Oidipus a Antigona – Staré grécke báje a povesti

Oidipus a Antigona – Staré grécke báje a povesti

V Tébach vládol kedysi kráľ Laios s kráľovnou Iokastou. Nemali detí. Túžili po synovi, ktorý by raz prevzal vládu, a túžili márne. I vyslal kráľ do Delf posla spýtať sa vo veštiarni, čím udobrí hnev bohov. Posol sa vrátil s hroznou veštbou a kráľ pri nej stratil dych: “Narodí sa ti syn a s ním ti vstúpi pod strechu nešťastie. Sám prijmeš z jeho ruky smrť.”

Zdrvený kráľ oznámil veštbu manželke a kráľovná preplakala celé noci, zlá predtucha ju skľučovala.
Po čase sa Iokaste narodil synček. V paláci zavládlo namiesto radosti zdesenie. Kráľ Laios nechcel dieťa ani vidieť a zavolal starého pastiera, aby dieťa odniesol do divých vrchov a nechal tam napospas šelmám. Pastierovi bolo nevinného dieťaťa ľúto. Nenechal ho vo vrchoch. Odniesol ho k svojmu starému známemu, k pastierovi, ktorý pásol stáda korintského kráľa. Potom sa vrátil do Téb a tváril sa, akoby bol svedomité splnil, čo mu tébsky kráľ prikázal.

Laios sa upokojil, a keď prešlo niekoľko mesiacov, aj kráľovnej Iokaste oschli slzy a zabudla na hroznú veštbu i na neboráčika syna. Kráľovskí manželia sa zmierili s tým, že trón nebude mať následníka.

Pastier korintského kráľa nazval chlapčeka Oidipom a zobral ho so sebou do mesta Korintu. Aj kráľ tamojšej krajiny bol bezdetný. Dieťa v pastierovom náručí sa mu zapáčilo. Prijal ho k sebe do paláca a vychovával ho ako vlastné. Oidipus rástol a mocnel a netušil, kto sú jeho rodičia. Všetci pred ním tajili, že ho priniesol pastier z vrchov.
Keď Oidipus dospel, konal jeho pestún v paláci veľkú hostinu. Dobré víno rozpálilo veselým bojovníkom líca i mysle. Rozprávalo sa o tom, čo sa stalo i nestalo, a prchkejší hostia sa dostali do hádky. Aj Oidipus mal prudkú povahu a zamiešal sa do sporu. Hašterivý hosť hľadal možnosť, ako sa Oidipa najväčšmi dotknúť, a preto zvolal:
“Už ma omrzelo hádať sa s tebou. Bohovia vedia, čí si ty syn. Nášho kráľa iste nie.”
Oidipus skrotil hnev a zmĺkol. Podivná myšlienka ho obrala o pokoj. Ihneď ráno zašiel za kráľom a kráľovnou a vypytoval sa, či je pravda, čo sa dozvedel. Upokojovali ho a hnevali sa na opitého táraja. Oidipus sa iba smutne usmieval a neveril im. Podozrenie ho zbavovalo pokoja. Bez vedomia pestúnov vybral sa na cestu do Delf. Dúfal, že mu veštba ukáže pravdu. Z Delf odchádzal zmätenejší, než do nich prichádzal. Veštba mu odhalila strašnú budúcnosť:
“Utekaj pred otcom! Ak sa s ním stretneš, stihne ho smrť z tvojich rúk a oženíš sa s vlastnou matkou.”

Oidipus si predsavzal, že sa vyhne mestu, kde žili jeho pestúni, ktorých pokladal za svojich rodičov. Pustil sa na opačnú stranu, chodil neznámymi krajinami a držal sa hviezd, aby ho cesta neviedla späť do vlasti. Bál sa, že by sa v Korinte mohli splniť slová veštby.
Jedného dňa sa za svojho putovania stretol na úzkej ceste s vozom. Na voze bol akýsi starec a dvaja služobníci. Chceli rýchle prejsť a volali na Oidipa:
“Ustúp nám z cesty!”
Oidipus neustúpil a dostal sa s pohoničom do prudkej hádky. V hádke zrazil pohoniča z voza. Starec na voze sa rozhneval a udrel Oidipa bodcom po hlave. Prchký Oidipus zabil starca a pobil aj ostatných služobníkov. Tak si vylial hnev a pokračoval v púti.
O krátky čas uzrel Oidipus hradby mesta Téb. Unavený sadol si na kameň pri ceste a odpočíval. Vtom sa na zákrute cesty zjavil pocestný ponáhľajúci sa z Téb. Zarazil sa pred Oidipom a vyhŕkol:
“Kto si, že si tu tak pokojne vysedávaš? Ani svojmu nepriateľovi by som neradil odpočívať v tomto kraji.”
Oidipus si príchodzieho udivene prezeral.
“Niekto odpočíva a niekto uteká, akoby bol spáchal zlý čin,” povedal. “Ty utekáš z Téb a ja ta idem.”

