Bellerofontes – Staré grécke báje a povesti

Bellerofontes – Staré grécke báje a povesti

Nešťastný bol Sizyfov rod. Sizyfovho syna roztrhali kone a jeho vnuk Bellerofontes musel ujsť z vlasti. Podozrievali ho z vraždy. Bellerofontes sa na úteku dostal ku kráľovi Proitovi, ten ho vľúdne prijal a ponúkol mu pohostinstvo. Hosť bol mladý a urastený ajeho pohyby, reč i zmýšľanie nezapreli, že pochádza zo vznešeného rodu. Aj mladej kráľovnej sa zapáčil a vyznamenávala ho pred všetkými domácimi šľachticmi. Keď si to nevšímal, nahnevala sa a uvažovala, ako by ho pred kráľom Proitom očiernila.

“Bellerofontes je pyšný,” vravievala kráľovi, “a vôbec si nevšíma pocty, ktorých sa mu dostáva. Iste bude aj zlý.”
“Kto si nevšíma pocty, môže byť aj skromný,” odpovedal kráľ, S Bellerofontom zaobchádzal ako s priateľom.
Kráľovná sa zlého zámeru nevzdala. Neskoršie podplatila služobníka a zašla za kráľom.
“Bellerofontes sa spojil s tvojimi nepriateľmi,” luhala manželovi, “chce sa zmocniť tvojho trónu. Ak sa ho včas nezbavíš, zabije ťa. Sluha vypočul jeho rozhovor a môže ti to dosvedčiť.”

A kráľovná zavolala podplateného sluhu. Kráľ jej dlho nechcel uveriť, ale keď ho kráľovná i sluha presviedčali, napokon uveril. Na hosťa sa neopovážil vztiahnuť ruku. Načrtol na tabuľku tajné znamenia a vyslal Bellerofonta k svojmu príbuznému, kráľovi Iobatovi. Jemu mal Bellerofontes tabuľku odovzdať. Dôverčivý mladík nevedel, že znaky na tabuľke znamenajú pre doručiteľa smrť. Ochotne sa vybral s odkazom k Iobatovi.

Iobates bol starý a dobromyseľný kráľ. Bellerofonta prijal láskavo, ani sa nepýtal, odkiaľ prichádza, a hostil ho deväť dní. Mladíkovo vznešené správanie kráľovi postačilo, aby v ňom videl urodzeného hosťa. Po deväť dní usporadúval na jeho počesť hostiny, slávnosti a hry a až na desiaty deň sa spýtal mládenca na jeho pôvod a účel cesty.

Bellerofontes mu povedal, odkiaľ je, a podal mu zloženú tabuľku. Iobates si prezrel znamenia a zdesil sa. Poznal znamenia smrti. Hosťa si obľúbil a nerád by mu bol ublížil. Rozmýšľal, ako by sa vyhol ukrutnej službe, ktorú od neho požadoval jeho príbuzný. Bude najlepšie, rozhodol sa, keď mladíka pošlem na nebezpečnú cestu. Ak bude Bellerofontes chrabrý, môže sa vrátiť nezranený.

V krajine vtedy žila podivná obluda. Volala sa Chimaira. Spredu vyzerala ako lev, vzadu ako drak a uprostred sa ponášala na divú kozu. Aj hlavy mala tri: leviu, koziu a dračiu. Soptila oheň a dusivý dym.

“Bellerofontes,” povedal Iobates, “si mladý a mocný, a predsa si ešte nevykonal nijaký hrdinský čin. Vyber sa za Chimairou, zabijú a vráť sa ako slávny hrdina.”
Odvážneho mladíka nebolo treba ponúkať. Bellerofontes zobral meč, oštep a luk so šípmi a vyrazil ta, kde stúpal k oblohe stĺp dymu. Dym označoval roklinu, v ktorej obluda žila. Bellerofontes cestou uvažoval: “Chimaira je mocná a rýchla, ak sa ubránim jednej hlave, napadnú ma ostatné dve. Ak uskočím pred ohňom, ktorý obluda soptí, zadusí ma dym.”

