Začarovaný mlyn – Andrej Chudoba

Začarovaný mlyn – Andrej Chudoba

Otčim môjho starkého, mlynár, mal vinicu v novotekovskom chotári. Chodieval často na druhú stranu, cez Hron, kopať, viazať, oblamovať, nuž, ako prišlo. Domov málokedy išiel nasucho, dakedy aj so spevom, keď si trochu viac prihol toho druhého daru božieho. Raz pri viazačke sa tiež trochu pozabudol, a kým sa vyknôtil z pivnice, bola už skoro polnoc. Ale čože jemu na tom záležalo, či je polnoc, alebo biely deň. Postrčil si čiapku nabok a ťahal také štipľavé pesničky, že sa od nich ešte aj mesiac červenal.

Šťastlivo zišiel k svätému Urbankovi a začal mu nadávať kvôli hrboľatej ceste. Svätý sa však nedal len tak nič pre nič potupovať, a tak vznikla ukrutná hádka. Nazlostený otčim už chcel svätca kopnúť, keď tu odrazu, nevedno skade, vystúpil naproti nemu chlap v panskom klobúku a s lampášom v ruke. Kývol na otčima a povedal mu:

• Poď so mnou, človeče! Práve hľadám takého, ako si
• A načože ma potrebuješ? — pýta sa otčim, triezvy ako slovo božie.
• Neopytuj sa ma, len poď. Ak nepôjdeš, tvoja vina, ak pôjdeš, bohato sa ti odmením.

A pozrel sa na otčima takým ostrým pohľadom, že mu až studené iskry po chrbte tancovali. Veru otčim ani nemukol a hneď si spomenul aj na pánaboha.

• Muž, poručeno bohu, povedal a pobral sa za tým chlapom. Najprv išli po akomsi zarastenom chodníku a potom vošli do podzemnej

chodby. Bola na chlapa vysoká a razilo z nej potuchlinou. Chlap

v panskom širáku kráčal pred otčimom a svietil, aby sa v tej tme dakde nezabili. Kráčali hodinu alebo dve, otčim už aj pomaly zunúval, len keď mu naraz do očí udrie svetlo. Čakal čertov a peklo, a namiesto toho vidí velikánsku podzemnú mlynicu, rozsvietenú ako kostol na polnočnej. Ale inak to bol veru čudný mlyn — ako zakliaty. Mlynské kamene stáli, kolesá nehrmotali, sitá nevržďali. Všade ticho ako v hrobe, na trámoch viseli pavučiny, všade na tri prsty prachu. No prisámbohu, pomyslel si otčim, takýto krám som v živote nevidel. Ale nemal kedy premýšľať, lebo ten chlap s lampášom mu povedal:

• Teraz sa dozvieš, prečo som ťa sem Chcem, aby si pohol tento môj mlyn. Máš na to čas do prvého kohútieho kikiríkania. Ak

sa ti to podarí, neminie ťa bohatá odmena, ale ak nie, zostaneš tu naveky ako tamtí.

A ukázal ku stene, kde stáli jeho sluhovia, nehybní ako stojace mŕtvoly. Otčim neotáľal, vyskočil na rebrík, hľadal, kutal a špekuloval. Pritom viac ráz i na pánbožka pomyslel, i na svoj mlyn, ženu a deti a zaprisahal sa, že ak z tohto nešťastia živý vyviazne, už nikdy nebude piť a spievať bohapusté pesničky o tom, že naša Helena má pekné kolená... Keď už skoro strácal nádej a vopred oplakal svoju dušu, zbadal v drevenom súkolí zaseknutý orech-lieskovec. Priprel sa k súkoliu, orech vybral spomedzi kolies a v tej chvíli sa pohol hriadeľ, mlynské kolesá zaškrípali, kolesá zavŕzgali a sitá sa začali triasť. Sluhovia pri stene ožili, začali pobehúvať po mlynici, nazerať do „trúb" a vriec. Hneď nato kdesi zakikiríkal kohút.

• Mal si šťastie, mlynár, — povedal chlap v panskom širáku.

Pomohol

si mi, a preto sa ti dobre odmením. Stúpaj za mnou!

Chlap vzal lampáš, bez slova vykročil a otčim za ním. Znova vošli do tmavej chodby, chlap popredku svietil lampášom. Nekráčali ani polhodinku, keď sa zjavilo zemské svetlo. Chlap s lampášom zastal a povedal mlynárovi, aby kráčal, až kým sa za ním zem nezavrie.

Otčim o chvíľku prišiel ku kamenným dverám. Keď ich otvoril, počul, ako ten chlap spod zeme volá:

• O odmenu sa nestrachuj. Pošlem ti ju po vode. Aj tak

Prišiel suchý rok. Mlyny na šírom okolí stáli, iba otčimov mlel vo dne v noci. Ľudia krútili hlavami, ale mlynár nič nezvodloval. Tak vraj zbohatol, že dával žene čižmy podbíjať zlatom a on pil iba zo zlatého pohára.

Nikto ho však nikdy nevidel opitého.