Kopanická smrtka – Andrej Chudoba

Kopanická smrtka – Andrej Chudoba

Na Kopaniciach — pri Tekove — bývala za tureckých čias chýrna krčma. Šiel o nej dvojaký chýr. Jeden o dobrom červenom víne a druhý o častých bitkách medzi čilejkárskymi mládencami a tureckými po-behajmi. Pravdaže, Turci víno nepili, to im svätý prorok zakázal, a nepili ani rožňovicu a jahodovicu, lebo tú len tak strebali, že by im ani hronská povodeň nestačila.

Nuž, a kde sa veľa pije, tam sa dobre bije. Takto si to myslel i krčmár — turecký vyzvedač, čo z kdekoho ťahal rozumy a usilovne ich zanášal levickému begovi. A tak si zlátil obidve ruky, bohatol z dvoch strán, vydriduch.

Nečudo, že kopanickú krčmu poriadny človek najradšej obišiel, nečudo, že sa čoskoro rozchýrilo, že na krížnych cestách za kopanickou krčmou striehne na ľudí smrtka. Nijaký človek síce smrtku nevidel, ale videli ju kone, ktoré tadiaľ prechádzali s vozmi a jazdcami. Kto vraj mal zomrieť náhlou, či násilnou smrťou, tomu vraj kone na krížnych cestách vždy postáli, rehtali a vzpínali sa, lebo zazreli smrť v jej hroznej podobe.

Jediný človek, ktorý videl smrtku, bol krčmár — aj ten ju videl len jeden jediný raz. Vracal sa raz o polnoci z Levického hradu a zazrel ju na krížnych cestách, ako si koná svoju ľudskú potrebu. Krčmár na ňu samopašne zahvízdal, ale hneď mu jazyk zdrevenel, lebo sa mu smrtka ohlásila a povedala mu, aby ani nemukol o tom, čo videl, lebo inak nebude červené vínko merať.

Samopašný krčmár však čoskoro zabudol na výstrahu. Bohatol zo dňa na deň, topil sa v striebre a zlate a nadúval sa od pýchy ani svinský mechúr. Nevedel, čo stvárať od nadutosti a svojvôle. Celé noci lumpoval s kadejakou zberbou a zrádzal kresťanské duše.

Jednu jesennú noc, keď od Hrona dul zlostný vetrisko, zabával sa

v teplej krčme a vyčíňal ako bláznivý dvorný šašo. Slopal a vrieskal s akýmisi odroňmi, a keď bol práve v najlepšej vôli, buchol päsťou na stôl a skríkol:

— Nebojím sa ja nikoho na svete. Ani tej poondiatej smrtky. A ešte raz buchol päsťou na stôl, až konvice poskočili.

Opití kolohnáti skríkli a zaujúkali.

A tu z ničoho nič sa začali pomaly a škrípavo otvárať dvere. Ožrani stíchli, hľadeli na dvere a krvi by sa z nich nebol dorezal. Vtom vonku akoby zaerdžal kôň, krčmár skríkol, spadol pod stôl a — prepytujem — skapal. Vagabundi sa rozpŕchli, krčma spustla, nakoniec ju martalovci vyrabovali a podpálili.

Tekovské kmotričky ešte donedávna prechádzali cez kopanické krížne cesty so zažmúrenými očami a s kúskom trojkráľovej kriedy v hrsti.