“Do Téb! A či nevieš, že sa na skale pred Tébami usadila Sfinga?”
“Prichádzam z Delf,” povedal Oidipus, “a cestou som sa s nikým nerozprával.”
“Nuž počúvaj,” šepkal bojazlivo pocestný, “Sfinga je stvorenie s dievčenskou hlavou a levím telom. Na chrbte má krídla. Každý deň musí prísť jeden Téban a Sfinga mu dá hádanku. Keď ju neuhádne, zhodí ho do priepasti. Hádanku nemôže nikto uhádnuť, je asi zarieknutá. Ešte šťastie, že nie som Téban. Keď som prišiel do mesta a počul o tom trápení, hneď som vzal nohy na plecia a celou cestou utekám. Ani ty nie si Téban, poď so mnou, pobežíme spolu.”
“Bež,” povedal Oidipus, “život má pre teba asi veľkú cenu, keď ho tak opatrne chrániš pred miestami, kde mu hrozí nebezpečenstvo. Ak však prídem o život ja, vyhnem sa iba splneniu zlej veštby.” Oidipus vstal a pomaly zamyslený vykročil k Tébam. Pocestný nad ním krútil hlavou:
“Nie je Téban, a pletie sa do tébskych vecí. Nech sú mu bohovia milostiví.” A rozbehol sa, aby mal nešťastné mesto čo najskôr ďaleko za chrbtom.
Oidipus išiel v Tébach rovno do kráľovského paláca. Našiel tam kráľovnú Iokastu a jej brata Kreonta.
Kráľ Laios odišiel do Delf spýtať sa veštiarne na radu, ako zbaviť mesto Sfingy, a nevrátil sa. Cestou ho vraj prepadli lupiči a zabili. Namiesto mŕtveho kráľa vládol zatiaľ Kreon.
Oidipus predstúpil pred vladára.
“Viem o súžení, ktoré postihlo mesto,” povedal, “pôjdem pred Sfingu a pokúsim sa uhádnuť jej
hádanku.”

Kreon i Iokasta sa začudovali Oidipovej smelosti. Kreon smutne povedal:
“Odvážnym bohovia žičia. Sfinga zničila aj môjho syna a zničí nás všetkých, ak niekto neuhádne hádanku. A ja rád odovzdám vládu tomu, komu sa podarí nad Sfingou zvíťaziť.”
Iokasta s obdivom hľadela na Oidipovu odhodlanú tvár a nevedela, že sa díva do tváre synovi.
Tébski obyvatelia odprevadili Oidipa k jednej zo siedmich tébskych brán. Ďalej sa neodvážili.
Oidipus vystúpil strmým chodníkom ku skale, kde sedela Sfinga. Už čakala na svoju obeť. Prižmúrila oči a odmerala si Oidipa potmehúdskym pohľadom:
“Počúvaj dobre,” ozval sa jej z ľudského hrdla neľudský tvrdý hlas:
“Má to jednu hlavu,
štyri nohy ráno,
v poludnie len dve
a tri nohy večer.
Čím viac to má nôh,
tým menej to má síl.”

