Nioba – Staré grécke báje a povesti

Nioba – Staré grécke báje a povesti 

Nioba bola kráľovnou v Tébach a široko-ďaleko nebolo šťastnejšej ženy ako ona. O jej manželovi, kráľovi Amfionovi, a o tom, ako vie hrať na lýre, rozprávali ľudia po celom Grécku od jedného morského brehu k druhému. Keď stavali v Tébach mestské hradby, stačilo, aby kráľ Amfion zahral na lýre jednu zo svojich prekrásnych piesní, a skaly sa začali samy trhať a balvany putovali za sladkým zvukom lýry až k Amfionovi. Pred ním sa ukladali samy bez cudzej pomoci do hradby. Niobiným otcom bol Tantalos. Aj na jeho priateľstvo s bohmi bola Nioba pyšná. Kráľovské sýpky boli plné, čriedy tučné a pokladnice v paláci pretekali zlatom a striebrom. Niobe nič nechýbalo. Ale zo všetkého najväčšmi bola pyšná na svojich sedem urastených synov a sedem krásnych dcér.

Raz si zbožné tébske ženy vplietli do vlasov vavrín a chystali obety bohyni Leto a jej deťom Apolónovi a Artemis. S hnevom pozorovala Nioba prípravy na obetu a hnev ju vyhnal z paláca. Vyšla so sprievodom do ulíc. Jej nádherné rúcho, pretkávané zlatom, a husté lesklé vlasy splývajúce na plecia pripomínali skôr bohyňu než smrteľnú ženu. A ako bohyňa sa aj uberala pomedzi zástup modliacich sa Tébaniek, ktoré sypali do posvätných ohňov kadidlo. “Zošaleli ste?” zavolala na ne. “Obetujete bohom, ktorých ste vôbec nevideli! Prečo neobetujete mne? Poznáte ma predsa lepšie ako Leto. Môj manžel je slávny kráľ Amfion. Mojím otcom bol kráľ Tantalos, chodieval na hostiny bohov a jedol s nimi ambróziu a pil nektár. Pokladov mám viac, než hociktorá bohyňa vôbec videla. Aj detí mám viac než Leto. Mám sedem synov a sedem dcér a Leto iba syna Apolóna a dcéru Artemis. Pochádzam zo vznešeného rodu. Som bohatá a mám mnoho detí. Nech sa mi vyrovná šťastím niektorá bohyňa! Aj keby mi šťastia ubudlo, vždy by som ho mala dosť. Choďte preč od oltárov a prestaňte s obetami! Modlite sa k tej, ktorá si to zaslúži!”

Ženy sa naľakali hnevu kráľovnej, odložili vavrín z vlasov a opustili oltáre, ale cestou domov odprosovali tichou modlitbou bohyňu Leto.Leto stála na vrcholci hory a jej božské oči videli, čo sa v Tébach stalo. Srdce jej začalo prudko biť, keď videla, ako Nioba odháňa zbožné ženy od oltárov.
“Deti,” povedala bohovi Apolónovi a bohyni Artemis, “mňa, vašu matku, potupila obyčajná smrteľníčka. Smelá Nioba odohnala od mojich oltárov tébske ženy. Svojich dvakrát sedem detí stavala nad vás a posmievala sami!”
Leto chcela v nárekoch pokračovať, ale Apolón zvolal:“Prestaň nariekať, matka, tým by si iba odkladala trest.”
Apolón a Artemis zahalili sa do mraku ako do plášťa a skrytí ľudským očiam zniesli sa blankytným vzduchom až do blízkosti tébskych hradieb.
Pred hradbami cvičilo sa v zápasoch a bojových hrách sedem Niobiných synov. Najstarší z nich cválal stále v kruhu na statnom koni a pevne pridržoval spenenému zvieraťu uzdu. Odrazu bolestne vykríkol a zrútil sa z koňa. V hrudi sa mu chvel Apolónov šíp.

Druhý syn začul zarinčanie tulca a svišťanie šípu. Obzrel sa a naľakal sa tmavého mračna, nehybne stojaceho na oblohe. Popustil uzdu a pohnal koňa.Na úteku ho zastihol Apolónov šíp a preklal mu šiju.
Dvaja mladší synovia zápasili hruď o hruď. Napätá tetiva vymrští smrtonosný šíp. Obidvaja prebodnutí tou istou strelou padnú na zem a spoločne vydýchnu dušu. Piaty syn im beží na pomoc, a prv než sa dotkne ich tiel, zasiahnutý zrúti sa mŕtvy na zem.

Šiesteho syna zasiahol šíp do nohy. Zatiaľ čo sa snažil vytiahnuť si ho z rany, prešiel mu iný šíp hrdlom a s krvou mu unikol z tela aj život.
Najmladší syn zdvihol ruky k nebu a prosil bohov, aby ho ušetrili. Apolón bol dojatý, ale strelu už odvolať nemohol. Zahynul aj najmladší syn.

Správa o hroznom vraždení sa rozletí do Téb ako zlá víchrica. Kráľ Amfion, šialený od žiaľu, uchopí meč a prebodne si hruď. Nioba vybehne z paláca a uteká pred hradby, kde leží sedem mŕtvych synov. Objíma ich so slzami v očiach, zasypáva ich ostatný raz bozkami, a pýcha v nej znovu vzplanie. Obráti vlhké oči k nebu a vykríkne:
“Ukrutná Leto, len sa pas na mojej bolesti a raduj sa, že so siedmimi synmi pochovám aj svoj život. Ale aj tak mi ostáva viac než tebe! Ešte mám sedem krásnych dcér!”

Sotva to dopovedala, zadrnčala napätá tetiva luku a jedna zo siedmich dcér, ktoré stáli okolo matky, padla zasiahnutá šípom na chladnúcu mŕtvolu bratovu. Bohyňa Artemis znovu napne luk, a už sa druhá dcéra lúči so životom. Darmo utekajú, darmo sa skrývajú, všade ich zastihne šíp trestajúcej bohyne. Ostala iba posledná, najmladšia dcéra a Nioba ju zakryla telom a prikryla rúchom. Po prvý raz vystrela ruky na prosbu, aby jej bohyňa nechala aspoň jednu jedinú dcéru. Zatiaľ čo prosila, umrela jej dcéra v náručí.

Nioba ostala sama medzi mŕtvymi deťmi. Iba tráva okolo nej sa ticho spytovala: Kto zo smrteľných ľudí môže sa pred smrťou spoliehať na šťastie, ktoré ho stretlo?
Bez pohnutia, ponorená do žiaľu, hľadela Nioba pred seba. Z líc jej zvoľna ustúpila krv, vlasy sťaželi, nijaký vánok ich nerozstrapatil. V kamennej tvári sa oči premenili na kameň. Aj ruky a nohy skameneli, i telo a krv a žily v tele sú kameňom.
Ohromný víchor sa skrúti pred Téby, objíme skamenenú Niobu a odnesie ju do jej lýdickej vlasti. Tam sa k novej, podivnej skale zbiehajú ľudia. Skala má podobu ženy a z kamenných očí sa jej neprestávajú rinúť dva pramienky nevysýchajúcich sľz.