Midas – Staré grécke báje a povesti

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

Autor: erikaaa (18)
Typ práce: Ostatné
Dátum: 14.03.2022
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 288 slov
Počet zobrazení: 2 701
Tlačení: 119
Uložení: 120

Midas – Staré grécke báje a povesti 

Vo Frýgii v Malej Ázii vládol pred dávnymi časmi kráľ Midas, veľký ctiteľ boha Dionýza. Býval vo skvelom hrade a bol nesmierne bohatý. Sám si o sebe myslel, že je aj nesmierne šikovný, že všetké-mu rozumie a o všetkom vie najlepšie rozhodnúť iba on. A ako to už býva, pretože bol kráľom a mal moc, nik mu jeho namyslenosť nevyvracal.

Raz priviedli roľníci ku kráľovi opitého starca, ktorý sa sotva držal na nohách. Žalovali na neho, že ho vraj našli v kráľovských viniciach, ako trhá najkrajšie a najväčšie strapce. Nemuseli ani žalovať. Holohlavý, od pitia hrubý starec mal bradu i ruky pofŕkané šťavou zrelého hrozna, i na zelenom venci na hlave mal tmavé kropaje a veniec bol celý dokrkvaný.

Midas ihneď poznal v starcovi Dionýzovho druha Silená. Silenos patril do družiny veselého boha. Kedysi Dionýza ako malého chlapca vychoval a od tých čias ho neopúšťal. Kráľ Midas slávne a s radosťou privítal vzácneho hosťa. Rozkázal pripraviť najlepšie jedlá, doniesť mechy najznamenitejšieho vína a zvolal pevcov a hudobníkov, aby na slávnostnej hostine spievali a hrali.

Desať dní a desať nocí hodoval Silenos s kráľom a pozvanými hosťami. Strieborné čaše za celý ten čas nevysýchali a namiesto vína miešaného s vodou pilo sa nemiešané a to nútilo všetkých hostí do smiechu a veselosti. Služobníci udržovali po desať dní plamene na ohniskách a ražne nemali čas vychladnúť. Stoly sa prehýbali a praskali pod ťarchou plných mís a celý palác bzučal ako úľ a vo dne i v noci sa niesli z kráľovského sídla zvuky píšťal a lýry a veselý spev.

Na jedenásty deň zostavil kráľ z rozjarených hodovníkov sprievod. Silenovi daroval osla, lebo vedel, že Silenos najradšej jazdí na oslovi. Ostatní sprevádzali milého hosťa na koňoch, na vozoch i pešky a s jasotom a so spevom vyšli do susednej krajiny, kde sa vtedy Dionýzos zdržiaval.

Stretli boha Dionýza, vezúceho sa na zlatom voze, ktorý ťahali tigre. Hľadal svojho pestúna Silená. Potešilo ho, keď zbadal Silená v takom slávnom sprievode na oslovi ovenčenom lístím a kvetmi.
“Želaj si, čo chceš,” zvolal boh na kráľa, “za túto službu ti splním želanie. Aký dar by si chcel?”
Midas sa poklonil Dionýzovi a zatváril sa, ako najprefíkanejšie vedel.“Ach, urob, nech sa všetko, čoho sa dotknem, premení na zlato.”Dionýzos sa usmial kráľovmu želaniu a povedal:
“Mohol si si, kráľ, zvoliť lepší dar. Splní sa ti, čo si si želal.”
Midas sa vracal šťastný domov. Chválil si svoju prefíkanosť. Nikdy nebude na svete bohatšieho kráľa ako on. Nedočkavo skúša už cestou, či je pravda, čo mu boh sľúbil. Ulomí zo stromu snietku, a sotva verí očiam. Snietka aj s lístkami žlto zažiari, je z rýdzeho zlata. Zodvihne zo zeme kameň, a v dlani drží trblietajúce sa zlato. Dotkne sa hrudy hliny, a hruda je zo zlata. Ide okolo poľa, utrhne niekoľko zrelých klasov, a medzi prstami mu zazvoní zlato. Prechádza kráľovskou záhradou, natiahne ruku za jablkom, a do dlane mu vkĺzne zlaté jablko.
Bez seba od šťastia beží Midas do hradu, a sotva sa dotkne dverí, zalesknú sa zlatom.Odhrnie záves, a záves stuhne v zlatú stenu.

Prikáže vystrojiť bohatú hostinu. Omýva si ruky a s blaženým úsmevom pozoruje, ako mu pomedzi prsty preteká tekuté zlato. Sadne si za stôl a vezme do ruky chlieb. Ale kým donesie krajec k ústam, drží v prstoch namiesto chleba kúsok rýdzeho zlata. Siahne na pečienku, pečené mäso sa zatrblieta a premení sa na zlato. Nuž zavolá si kráľ služobníkov a chce sa dať nimi kŕmiť. Služobníci mu dajú pokrm k ústam, a keď sa mu pokrm dotkne perí, už mu medzi zubami zazvoní zlato. Aj víno mu hustne v ústach na zlato.

