Erich Maria Remarque: Na západe nič nové (ukážky a úryvky)

Erich Maria Remarque: Na západe nič nové (ukážky)

str. 10

Mali byť nám osemnásťročným prostredníkmi a mali nás viesť do sveta dospelosti, do sveta práce, povinnosti, kultúry a pokroku, do budúcnosti. Občas sme sa im posmievali, vystrájali malé šibalstvá, ale v zásade sme im verili. S pojmom autority, ktorej predstaviteľmi boli, sa v našich mysliach spájal väčší rozhľad a humánnejšie zmýšľanie. Prvý mŕtvy, ktorého sme videli, však toto presvedčenie rozbil. Zistili sme, že naša generácia je čestnejšia ako ich; prevyšovali nás iba frázami a šikovnosťou. Prvá bubnová paľba nám ukázala náš omyl a pod ňou sa zrútil svetonázor, ktorému nás učili. Kým písali a rečnili, videli sme lazarety a umierajúcich - kým službu štátu označovali za to najväčšie hrdinstvo, vedeli sme už, že strach zo smrti je väčší. Nestali sa z nás preto buriči, dezertéri ani zbabelci - všetky tieto výrazy mali naporúdzi -, milovali sme svoju vlasť rovnako ako oni a pri každom útoku sme šli smelo vpred; teraz sme však už rozlišovali, odrazu sa nám otvorili oči. A videli sme, že z ich sveta nič nezostalo. Zrazu sme zostali hrozne osamotení - a museli sme sa s tým sami vysporiadať.

str. 13 - 14

Cítim sa akosi zvláštne, keď si spomeniem, že doma v jednej zo zásuviek v písacom stole leží začatá dráma „Saul“ a kopa básní. Strávil som nad tým nejeden večer; vlastne skoro všetci sme robili niečo podobné; pripadá mi to také neskutočné, že si to už ani neviem poriadne predstaviť.

Odkedy sme tu, akoby náš predchádzajúci život pre nás nejestvoval, hoci sme sa o to nijako nepričinili.

Občas sa pokúšame objasniť si to a nájsť akési vysvetlenie, nedarí sa nám to však dosť dobre. Najmä nám, dvadsaťročným, je to všetko zvlášť nejasné; Kroppovi, Müllerovi, Leerovi, mne, nám ktorých Kantorek označuje za železnú mládež. Starší ľudia sú všetci pevne spätí s minulosťou, majú základ, ženy, deti, povolania a záujmy, ktoré sú už také pevné, že ich vojna nemôže narušiť. My, dvadsaťroční, máme iba rodičov a podaktorí aj dievčatá. Nie je to veľa, pretože v našich rokoch je vplyv rodičov najslabší a dievčatá nás ešte neovládli. Okrem toho sme veľa iného nemali; trocha rojčenia, nejaké záľuby a školu; náš život ďalej nesiahal. A z tohto nezostalo nič.

Kantorek by povedal, že sme stáli práve na prahu existencie. Tak akosi to aj bude. Ešte sme nezapustili korene. Vojna nás odplavila. Pre ostatných, starších, je vojna prerušením, môžu myslieť na to, čo bude potom. Nás ale zachvátila a nevieme, ako sa to skončí. Predbežne iba vieme, že sme zvláštnym, zádumčivým spôsobom zosuroveli, hoci už často ani nie sme z toho smutní.

str. 54 - 55

Nálada je skľúčená. Dve hodiny trčíme v úkrytoch, keď nám začne do zákopov biť naše delostrelectvo.

Je to za štyri týždne už tretí raz. Keby sa stala chyba pri zameriavaní, nikto by nepovedal ani slovo, ale na príčine sú vybité hlavne. Výstrely sú takto často neisté a majú preto rozptyl až do nášho úseku. A tak máme dnes v noci dvoch ranených.

Front je ako klietka, v ktorej sa musí nervózne čakať, čo sa stane. Ležíme pod križujúcimi sa granátovými oblúkmi a žijeme v napätí neistoty. Nad nami sa vznáša náhoda. Keď sa blíži strela, môžem sa prikrčiť, a to je všetko. Kam dopadne, nemôžem ani presne vedieť, ani ju usmerniť.