Oidipus sa usmial. Bol bystrý a hádanka sa mu videla ľahká.
“To je človek,” povedal, “keď prežíva ráno života, lezie po rukách i po nohách, akoby bol štvornohý, v poludnie života kráča vzpriamený iba na dvoch nohách, a keď prichádza večer života, berie nohám na pomoc palicu. To je tretia noha.”
“Uhádol si,” zaskučala Sfinga a vrhla sa zo skaly do priepasti.
Keď Tébania uzreli z hradieb mesta, že sa Oidipus vracia živý a zdravý, začali jasať. Oslavovali ho ako svojho osloboditeľa a Kreón mu odovzdal trón. Tak sa stal Oidipus vládcom v Tébach a kráľovnú Iokastu dostal za ženu.
Dlho panoval Oidipus vo svojej ríši spravodlivo a šťastne. Kráľovnej sa narodili dvaja synovia, Eteokles a Polyneikes, a dve dcéry, Antigona a Ismena. Nik netušil, že Oidipove deti sú zároveň jeho bratmi a sestrami.
Prešli roky a z Oidipových chlapcov vyrastali muži a z dievčat ženy. Napokon nadišiel nešťastný rok, keď do tébskeho kráľovstva vstúpil mor. Morová smrť vystrájala v tébskych príbytkoch, vymierali celé rodiny a nesmierna úzkosť zachvátila tých, čo ešte mohli dúfať, že ostanú žiť. Morová rana preriedila aj čriedy na lúkách. Zomreli pastieri a stáda uhynuli. Stráne, z ktorých sa prv ozývalo bučanie, boli teraz nemé a mŕtve.
Prestrašení občania zašli za Oidipom a prosili ho, aby odvrátil skazu od ich prahu a od ich stád. Boli presvedčení, že víťaz nad Sfingou je pod ochranou nesmrteľných bohov. Oidipus ich utešoval:
“Vráťte sa pokojne do svojich domovov. Ešte dnes príde z Delf brat mojej ženy Kreon a prinesie veštbu. Poslúchneme príkaz bohov a vyženieme mor z našej krajiny.”

Kým sa skončil deň, zastal pred palácom voz ťahaný spenenými koňmi. Zoskočil z neho Kreon a ponáhľal sa s veštbou k Oidipovi.
“Veštba nám nesľubuje rýchlu a ľahkú pomoc,” oznamoval kráľovi, “vrah kráľa Laia vraj žije ešte v našom meste. Mor ustúpi vtedy, až bude vinník potrestaný.”
Oidipus dal ihneď po celej ríši rozhlásiť, aby ten, kto o vražde kráľa Laia niečo vie, neodkladne prišiel do kráľovského paláca vydať svedectvo. Dal zavolať aj slepého Teiresia, ktorého bohovia obdarili prorockým duchom.
Po Teiresia museli poslať niekoľkokrát. Veštec odmietal prísť. Napokon, ho chlapec doviedol k palácu, ale Teiresias kráčal iba zdráhavo a pred palácom zastal. Oidipus mu vybehol v ústrety.
“Poď do paláca,” naliehal, “čakáme na tvoju múdru radu.”
“Prepusť ma, kráľ,” prosil Teiresias, “bude lepšie pre teba i pre mňa, ak neprezradím vinníka. Niekedy je lepšie nevedieť ako vedieť.”
“Len prehovor,” povzbudil ho Oidipus, “každý z nás si želá zachrániť Téby pred skazou. Nesmieš byť výnimkou. Pozri, všetok ľud si želá, aby si prehovoril.”
“Nenúť ma, kráľ, dovoľ, aby som radšej mlčal,” povedal Teiresias, “zlá pohroma zniesla sa na našu vlasť, ale horšia by sa zniesla na tvoju hlavu, keby som prehovoril.”
“Dobre,” vybuchol Oidipus, “už mi je jasné, prečo nechceš hovoriť. Asi budeš spojencom lúpežníkov, čo zavraždili kráľa, si zradcom vlasti, a keby si nebol slepý, povedal by som, že ty si vrahom!”
Po takej pohane sa Teiresias už nezdržal a prezradil Oidipovi to, čo dávno vedel:
“Chceš vedieť pravdu, poviem ti ju. Nehľadaj vraha, keď si sám vrahom. Ty si zavraždil kráľa Laia a vlastnú matku si si vzal za ženu!”
Oidipus sa zľakol, spomenul si na starú veštbu. Ale hnev mu zaplašil znepokojujúcu myšlienku.

