnej kotline, že ho zobdaleč videlo iba božie oko a ani turecké kopovy naň nikdy nenatrafili. Pod Kamencom ľud ešte v tatárskych časoch vykopal do mäkkého tufu diery „potajomnice". V týchto dierach sa Novejsania ukrývali aj niekoľko dní — až dotiaľ, kým sa janičiarske turbany načisto nestratili z tekovskej roviny. Keď sa konečne vrátili do dediny, našli prázdne komory a maštale a zostalo im neraz iba to, čo schránili, alebo zahnali do hlbokej kamenskej hory.

Raz po žatve napadol tekovskú rovinu sám šahanský beg Šaban a po veľkej rabovačke si rozložil šiatre na novoveských lúkách. Novejsania z kamenskej hory pozorovali turecké vatry, janičiarsky hurhaj, nárek zajatých žien a detí i bľakot narabovaných oviec. Ale čože si pomohli? Holými rukami proti krivým tureckým šabliam? Aj oni stratili zopár ľudí, ale väčšinu zachránili rýchle nohy. Chlapi so sekerami a kosami strážili v lese dobytok, zatiaľ čo ženy a deti sa skrývali v hlbokých potajomniciach. Chlapi už pár nocí prebdeli, kade chodili, tade driemali, niektorí spali postojačky, opretí o staré cery. Turecký krik ich ani veľmi nemýlil. Vedeli, že sa Turci do polnoci pozabávajú, potom tvrdo pospia a po východe slnka odtiahnu s rabmi i korisťou na juh. Uložili sa do kruhu popod stromy a skoro všetci tvrdo pospali.

Medzi tými, čo nespali, bol aj istý šuhaj menom Maro. Sedel na kraji hory a nenávistné pozoroval ohne a janičiarov, ktorí sa motali v ich žiare.

Maro bol valach vrtký ako plameň a prefíkaný ako líška. Krv sa v ňom varila, keď hľadel na vyčíňajúcich Turkov, a pri pamiatke svojej nebohej matky sa zaprisahal, že tej noci vykoná to, na čo sa už dlho chystal.

Ešte raz si všetko dobre popremýšľal, potom sa vrátil na sálaš a nechal sa zašiť do veľkej baranej kože. V takomto preoblečení, krytý hustou tmou, sa prebrodil cez potok a pomaly sa prikrádal k hulákajúcemu tureckému táboru. Janičiari stvárali taký hurhaj, že levický jarmok bol proti tomu len tichou pobožnosťou.

Maro v baranej koži sa poľahky zamiešal medzi bľačiace ovce a spomedzi nich videl tábor ako na dlani. Turci táborili okolo veľkého senného stohu. Maro si všetko svojimi „baraními" očami dobre poprezeral. Videl, kde sú stráže, videl aj begov šiator, jeho koňa i janičiarov, ako sa krbáľali okolo vatier.

Trpezlivo čakal, kým nevybledli hviezdy. Hurhaj utíchol, ohne vyhasínali, tma spadla na šiatre a janičiarsku tlupu. Bolo počuť iba, ako kone dupocú kopytami a strážni pri ohňoch štrngajú kulačmi — iste sa potajomky

nadájali dobrým čajkovským vínom. Maro vyliezol z ovčieho kŕdľa, štvornožky sa popreplietal pomedzi spiacich janičiarov, vytiahol z pahreby dohárajúcu hlaveň a hodil ju pod stoh. Potom zhodil zo seba barančinu, skočil na begovho osedlaného koňa a dva razy vystrelil z begových pištolí. Streľba a oheň tak vyľakali turecké kone, že začali šliapať po spiacich Turkoch. Vypukol taký zmätok, že sa janičiari rúbali navzájom a mnohí sa aj na smrť dorúbali.

Len na svitaní zistili, že im ušlo veľa koni a skoro všetci zajatci. Ale to najhoršie ich čakalo ráno.

Keď beg zbadal, že mu ukradli obľúbeného koňa, roztrhal si od zlosti dolomán a rozkázal, aby naskutku zoťali hlavy všetkým strážcom. Domov sa vrátil na vypožičanom koni.

Potom vraj napísal list novoveskému richtárovi. Pomenoval ho múdrym kádím a ozdobou cisárovou a v mene Alaha a jeho proroka ho zaklínal, aby mu čím skôr poslal jeho milovaného koňa. Pravda, novoveský richtár nebol mechom udretý. Odkázal begovi, že koňa dostane iba potom, keď pošle písmo, že sa begova ruka viac jeho dediny nedotkne. Beg vraj také písmo naozaj poslal a odvtedy mala Nová Ves od Turkov svätý pokoj.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Andreja Chudoba – Slovenské povesti



Odporúčame

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.019 s.
Zavrieť reklamu