Faethón – Staré grécke báje a povesti

Faethón – Staré grécke báje a povesti 

Mladý Faethón pribehol jedného dňa s plačom k matke: “Nikto mi neverí, že môj otec je boh,” vzlykal. “Hral som sa s chlapcami a vysmievali sa mi. To sa vraj iba chválim.” Matka ho objala a utešovala: “Tvojím otcom, synček môj, je vskutku boh. Pozri hore na oblohu. Slnko, ktoré na nebi horí, svieti a žiari, to je tvoj otec. Vidí, ako sa hráš s chlapcami, ako sa kúpeš v rieke, vidí všetko, čo sa na zemi deje. Tvoj otec je boh slnka Helios.”
Faethón pozrel na oblohu a zatúžil po otcovi.
“Pôjdem k nemu,” povedal matke, “chcem ho navštíviť.”
Matka mu nebránila.
“Len choď,” pohladkala ho po vlasoch, “isto ťa rád uvidí. Treba sa ti pustiť rovno na východ, až prídeš k vysokej skale. Na skalu vedie chodník a na konci chodníka, na vrcholci skaly, vypína sa slnečný hrad tvojho otca Hélia.”
Nedočkavý Faethón sa rýchlo pripravil a vyrazil na cestu. Išiel, išiel stále na východ, až prišiel k vysokej skale. Hrad boha slnka sa trblietal do diaľky a vysoké zlaté stĺpy, na ktorých stál, vyšľahovali do oblohy ako plamene. Dvojkrídla brána hradu, vytepaná zo strieborných lúčov, svietila Faethónovi v ústrety, hoci na zem pod vysokou skalou sa už dávno zniesla noc.

Faethón vstúpil do slnečného hradu a musel sa zastaviť a prižmúriť oči pred toľkou záplavou svetla. Uprostred siene sedel na tróne posádzanom drahými kameňmi sám boh Helios. Okolo neho stáli Hodiny, Dni, Mesiace, Roky a Storočia. Keď si Faethón trochu zvykol na trblietanie a žiaru, rozoznal pri otcovom tróne zvláštne postavy. Stála tam usmievajúca sa mladá Jar s venčekom vo vlasoch, Leto s vencom klasov, Jeseň pofŕkaná šťavou z hrozna a ľadová Zima so sivými a rozstrapatenými vlasmi. A vtom zaznel hradom hlas boha Hélia ako zvon: “Vítam ťa, syn Faethón. Prečo si prišiel za mnou až sem?”
Faethón premohol ostych a odvážne pokročil k otcovi:
“Na zemi sa mi posmievajú. Vraj iba luhám a chvascem sa. Mojím otcom vraj nie je boh. Prosím ťa, ak môžeš, ukáž všetkým, že som naozaj tvojím synom.”
Helios sňal z hlavy iskriace lúče, vyzval Faethóna, aby prišiel bližšie, objal ho a pobozkal.
“Si mojím synom, Faethón,” povedal, “a chcem ti to dokázať. Želaj si, čokoľvek chceš, a ja ti to splním.”

Faethón sa pyšne usmial:
“Viem, že sa každý deň prevážaš po oblohe od východu na západ v zlatom voze, ktorý ťahajú zázračné kone. Želal by som si aspoň raz viesť ten voz.”
Helios sa naľakal a ľutoval svoj sľub.
“Iba to nie,” dohováral synovi, “želaj si niečo iné. Si mladý a neudržíš uzdu divých koni. Cesta slnečného voza je ťažká. Ráno stúpa voz strmo na oblohu a keď sa dostane na vrchol nebies, dostávam i ja závrat z tej poludňajšej výšky. Potom sa pred vozom prestiera zrázna cesta nadol do morských vĺn. Treba mať silnú ruku, aby sa voz s koňmi i s jazdcom nezrútil strmhlav do hlbiny.”
Nech vravel slnečný boh, čo chcel, Faethón sa nedal odhovoriť. Dychtil dokázať svojim priateľom a všetkým ľuďom na zemi, že je synom samého slnka. A boh nemohol sľub zrušiť.

