Andrej Sládkovič: Marína – charakteristika diela

Andrej Sládkovič: Marína – charakteristika diela

MARÍNA – ústredné dielo slovenského romantizmu – básnická skladba

• Autor v ňom ospieval lásku k Márii Pišlovej, vychádzal teda z osobných zážitkov.
• Lásku k nej prežíval počas štúdií v Banskej Štiavnici. Počas štúdia si zarába vyučovaním v meštianskych rodinách a v jednej z nich sa zoznámil s Máriou.
• Rodičia Márie nesúhlasili s ich láskou a po odchode Andreja Sládkoviča (mladého Braxatorisa) na štúdiá do Halle ju donútili vydať sa za bohatého pernikára.
• Andrej Sládkovič (Braxatoris) prežíval stratu svojej lásku ťažko a napokon sa z nej vykúpil poéziou.
• Dielo s veľkou nevôľou prijal Ľ. Štúr, ktorý považoval ľúbostnú tému za málo vlasteneckú.
• Marína je literárnou vedou považovaná za „dcéru Kollárovej Slávy dcéry“.

Charakteristika diela:

• Skladbu tvorí 291 desaťveršových sloh
• Nie je kompozične členená na časti (kompozícia = skladanie).
• V jednotlivých veršoch nám autor umožňuje sledovať postupný vývoj ľúbostného citu básnika: túžba po kráse, splynutie predstavy krásy a Maríny, opis krás dievčaťa, vznik obapolného citu, vyznanie lásky, zjavenie sa bohyne vernosti, porovnávanie Maríny s obrazmi troch dievčat, splynutie osamelého mládenca na brehu Hrona s lyrickým hrdinom, prelínanie lásky k vlasti s láskou k Maríne, prekážky v láske, žiaľ Maríny nad tým, že bude obetovaná, zmena Maríny na vílu, znovu nájdenie milej v nadpozemskom svete, objavenie sa anjela vzkriesenia, spomienka na lásku, odmietnutie imaginárneho (neskutočného, vymysleného) sveta, návrat k problémom národa, vďaka za lásku.
• I keď je dielo považované za vrchol romantickej lyriky, nie je motivované len citom lásky. Autor v ňom vyznal i svoj postoj k životu, svoj myšlienkový svet v súvislosti s rodným krajom a osudom vlastného národa. Marína je teda i dielom, ktoré odráža citové a myšlienkové ovzdušie celej štúrovskej generácie.
• Tematicky najrozpracovanejšie sú témy:

1. Krása
2. Láska k Maríne
3. Láska k Slovensku
4. Mladosť

KRÁSA – autor povýšil kategóriu krásy na cieľ tvorivej činnosti básnika. Opojený krásou nachádza jej stelesnenie v dievčine:

Ja sladké túžby, túžby po kráse spievam peknotou nadšený,

a v tomto duše mojej ohlase svet môj je celý zavrený;

z výsosti Tatier ona mi svieti, ona mi z ohňov nebeských letí, ona mi svety pohýna;

ona mi kýva zo sto životov:

No centrom, živlom, nebom, jednotou krás mojich moja Marína!

Kráse sa skláňa aj vyššia bytosť ako človek, krása je dôležitá v živote každého z nás. Spája sa s mravnosťou a pravdou. A. Sládkovič vyzdvihuje nielen krásu duchovnú, je očarený aj vonkajšou krásou dievčaťa.

LÁSKA – uvedená téma rozvíja Kollárov odkaz, ktorý polovicu srdca dal Míne a polovicu vlasti. Symbióza (spolužitie vo vzájomnom prospechu) osobného a slovanského našla u Sládkoviča paralelu (podobnosť) v osobnom a slovenskom:

Chcel bych vás objať, kraje rodiny! náručie úzke, šíry cit:

Jak mi je sladko v ňadrách Maríny objatie vaše pocítiť!

Jak mi je blaho nič, nič nežiadať, z objemu v objem naveky padať, troch nebies slasti prijímať!

Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne, Marínu drahú v peknej otčine,

a obe v jednom objímať!

Pri téme lásky nesmieme zabudnúť na jedno z najoriginálnejších vyznaní lásky v slovenskej literatúre:

Možno mi tvojich úst sa odrieknuť, možno mi ruku nedostať,

možno mi v diaľky žiaľne utieknuť, možno mi nemilým ostať,

možno mi ústam smädom umierať, možno mi žialiť v samote,

možno mi život v púšťach zavierať, možno mi nežiť v živote,

možno mi seba samého zhubiť – nemožno mi ťa neľúbiť!