“Kto si to vymyslel,” vykríkol, “ty, alebo Kreon? Chcete ľsťou a podvodom dostať môj trón? Alebo si šialený?”
“Tebe sa vidím šialený,” odpovedal Teiresias, “tvoji rodičia ma považovali za múdreho. Čas ukáže, kto mal pravdu a kto ju nechcel pochopiť.”
Po tých slovách odišiel slepý starec z paláca.
Kráľovná Iokasta utešovala rozhnevaného Oidipa:
“Záleží azda na tom, čo hovorí Teiresias? Nerob si z toho starosti. Ukážem ti na príklade, ako sa môže veštba mýliť. Aj môj prvý muž Laios sa kedysi spýtal veštiarne a dostal odpoveď, že umrie rukou svojho syna. A náš jediný syn potom umrel v horskej pustatine a Laia zavraždili lupiči neďaleko rázcestia na ceste do Delf.”
“Neďaleko rázcestia?” vzrušil sa Oidipus. “Povedz mi rýchlo, ako Laios vyzeral?”
“Bol veľkej postavy,” odpovedala lokasta, “na sluchách mu už beleli vlasy od staroby a takmer sa ti podobal.”
“Teiresias mal pravdu!” vykríkol zdesený Oidipus a začal sa vypytovať, a čím viac sa dozvedal, tým väčšie nešťastie sa naňho valilo a dusilo ho. Zvesť o tom, že Laia zabili lupiči, rozplývala sa ako para a ostávala strašná domnienka, že tým lupičom bol sám Oidipus.
V tie dni dorazil z Korintu do Téb posol so správou, že korintský kráľ umrel. Oidipus mal nastúpiť na korintský trón. Iokasta sa vypytovala posla, akou smrťou umrel korintský kráľ. Dozvedela sa, že prirodzenou smrťou na lôžku. Bol už veľmi starý. Len čo to počula, bežala za Oidipom a s úsmevom mu oznamovala, čo sa dozvedela.
“Vidíš,” povedala, “ty sa trápiš, a zatiaľ tvoj otec umrel v Korinte pokojnou smrťou.”
Oidipa správa neuspokojila. Musel myslieť na toho opitého táraja.
“Ale aj tak sa do Korintu nevrátim,” oznámil poslovi na jeho správu “žije tam ešte moja matka.”

“Ak sa bojíš toho, pane, že tam žije tvoja matka,” povedal posol, “potom ťa môžem upokojiť. Ani korintský kráľ, ani kráľovná neboli tvojimi rodičmi. Ja sám som ťa kedysi pred rokmi doniesol ako malé dieťa do Korintu.”
“A odkiaľ si ma doniesol?” čudoval sa Oidipus.
“Dal mi ťa vo vrchoch starý pastier, ktorý pásol stáda tébskeho kráľa.”
So šialeným výkrikom vyrútil sa Oidipus z paláca. Už nebolo pochýb, veštba sa hrozným spôsobom splnila. Behal po meste a prosil občanov, aby ho usmrtili a zbavili tak mesto nešťastia. Ale Tébania ľutovali svojho kráľa, necítili k nemu nenávisť. Oidipus sa rozbehol späť do paláca, rozhodol sa potrestať vlastnou rukou. V paláci stretol plačúce slúžky. Vydesené dievčatá ukazovali Oidipovi na kráľovninu komnatu. Iokasta sa obesila. Oidipus sa vrhol k mŕtvej, vytrhol jej z rúcha zlatú ihlicu a vypichol si oči. Oslepený volal na Kreonta:
“Vezmi si trón a potrestaj ma vyhnanstvom!”
Kreon zdržoval nešťastného Oidipa v Tébach. Mor sa už pominul a do mesta sa vracal pokoj a blahobyt. Oidipus sa nedal prehovoriť. S pútnickou palicou vyšiel z Téb. Sprevádzala ho iba staršia dcéra Antigona. Ona jediná nechcela otca v nešťastí opustiť.
Čoskoro poznalo celé Grécko dvojicu podivných pútnikov. Slepého starca Oidipa, ktorého vodila mladá, krásna Antigona. Vyprosovala pre otca chlieb a starala sa o neho. Putovali spolu a hľadali háj bohýň pomsty Erinyí. V háji Erinyí mal Oidipus podľa veštby nájsť pokoj.