S povzdychom chytil Helios syna okolo pliec a odviedol ho k zlatému vozu, ktorý vrhal na všetky strany oslňujúcu žiaru. Kým Faethón žasol nad nádherným divadlom, otvorila Zornička na východe nachovú bránu a nastal čas zapriahnuť ohnivé kone do slnečného voza.
Slnečný boh natrel Faethónovi tvár čarovnou masťou, aby ho chránil pred žiarou, a dal mu posledné rady:
“Milý synku, keď sa už nedáš odvrátiť od nebezpečnej jazdy, aspoň daj pozor, aby si nešiel s vozom príliš vysoko, spálil by si nebo, ak pôjdeš príliš nízko, spáliš zem. Preto sa drž uprostred medzi nebom a zemou. Nepoužívaj bič, kone sa ženú samy vpred. Cestu poznáš ľahko, uvidíš stopy mojich kolies, drž sa ich.”

Faethón kýve hlavou, ale ani nepočúva, čo otec hovorí. Už-už sa vyhupne na voz, uchopí liace a radostne vyrazí cvalom z otcovho hradu. Ligotavý voz roztrhne hmlu a pod kopytami slnečných koni zaiskrí vzduch. Sprvu kone cválajú navyknutou cestou, že Faethónovi vlasy len tak vejú okolo hlavy. Potom poznajú, že ich vedie cudzia, nepevná ruka a že voz je ľahší ako inokedy. Vymknú sa mladému veliteľovi a opustia vychodené koľaje. Rozkývu v prudkej jazde voz a ženú sa, kade sa im chce. Zdesený Faethón pozrie z nebeských výšin dole na zem. Hlboko pod ním ležia vrchy, rieky a mestá ožiarené svetlom jeho voza. Faethón sa zachvie a zmocní sa ho závrat. Liace mu vykĺznu z rúk a padnú voľne na chrbty koni. Kone sa vzpínajú a vrážajú do hviezd a potom sa rútia pomedzi dymiace mračná k zemi. Všade tam, kde sa slnečný voz priblíži k povrchu zeme, vyšľahnú plamene. Pôda vysychá a puká, v hline sa otvárajú čierne trhliny. Kráľ podzemných hlbín s úzkosťou pozoruje svetlo, ktoré sa mu valí rozpukanou zemskou kôrou do jeho kráľovstva večnej tmy. Tráva, obilie a stromy horia, mestá sa premieňajú na popol. So sykotom sa vyparujú rieky, aj vrchy sa rozžeravia do biela a rozpadajú sa na prach. Faethón vidí trosky horiaceho sveta. Rozpálený vzduch ho bodá do úst a do pľúc, voz pod ním je celý žeravý. V Afrike, kde sa slnečný voz nakloní k zemi, očernie pleť celým národom a vzniknú obrovské púšte. Aj more sa varí a ryby sa ukrývajú na dno. Zmučená zem vysiela prosby k vládcovi bohov Diovi, aby ju zbavil utrpenia. Zeus vyslyší prosby matky zeme, vymrští blesk a zrazí Faethóna zo slnečného voza. Kone sa splašia a vytrhnú z jarma, voz sa pustí inam a kone tiež inam. Faethón sa zrúti bez ducha rozžeraveným priestorom na zem.

Mŕtveho Faethóna našli vodné víly a pochovali ho. Otec Helios si zahalil v hlbokom smútku tvár a uprostred dňa nastala noc, ožarovaná iba požiarmi šľahajúcimi zo zeme do nebies.

Faethónova matka dlho putovala po svete a hľadala hrob svojho syna. Keď ho našla, s plačom objímala hlinu, pod ktorou ležal jej syn. Veľký žiaľ padol na Faethónove sestry. Horekovali a nariekali celé mesiace. Náhle pocítili, že sa nemôžu pohnúť z miesta, nohy im vrastajú do zeme, trhajú si v smútku vlasy a namiesto vlasov im šuští pod prstami lístie. Obrastajú snietkami a menia sa na jelše. Matka ich chce chrániť a strháva z nich pučiace ratolesti. Z čerstvých rán vystreknú kropaje a tuhnú na slnku na jantár. Sestry sa od žiaľu premenili na jelše.
Slnečný boh trúchli podnes za svojím synom. Večer po západe slnka padajú z hviezd, zo strieborných očí nočnej oblohy, slzy. Ľudia ich nazývajú rosou.