Láska dvoch mladých ľudí nenašla naplnenie, lyrický hrdina cíti, že jej hrozí nebezpečenstvo:

Svety závistné medzi nás stali, roztrhli blahé objemy:

Čože mohutné časy získali, rozlúčiac nebo od zemi?

Moderne vyznieva i obžaloba spoločnosti, v ktorej sa dievča nesmie slobodne rozhodnúť, nesmie slobodne nasledovať hlas svojho srdca, nesmie porušiť konvencie (zvyklosti, zaužívané spoločenské mravy) a stať sa ženou muža, ktorého ľúbi:

Duch devy plače, horko narieka nad ľúbosti svätej skazou,

že kvet jej s poľným kvietím uteká, krahne ostrím divých mrazov; ľúbosť devina je cit bez hlasu, vyšvihnúť nesmie sa nad zvyk času, vyznať musí, čo neverí;

poslušnú dušu úbohej dcéry

s chlapcom cudzím, ba odporným zverí studený prsteň materi.-

1. Sládkovič lásku vyzdvihuje skutočne vysoko, tvrdí, že ten človek je bohatý, ktorý miluje a najbohatší je ten, ktorý je milovaný. Láska je pre Sládkoviča oveľa širší pojem ako len láska milenecká. Ďakuje za lásku a jej objavenie sa v jeho živote.

SLOVENSKO – autor lásku k Maríne spája s láskou k Slovensku. Slovensko je vo veršoch prítomné od Tatier až po Ostrihom, vrúcny vzťah má k Hronu, Sitnu, k Tatrám, autor vyjadril nádej, že sa dočká šťastnejšej slovenskej budúcnosti:

Slovensko mladé, rodisko moje aj mohyla mojich kostí!

V tebe mám pekných obrazov dvoje a dvoje veľkých ľúbostí!-

Ako je krásna tá moja deva,

aká k nej ľúbosť vo mne horieva:

tak ty a k tebe, otčina!

Ako tyś pekná krajina moja, ako mladistvosť milá mi tvoja:

tak pekná, milá Marína!

MLADOSŤ – v časoch autorovej tvorby mala mládež jedinečnú historickú šancu dosiahnuť to, o čo sa generácie pred ňou usilovali. Autor chápe mladosť predovšetkým ako príležitosť:

Nádejí tisíc k duši ti letí,

A hviezda slávy nová ti svieti, Keď na tej západ pozeráš.

Medzi najvýnimočnejšie slohy v celej básni patrí sloha 185, ktorá predstavuje ucelenú úvahu o mladosti:

A čo je mladosť? – Dvadsaťpäť rokov? Ružových tvárí hlaď jará?

Či údov sila? Či strmosť krokov?

Toto sa všetko zostará! Mladosť je túžba živá po kráse,

je hlas nebeský v zemskom ohlase, je nepokoj duší svätý,

je tá mohutnosť, čo slávu hľadá, je kvetín lásky rajská záhrada,

je anjel v prachu zaviaty!

1. Sládkovič patrí medzi najkultivovanejších autorov (vzdelaný s vybranými spôsobmi, šľachetný) v slovenskej literatúre. Jeho poézia je mimoriadne bohatá na básnické trópy a figúry a patrí tak medzi skvosty v slovenskej poézii.

UKÁŽKY BÁSNICKÝCH UMELECKÝCH PROSTRIEDKOV V DIELE MARÍNA:

Personifikácia (zosobnenie) : Duch devy plače, (duch ) horko narieka.

Metafora (obrazné pomenovanie na základe podobnosti): Kvet jej s poľným kvietím uteká, krahne ostrím divých mrazov. (Ničia jej lásku a šťastie.)

Epiteton (básnický prívlastok) : poslušná duša, svätá ľúbosť

Anafora (slovná figúra, opakovanie rovnakého slova alebo skupiny slov na začiatku po sebe idúcich veršov alebo viet, opak epifory):

Možno mi tvojich úst sa odrieknuť, možno mi ruku nedostať,

možno mi v diaľky žiaľne utieknuť, možno mi nemilým ostať,

možno mi ústam smädom umierať, možno mi žialiť v samote,

možno mi život v púšťach zavierať, možno mi nežiť v živote,

možno mi seba samého zhubiť – nemožno mi ťa neľúbiť!

Klimax: (stupňovanie významu za sebou idúcich slov): Môj svet, môj poklad jediný!

Litotes: (dvojitý zápor): Nemožno mi ťa neľúbiť.

Zvolanie: Toto všetko sa zostará!