Oidipovi synovia Eteokles a Polyneikes medzitým dospeli a obaja sa uchádzali o tébsky trón. Ich súperenie nebolo na prospech vlasti. Kreon s obavami sledoval spor v kráľovskej rodine a poradil obidvom mladíkom, aby sa vo vláde striedali. Bratia súhlasili. Rok mal vládnuť Polyneikes a ďalší rok zasa Eteokles. Eteoklovi sa však podarilo za panovania upevniť si moc natoľko, že brat Polyneikes musel pred ním ujsť. Eteokles sa stal v Tébach kráľom a Polyneikes začal v cudzine zbierať veľké vojsko, aby si dobyl trón mocou.

Obaja bratia boli po otcovi Oidipovi prchkí a neústupní. Chýlilo sa medzi nimi k vojne. Obaja by boli mali radi na svojej strane Oidipa. Veštba predpovedala, že vojnu vyhrá ten, s kým pôjde Oidipus. Začali pátrať po otcovi a po prvý raz po dlhom čase sa starali o to, kade putuje.

Oidipus bol v tom čase neďaleko Atén. Cítil, že sa blíži chvíľa, keď nájde pokoj. Sadol si s Antigonou na kraj hája a odpočíval. Vtom sa ozval na ceste dupot konských kopýt a objavila sa skupina lovcov s aténskym kráľom Teseom na čele. Vracali sa do mesta z lovu. Teseus ihneď poznal Oidipa, zoskočil z koňa a pozdravil ho.
“Nešťastný Oidipus,” povedal, “poznám tvoj osud a rád by som ti pomohol. Poď s nami, vezmem ťa do Atén a môžeš tam v pokoji prežiť starobu. O chvíľu sa znesie chladná noc a nemôžeš nocovať tu, pod šírym nebom, v háji zasvätenom Erinyám.”
Keď Oidipus počul, že odpočíva v háji Erinyí, zaradoval sa. Bol pri cieli cesty. Odvetil preto pokojne a ticho:
“Ďakujem ti, kráľ, ale som pri cieli. Čoskoro odídem do ríše tieňov. Ak mi chceš preukázať poslednú službu, prikáž služobníkovi, nech mi prinesie nový odev, aby som nevítal slávnostnú chvíľu v zaprášených starých šatách.”
Teseus poslal do Atén po nové rúcho a sadol si k Oidipovi. Len čo sa služobník stratil medzi stromami, ozval sa na ceste znovu dupot koni a pred Oidipa zoskočil jeho syn Polyneikes. Konečne našiel otca. Padol pred ním na kolená, žaloval na svojho brata Eteokla, ktorý ho pozbavil trónu, a prosil Oidipa, aby s ním tiahol proti Tébam.
“Roky si si na mňa nespomenul,” odpovedal Oidipus na synove náreky, “ale keď chceš uchvátiť moc, mám ti pomáhať v bratovražednom boji. Počúvni otca, ktorý stojí pred bránou podsvetia. Ak potiahneš s vojskom proti Tébam, postihne ťa to, čo želáš svojmu bratovi. Choď preč odtiaľto, aj slepými očami vidím krv brata na tvojom meči.”
Polyneikes zlostne vysadol so sprievodom na kone a bez pozdravu odcválal k svojmu vojsku.