Nezastal však a šiel rovno k rokline. Odrazu stŕpol od prekvapenia: pri prameni pod skalou stál okrídlený kôň Pegas. Bol to ten istý kôň, ktorý vyskočil z hrdla zabitej Medúzy. Pegas skláňal hlavu k prameňu a pil. “Keby som mal okrídleného koňa,” Prišlo Bellerofontovi na myseľ, “zaútočil by som na Chimairu zo vzduchu a bol by som rýchlejší než ona.” Potichu a krytý húštinami blížil sa k Pegasovi. Už bol od neho iba na niekoľko krokov, vtom však Pegas ucítil cudzinca, zodvihol krídla a odletel.

Rozmrzený Bellerofontes si ľahol do trávy pri prameni a zaspal. V sne sa mu zjavila bohyňa Aténa, podala mu nádhernú uzdu, zdobenú zlatom, a vyzvala ho:
“Prebuď sa, Bellerofontes, a obetuj bohu Poseidonovi býka. Uzdou, ktorú ti darujem, ľahko skrotíš okrídleného koňa.”

Bellerofontes sa prebudil, siahol rozospato za zlatou uzdou a vskutku — uzda, o ktorej sa mu snívalo, ležala vedľa neho v tráve. Pevnejú zovrel v ruke.
Od radosti, že bohovia sú mu priaznivo naklonení, ponáhľal sa urobiť, čo mu Aténa poradila. Zabil býka, obetoval ho Poseidonovi a bohyni Aténe z vďačnosti zasvätil nový oltár.

Navečer sa vrátil k prameňu a čakal, až Pegas opäť priletí. Vo večernom vzduchu čoskoro zašumeli krídla a Pegas sa zniesol k prameňu napiť sa. Bellerofontes pristúpil k nemu so zlatou uzdou. Tentoraz sa okrídlený kôň nebránil a dal sa pokojne osedlať.

Bellerofontes sa na neho vyšvihol a prikázal mu, kam má letieť. Pegas mávol krídlami, a už sa vznášali nad lúkami a lesmi. Nad roklinou zakrúžili okolo mračna tmavého dymu, ktorý obluda vydychovala. Bellerofontes vyňal z tulca šíp a zniesol sa na Pegasovi nad revúcu Chimairu. Napol tetivu a z výšky obludu zasiahol. Všetky tri hlavy doňho dorážali, ale Bellerofontes im na okrídlenom koni unikal. Šíp za šípom stíhal obludu, kým v nej nezhasli tri životy. Naposledy vydýchla chuchvalce dymu a ohňa a zrútila sa na dno rokliny.

Bellerofontes stiahol z mŕtvej Chimairy kožu, vysadol na Pegasa a vrátil sa k Iobatovi. Kráľ užasol nad okrídleným koňom i nad kožou obludy. Teraz už bol presvedčený, že jeho hosť je pod ochranou bohov a že nie je zločincom. Dal mu svoju dcéru za ženu a Bellerofontes sa stal kráľom.

Ale aj Bellerofontes sa po čase začal nazdávať, že prejde bohom cez rozum. Nie nadarmo bol vnukom ľstivého Sizyfa. “Keď mám okrídleného koňa,” myslel si, “kto mi môže zabrániť, aby som nenavštívil nesmrteľných bohov na Olympe?” Nasadol na Pegasa a hnal ho do nadoblačných výšok. Pegas sa vzoprel takému úmyslu. Vo výške sa vzopäl a zhodil namysleného jazdca z chrbta. Bellerofontes preletel vzduchom a dopadol do močiara. Zachránil si tak síce život, ale medzi ľuďmi sa už neukázal. Hanbil sa pred bohmi i ľuďmi, blúdil po pustatinách a v pustatinách našiel aj smrť.

Okrídlený kôň doletel na Olymp sám a vstúpil do služieb vládcu bohov Dia.