Pentheus – Staré grécke báje a povesti

Pentheus – Staré grécke báje a povesti 

Tébsky kráľ Pentheus bol synom Kadmovej dcéry a jedného z piatich víťazov, ktorí ostali nažive z dračieho osevu. Nezaprel krv bojovného otca. Tešil ho iba pohľad na dobre vyzbrojených bojovníkov. Zo všetkých ľudí najradšej mal tých, ktorí vedeli najďalej vrhať oštep, a zo všetkých vecí mal najradšej meč, na ktorom neobsýchala krv. Rinčanie zbraní bolo preňho najsladšou hudbou. Všetkým ostatným opovrhoval. Poznal radosť, ale iba radosť z boja, poznal veselosť, ale iba krutú veselosť bo-jovníkov a vedel dožičiť ľuďom voľnosť, ale iba na nepriateľskom území, kam prišli so zbraňou v ruke. Neuznával bohov, pohŕdal veštbami a spoliehal sa iba na zbroj a na mocné ruky.

Ale aj do tejto chmúrnej krajiny vojnových príprav a násilia došiel so sprievodom veselý boh radosti, voľnosti a vína. Nazývali ho Bakchus alebo Dionýzos. Prišiel do blízkych hájov na vozíku, ktorý ťahali tigre, obklopený družinou mužov a žien a všetci chválili spevom a tancom radosti života. Medzi nimi poskakovali satyrovia, bôžikovia s ľudskou hlavou a špicatými ušami. Kozľacie nohy s kopýtkanii im cupotali do taktu veselej piesne.

Mnoho tébskych žien si rozpustilo vlasy a ponáhľalo sa za Dionýzovou družinou do lesov. Aj mužovia, ovenčení brečtanom, opúšťali mesto a odchádzali k Dionýzovi vzdať chválu životu.Keď sa o tom dozvedel Pentheus, vybuchol v hneve. Nechápal, ako môžu mužovia zabudnúť na zbrane a pridávať sa k Dionýzovi. Pre neho nebol Dionýzos bohom, ale zbabelým podvodníkom, ktorý nevie narábať mečom, nevie jazdiť na koni ani bojovať. Nenávidel voľnosť a veselosť a spev a tanec považoval za zoženštenosť. Aké tam oslavy života, rozmýšľal zlostne, život má cenu iba vtedy, ak ho môžeme nasadiť za víťazstvo v bitke. Zavolal služobníkov:

“Bežte do lesov! Akýsi Dionýzos chce dobyť Téby spevom a tancom. Bolo by mi vskutku milšie, keby ich niekto dobyl ohňom a železom. Bežte a priveďte mi toho Dionýza v putách!”
Zdesili sa starci, keď počuli tú reč, a slepý veštec Teiresias varoval nerozumného kráľa. Pentheus neustúpil. Jeho hnev sa rútil s hukotom a bez rozvahy ako prudký horský potok, a kde sa mu niekto postavil do cesty, vzkypel a spenil sa, ako keď potok narazí na kameň, ktorý mu prekáža v toku.
Sluhovia sa onedlho vrátili a vliekli so sebou neznámeho muža s rukami sputnanými na chrbte.
“Toto že má byť Dionýzos?” rozkríkol sa Pentheus.
“Dionýza sme nenašli,” pokorne sa ospravedlňovali služobníci kráľovi, “vedieme iba jedného z jeho sprievodu.”
“Nech si ktokoľvek,” rozhodol Pentheus, “umrieš na výstrahu tým druhým. Najprv mi však povedz, prečo si oslavoval Dionýza.”
“Som Akoites,” rozprával bez strachu mladý človek, “otec mi nezanechal pole ani býky. Bol iba chudobným rybárom, more mu dávalo živobytie. Aj mne poručil iba tú vodu. Ale mne sa nechce rybáriť stále pri tom istom brehu. Pustil som sa na more, naučil som sa viesť lode podľa hviezd a stal som sa lodníkom. Raz sme pristáli na neznámom pobreží nabrať si čerstvej pitnej vody. Vystúpil som na návršie a prezeral si kraj. Tu som zbadal lodníka, ako vlečie k našej lodi nejakého cudzieho pekného chlapca. Chlapec sa tackal ako zmožený spánkom alebo vínom. Oblek i tvár mal ten chlapec také zvláštne, že som ani na chvíľu nepochyboval, že je to nejaký boh. Ale plavci sa mi vysmievali a tešili sa, že chlapca predajú do otroctva. Za takú peknú korisť vraj iste dostanú kopu peňazí. Dostal som sa s nimi do škriepky a na krik sa zobudil aj chlapec, ktorý do tej chvíle spal na palube. Pretrel si oči a spýtal sa:
,Kde som? Kam ma veziete?’
,A kde by si chcel ísť?’ posmievali sa mu lodníci. ,Len povedz, kam chceš ísť, a my ťa ta odvezieme.’
,Odvezte ma na ostrov Naxos,’ odpovedal chlapec, ,tam bývam.’
Pustil som sa teda v tú stranu, kde ležal Naxos. Ale plavci ma odstrčili. Sami sa chytili kormidla a viedli loď na opačnú stranu. Nechceli splniť sľub a viezli chlapca do otroctva.
Prosil som ich, aby nerušili daný sľub. Smiali sa a povedali mi, aby som sa staral o seba, o kormidlo že sa postarajú sami. Aj chlapec videl, že sa loď pustila inam, a predstieral plač a znovu ich žiadal, aby ho odviezli na Naxos. Plač a prosby akoby len poháňali vesla ďalej od chlapcovho domova.