Eteokles vyslal k otcovi Kreonta, aby ho prehovoril vrátiť sa do Téb. Kreon sa dostal k Aténam práve vo chvíli, keď Polyneikes s rozhnevanou tvárou v plnom cvale odchádzal od otca. Polyneikes prešiel okolo Kreonta a nepoznal ho. Pohľad na Polyneika dodal Kreontovi nádeje, že získa Oidipa pre Eteokla. Vyrazil k háju Erinyí a predniesol Oidipovi Eteoklovu prosbu.
Oidipus iba odvrátil tvár. V posledných chvíľach života tušil hrozný výsledok tébskej vojny a nechcel zasahovať do svetských záležitostí. Kreon odišiel naprázdno.
Služobník sa vrátil z Atén a Oidipus si obliekol slávnostné rúcho. Rozlúčil sa so všetkými a požiadal Tesea, aby umožnil Antigone návrat do rodných Téb. Potom akoby odrazu slepými očami prezrel, vzpriamený a pevným krokom vstúpil bez sprievodcu do hája bohýň pomsty. Hlboko v húštinách sa pred ním otvoril vchod do podsvetia. Oidipus v ňom zmizol a zem sa za ním opäť ticho zatvorila.
Nikto nikdy nenašiel jeho telo.
Antigona sa vrátila do Téb. Už sa k nim blížilo Polyneikovo vojsko. Šesť udatných vojvodcov obľahlo šesť tébskych brán a siedmu obľahol so svojím oddielom Polyneikes.
Eteokles sa obával dlhého obliehania, preto vystúpil na hradby a zvolal:
“Polyneikes, načo majú na obidvoch stranách umierať bojovníci pre spor, ktorý si môžeme vybaviť medzi sebou? Zmeraj si so mnou sily! Ak padneš v boji ty, nech odtiahne aj tvoje vojsko, ak padnem ja, staneš sa bez vojny tébskym kráľom a Tébania ti otvoria brány.”
Polyneikes prijal bratov návrh. Obidve vojská uzavreli prímerie a zhromaždili sa pred hradbami. Bojovníci sa vzrušene dohadovali, kto bude víťazom. Eteokles a Polyneikes vyšli proti sebe so zbraňou v ruke a na priestranstve sa začal pred zrakmi vojsk bratovražedný boj.
Zasvišťali oštepy a odrazili sa od nastavených štítov. Bratia rozhorčene narážali na seba, podnecovaní svojimi bojovníkmi, ale štíty zachycovali všetky údery. Prvý sa zabudol Eteokles a ukázal pod štítom nohu. Polyneikes ho ihneď zasiahol do holene dobre cieleným oštepom. Polyneikovo vojsko zajasalo. Zranený Eteokles premohol bolesť a chopil sa meča. Aj Polyneikes uchopil meč a boj pokračoval. Eteoklovi sa podarilo nečakane sa priblížiť k bratovi z nechránenej strany. Mávol mečom a zasadil mu smrteľný úder. Polyneikes sa zrútil bratovi k nohám.
Eteokles sa sklonil nad umierajúcim Polyneikom. Polyneikes otvoril ostatný raz oči, pozbieral zvyšok síl, zdvihol meč a prebodol brata. Spoločne vydýchli dušu.
Bratia boli mŕtvi, ale medzi vojskami prepukol prudký spor. Tébske vojsko bolo presvedčené, že vyhral Eteokles, Polyneikovi bojovníci, že zvíťazil Polyneikes. Tébania si prezieravo zobrali na zápasište zbrane. Polyneikovo vojsko bezstarostne prišlo bez zbraní. Keď hádka prepukla, boli Tébania vo výhode. Obrátili oštepy a meče proti nepriateľovi a Polyneikovo vojsko sa dalo na zmätený ústup, ktorý sa premenil na útek. Víťazní tébski bojovníci sa vrátili do oslobodeného mesta s bohatou korisťou.
Vlády sa opäť ujal Kreon. Eteokles padol za vlasť, preto ho dal pochovať s kráľovskými poctami. Polyneika rozkázal nechať nepochovaného pred hradbami, lebo vytiahol s ozbrojenou silou proti Tébam. Nech sa oňho rozdelí dravé vtáctvo a túlaví psi. Keby sa však predsa len niekto našiel a pochoval by Polyneika, mal byť potrestaný smrťou. Kreon vyslal k mŕtvole stráže, aby nik neporušil jeho rozkaz.
Antigona ťažko niesla neľudské Kreontovo rozhodnutie. Ako môže Polyneikova duša nájsť pokoj, keď telo nie je pochované?
“Sestra,” povedala Antigona Ismene, “náš mŕtvy brat leží pred hradbami. Poď so mnou, pochováme ho, kým sa nestane korisťou dravcov.”
“Nevieš, že za pochovanie Polyneika je smrť?” ľakala sa Ismena.
“Smrť za čin, ktorý je milý bohom i ľuďom, je krásna smrť,” oďpovedala Antigona.
“Nemôžeme vždy robiť iba to, čo považujeme za dobré,” bránila sa bojazlivo Ismena. “Kreon je mocný a neunikneš mu.”
“Už som mu unikla,” povedala Antigona, “môže ma zabiť, že som poslúchla ľudskosť a sesterskú lásku. Ale ľudskosť a lásku zabiť nemôže. Keď nechceš ísť so mnou, pôjdem sama.”
Antigona už sestru nepresviedčala. Za bezhviezdnej noci vykradla sa z paláca a opustila mesto. Pod hradbami ležal mŕtvy Polyneikes a neďaleko driemali stráže. Ticho odvliekla brata k rieke, omyla ho a navŕšila na mŕtveho zem. Pred svitaním sa vrátila do Téb.
Ranný chlad prebudil strážcov z driemot. Miesto, kde predtým mŕtvy ležal, bolo teraz prázdne. Stráže už videli, ako na ne padá Kreontov hnev. Preto usilovne prehliadali okolie, až našli stopu, kadiaľ Antigona vliekla brata. Po stope došli strážcovia k rieke a zazreli nehotový čerstvý rov. Horlivo pozhŕňali z mŕtveho zem a ukryli sa za neďaleké návršie. Očakávali, že páchateľ príde dokončiť robotu.
Čakali celý deň a za súmraku spozorovali temnú postavu. Neohrozená Antigona sa vracala k bra-tovmu hrobu. Nad odkrytým mŕtvym sa zarazila, ale neotáľala. Nabrala do hrstí zeme a začala ňou brata znovu prikrývať. Sotva sa po druhý raz zohla, vyskočili stráže z úkrytu a odviedli Antigonu ku Kreontovi. Nebránila sa, ani nezapierala svoj čin.
“Ako si sa mohla opovážiť prestúpiť môj zákaz?” zvolal rozčúlený Kreon, keď sa priznala.
“Zákaz nevydal Zeus, ale kráľ,” odpovedala neohrozene Antigona, “nemôže preto mať väčšiu platnosť než láska a ľudskosť. Sú zákony, ktoré nepochádzajú od kráľov, a sú dôležitejšie a trvalejšie.”
“To si myslíš iba ty!” rozkričal sa Kreon.
“Nie,” povedala Antigona, “to si myslí aj tébsky ľud, ale pred tebou mlčí.”
“A nehanbíš sa odlišovať od ostatných?”
“Nehanbím sa za to, že som vzdala bratovi úctu. Smrť dáva rovnaké práva víťazom i porazeným. A viac než život mi nemôžeš vziať.”
“Rozprávaš smelo. Len aby ťa neopúšťala odvaha cestou do podsvetia. Stráže, sem!”

