Svadobčania v močarine – Andrej Chudoba

Svadobčania v močarine – Andrej Chudoba

Moja krstná k nám chodievala tkávať vankúše. Raz išla od nás neskoro v noci domov. Tma nebola veľmi veľká, lebo svietil mesiačik-kosáčik. Krstná kráčala poza humná, tadiaľ jej bolo oveľa bližšie. Najprv nevidela ani živej duše, iba v polceste sa pred ňou zjavili voľajaké dve ženy. Jedna bola v plachtičke a druhá v ručníku. Krstná si myslela, že boli dakde na šúpačkách a zaneskorili sa. O chvíľku ich dobehla a pekne sa ich spýtala, kam idú. Tá v plachtičke jej povedala: — Čo ťa do toho, ty si choď svojou cestou. A odrazili sa do bočnej ulice.

Len čo sa to stalo, odrazu zafúkol vietor a tie dve zmizli, ani čo by ich bol z cesty uchytil. Krstná len hľadela, zimomriavky ju prešli, pre-žehnala sa a hybaj behom domov.

O pár dní išla s mliekom do Levíc a za dedinou zasa uvidela tie dve ženy. Jedna z nich bola zasa v plachtičke, ale druhá bola oblečená ako mladucha. Kdeže sa tieto idú svadbiť tak zavčasu? — čudovala sa krstná. A tá, čo bola ako mladucha, sa naraz obrátila a vyplazila jej jazyk. Ale nebol to hocijaký jazyk. Mala ho dlhý a červený ako zapach-tený pes. Krstná sa ani nespamätala a už znova zafúkol ten vietor a rozkrútil ju tak mocne, že vôbec nevedela, kde je a čo sa s ňou robí. Celý svet sa s ňou krútil, ako keby sedela na ringišpíli, a keď sa to všetko zastavilo, našla sa vo veľkom močarisku, zarastenom tŕstím až po nebo.

Hľadí krstná, kade by vykročila, ale navôkol samá šarina, barina, ani stopy po ľudskom šľaku. Keď si už pomyslela, že tu zahynie, začula hrkot a uvidela hrdý panský hintov a za ním druhý a tretí. Kočiare ťahali kone, čierne ako uhoľ, a v kočiaroch sedeli vyparádení svadobčania. Hintovy leteli po močarine ako po suchej zemi a svadobčania ujúkali, až sa zem triasla. Keď prvý kočiar prebehol, krstná v ňom zazrela nevestu so psím jazykom a všetci svadobčania mali psie jazyky. Vyzerali vraj celkom ako psohlavci a zavýjali ako vlkodlaci. Koňom vraj šľahal z pyskov plameň a tŕstie sa pred nimi samo rozostupovalo. Kade prešli, tade zostala pevná cesta. Keď na ňu krstná vystúpila, všetko sa naraz voľakde prepadlo — močarina, kočiare a kone . . . Ocitla sa tam, kde bola predtým, ale tie dve ženy už nevidela. O rok nato sa vraj istej žene v dedine narodilo neobyčajne chlpaté dieťa a zavýjalo vraj ako vĺča. Tak sa krstná napokon dozvedela, ktorá bola tá vlkodlacká nevesta. Lenže nehovorila o tom nikomu, lebo po druhý raz by z tých močiarov nikdy nevyšla živá.