Náhle sa však prihodila podivuhodná vec. Prisahám ti, kráľ, že hovorím pravdu. Odrazu loď zastala, hoci nebola zakotvená, a lodníci sa opierali do vesiel zo všetkých síl. Spustili plachty a znova veslovali, až sa z nich lial pot. Rozmýšľam, prečo to asi je, a uzriem div. Z vín vyrážajú výhonky brečtanu
a ovíjajú vesla ako hady, držia ich pevne a plazia sa po veslách hore. Brečtan už drží všetky vesla a pnie sa po stožiari do vyše, celá loď obrastá lístím. Na prove stojí chlapec v celej sláve, ovenčený viničom, obklopený tigrami a pantermi. Bol to sám boh Dionýzos.

Pozriem na vydesených lodníkov a vidím, že im začínajú telá tmavieť, ruky sa im skracujú a na koži im narastajú šupiny. Menia sa mi pred očami na delfíny a ich hladké telá padajú z paluby jedno za druhým do morských vín. Z dvadsiatich lodníkov som ostal na lodi sám a s úzkosťou som čakal, kedy sa aj mne premenia ruky na plutvy a kedy ma prijme more.
Ale Dionýzos na mňa pozrel s úsmevom a vyzval ma, aby som sa chopil kormidla. Zamierili sme na Naxos a tam som vstúpil do jeho služieb.”
“Dosť!” ozval sa kráľ Pentheus. “Už mám dosť tvojich táranín. Ta s tebou do väzenia a na mučidlá!”

Strážcovia odviedli zajatca do väzenia a šli prichystať nástroje na mučenie. Ale zatiaľ čo ich chystali, otvorili sa dvere na žalári a neviditeľné ruky zbavili väzňa okov. Keď sa strážcovia vrátili po svoju obeť, väzenie bolo prázdne.
K Dionýzovi potom odišla aj kráľova matka a iné ženy z paláca. Nazlostený Pentheus sa vyrútil z paláca za nimi. Chcel vlastnou rukou potrestať Dionýzových prívržencov. Cestou ho postihlo podivné šialenstvo. Uzrel na oblohe dve slnká, a keď sa obzrel, uvidel za sebou dve mestá namiesto jedného. Stromy, lúky, skaly — všetko sa mu mihalo pred očami. Počul smiech a spev veseliacej sa Dionýzovej družiny, ale nerozoznal, kde sú ľudia, ktorí spievajú. Dotackal sa k vysokej borovici, roztrasenými rukami sa chytil haluzí a vyšplhal sa hore. Myslel, že zhora bude mať lepší rozhľad.

Vzduchom sa rozľahol hromový hlas:
“Pozrite, tam na borovici sedí náš najväčší nepriateľ.”
Celá Dionýzova družina pozrela hore. Opojení vínom a očarení Dionýzom nepoznali kráľa a nazdávali sa, že v haluziach borovice sedí nejaký dravec. Začali hádzať do koruny borovice kamene a paty ký a tak dlho ryli palicami okolo stromu, až obnažili korene a borovica spadla na zem aj s kráľom Pentheom.Všetci sa na neho vrhli s palicami a správali sa, akoby kráľ bol divá šelma. Aj kráľova matka, zaslepená Dionýzom, bila svojho syna.Tak zahynul kráľ Pentheus a ľudia ho neľutovali. Vrátili sa k jednoduchému spôsobu života a iba na jeho obranu brali do rúk meč.