Pribehli ozbrojenci a Kreon im vydal rozkaz, aby dievča odviedli do ľudoprázdnej končiny a aby ju tam za živa zamurovali do skalnej dutiny. Ozbrojenci s Antigonou boli už na ceste, keď sa o tom dozvedel Kreontov syn Haimon. Antigona bola jeho nevestou, ale neľútostný Kreon na to nedbal. Haimon vyrazil z paláca a na mieste chcel zabrániť otcovmu rozsudku.
Vtom prišiel do paláca slepý veštec Teiresias a varoval kráľa pred jeho krutým rozhodnutím. Zlé znamenia starcovi ukázali, že sa nad kráľovskou rodinou vznáša nešťastie.
Teiresias odišiel a Kreon sa zamyslel. Padla na neho náhla úzkosť pred trestom nesmrteľných bohov. Rozkázal rýchle zapriahnuť, sám vyskočil na voz a cvalom sa pustil k jaskyni. Už cestou sa dozvedel hroznú správu. Antigona sa v jaskyni obesila na závoji a jeho syn Haimon sa pred mŕtvou nevestou prebodol mečom. Keď sa o nešťastí dopočula Kreontova manželka, zvolila si dobrovoľnú smrť.
Ako rád by bol Kreon všetko napravil, len keby mŕtvi opäť žili. Ale taký je už osud tyranských kráľov. Jediným rozhodnutím môžu odrazu zničiť šťastie a životy poddaných, ale nijakým rozhodnutím nemôžu šťastie poddaných odrazu obnoviť a nikdy nedokážu mŕtvym vrátiť život. Smutne žil Kreon, kým aj jeho neodviedla Smrť do podsvetia.