Uprostred množstva zlata sa kráľa zmocní des. Hrozí sa svojho želania a vidí, ako ho obchádza číhajúca smrť. Umrie od hladu a smädu.
Chveje sa od strachu a rýchle dá osedlať koňa. Letí cvalom za Dionýzom a zdesený pozoruje, ako sa mu uzda v prstoch mení na zlato.
Veselý spev mu označil miesto, kde spočinul Dionýzos so svojím zástupom. Midas zoskočil z koňa a padol pred bohom na kolená: “Odpusť mi, milostivý Dionýzos, moje želanie,” nariekal pred bohom, “a zbav ma utrpenia!”

Dionýzos sa nad nešťastným kráľom zľutoval a poradil mu:
“Choď k rieke Paktolu a ponor sa celý do jej vín. Tak zmyješ zo seba nešťastné želanie.
Midas nemeškal a ponáhľal sa k rieke, celý sa do nej pohrúžil a umyl si aj hlavu a vlasy. Od tých čias nachádzali ľudia v rieke zlatý piesok a hovorili o nej, že je zlatonosná.

Kráľ bol rád, že sa zbavil hrozného daru, a zlato už nechcel ani vidieť. Radšej sa prechádzal po lúkách a hájoch a načúval, ako Pán, boh pastvín a ochranca čried, hrá na syrinx, na trstinovú píšťalu. Kozonohý, rohatý boh Pán, celý pokrytý srsťou, poskakoval po lesoch, naháňal Nymfy a plašil pocestných. A keď si sadol do tieňa stromu, pískal si na sedempíšťalový nástroj samé veselé pesničky. Tie sa kráľovi nadovšetko páčili.
Pán videl, ako sa jeho pesničky páčia, a začal si namýšľať, že hrá lepšie než vodca múz Apolón. Vyzval preto božstvo pohoria Tmolos, aby rozsúdilo, kto hrá lepšie, on, alebo Apolón.

Tmolos privolil a odhrnul si z obrovských uší vetvy prastarých stromov. Najprv zahral boh Pán divú pesničku. Na okraji lesa stál kráľ Midas a s potešením načúval zvukom píšťal, ktoré sa prekrikovali ako štebotavé hlasy vtákov, hvízdali ako vietor v skalách a poskakovali vzduchom ako vlnky riek po kameňoch.
Pán dohral a Tmolos vyzval boha Apolóna. Apolón si odhrnul purpurové rúcho a ľavicou uchopil nádhernú lýru. Mäkko udrel do strún a struny začali lahodne spievať. Stíchnutým večerom sa niesli k nebu sladké tóny, akoby sa vynášali na jemných strieborných perutiach.

Dojatý Tmolos vyzval Pána, aby sklonil pred Apolónovou lýrou svoj syrinx. Apolónove nebeské pesničky zvíťazili nad Pánovými pesničkami.
Midas s nevôľou prijal rozsudok. Pretože si myslel, že všetko rozumie a že je povolaný o všetkom rozhodovať, vyhŕkol: “To nieje možné. Pánova pesnička je stokrát krajšia. Mne sa páči. A keď sa páči, iste je lepšia. Nemám azda uši?”
Popudený Apolón pristúpil ku kráľovi a chytil mu uši do prstov. Uši hneď začali meniť tvar, pretiahli sa a pokryli belavou srsťou.

“Teraz máš uši, aké ti patria,” povedal rozhnevaný boh a zmizol.
Midas si siahol na hlavu a nahmatal si dlhé oslie uši. Neskoro ľutoval, že sa plietol do sporu, ktorému nerozumel. Bežal domov a oslie uši ho tlkli po hlave. Doma si zaviazal na hlavu veľký turban a schoval pod ním uši. Ale po čase mu narástli také dlhé vlasy, že ich nemohol zložiť pod turban. Tu si zavolal služobníka, ktorý mu vždy strihal vlasy, a odhalil mu svoje tajomstvo.
“Teraz vieme o tom smutnom tajomstve iba my dvaja,” povedal Midas služobníkovi. “Nikomu to neprezraď! Zaplatil by si mi za to životom.”

Služobník sa triasol na celom tele, bál sa niekomu prezradiť, čo videl kráľovi na hlave. Ale tajomstvo ho ťažilo, priveľmi ťažilo, než aby ho mohol uniesť. Uvažoval a uvažoval, ako by sa tej ťarchy zbavil, a potom mu v noci, keď nemohol spať, prišlo čosi na um.
Zrána si vyšiel za mesto k rieke a na osamelom mieste vyhlbil do zeme jamku a zašeptal do nej:
“Kráľ Midas má oslie uši.”
Jamku zase prikryl hlinou a nazdával sa, že tak naveky pochoval svoje tajomstvo. Odľahlo mu. Spokojne sa vrátil do mesta a od tej chvíle ho už nič neťažilo. Kráľa chodil strihať ako prv.
Do roka na tom mieste pri rieke vyrástla hustá šachorina, a keď sa do nej oprel vietor, šumela a šeptala:
“Kráľ Midas má oslie uši.”
Tak sa o kráľovom tajomstve dozvedeli všetci ľudia. Konečne raz označili bohovia hlúposť zjavným znamením, mysleli si ľudia s uspokojením. Ale, žiaľ, nie každého hlúpeho namyslenca obdarí Apolón takým veľkolepým darom.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie študentské práce pre tieto populárne kľúčové slová:

#midas obsah

Staré grécke báje a povesti



Odporúčame

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.021 s.
Zavrieť reklamu