A je to práve táto náhodnosť, čo nás robí ľahostajnými. Pred pár mesiacmi som sedel v úkryte a hral skat. Po chvíli som vstal a išiel na návštevu ku známym v inom úkryte. Keď som sa vrátil, z prvého nezostalo nič, rozmetal ho ťažký zásah. Vrátil som sa k druhému a došiel som práve včas, aby som pomohol vyhrabávať. Aj ten zavalilo. Takisto náhodne, ako ma môže zasiahnuť, zostávam nažive. V najpevnejšom úkryte ma môže rozmliaždiť a na otvorenom poli môžem bez zranenia prežiť desať hodín v bubnovej paľbe. Každý vojak zostáva nažive iba vďaka tisícorakým náhodám. A každý vojak verí a dôveruje náhode.

str. 66 - 67

A keby nám vrátili túto krajinu našej mladosti, nevedeli by sme už, čo s ňou. Jemné tajomné sily, ktoré pulzovali z nej do nás, zmizli. Boli by sme v tej krajine a blúdili by sme v nej; rozpamätali by sme sa a milovali by sme ju a boli by sme dojatí pohľadom na ňu. Bolo by to všade rovnaké, ako keby sme sa zamysleli pred fotografiou mŕtveho kamaráta; sú to jeho črty, je to jeho tvár, a dni, čo sme spolu strávili, v našej spomienke klamlivo ožívajú, nie je to však on sám.

Neboli by sme s ňou už viac spojení tak ako voľakedy. Nepriťahovalo nás predsa poznanie jej krásy a jej nálady, ale čo sme mali spoločné, pocit bratstva s predmetmi a príhodami nášho bytia, čo nás ohraničovalo a bolo príčinou, že sme celkom nechápali svet našich rodičov; boli sme v ňom totiž vždy akosi nežne stratení a

odovzdaní a aj to najmenšie nám vždy skôr či neskôr vyústilo na cestu do nekonečna. Možno to bola iba výsada našej mladosti - nevideli sme nijaké hranice a nerátali sme s koncom. Bolo v nás očakávanie krvi, čo nás zjednocovalo s behom našich dní.

Dnes by sme krajinou našej mladosti prechádzali ako turisti. Spálila nás skutočnosť, poznáme rozdiely ako kramári a nutnosti ako mäsiari. Nie sme viac bezstarostní - sme príšerne ľahostajní. Boli by sme tam, ale žili by sme?

Sme opustení ako deti a skúsení ako starí ľudia, sme suroví a smutní a povrchní - myslím, že sme

stratení.

str. 89 - 90

... Na ulici som sa niekoľkokrát naľakal, lebo škrípanie električky mi pripomenulo zavýjanie letiacich granátov, a vtom mi niekto poklepal po pleci. Je to môj nemčinár, ktorý ma prepadne zvyčajnými otázkami.

„Tak, ako je vonku? Strašné, strašné, však? Áno, je to hrozné, ale musíme to vydržať. A vonku máte aspoň dobrú stravu, ako som počul. Vyzeráte dobre, Paul, plný sily. Tu je to, prirodzene, horšie, je to samozrejmé, to najlepšie vždy našim vojakom!“

Vlečie ma k nejakému „štamtišu“. Obradne ma vítajú, akýsi riaditeľ mi podáva ruku a hovorí: „Tak vy prichádzate z frontu? Aká je tam morálka? Výborná, výborná, však?“

Vysvetľujem, že by každý rád šiel domov.

Hlasno sa smeje: „To verím! Najprv však musíte natrepať Francúzikov! Fajčíte? Tu máte, zapáľte si.

Hlavný, prineste aj nášmu mladému bojovníkovi pivo.“

Bohužiaľ, zobral som si cigaru, a preto musím zostať. Všetci len tak prekypujú blahobytom, proti tomu nemožno nič namietať. Som akýsi namrzený a kadím tak rýchlo, ako viem. Aby som robil aspoň niečo, vyprázdnim na jeden dúšok pohár piva. Hneď mi objednávajú ďalšie, títo ľudia vedia, čo dlhujú vojakovi.

Debatujú o tom, čo máme anektovať. Riaditeľ so železnou retiazkou na hodinkách chce najviac: celé Belgicko, uhoľné oblasti Francúzska a veľké časti Ruska. Uvádza presné dôvody, prečo to musíme mať, a je neústupný, až ostatní napokon súhlasia. Potom začína vysvetľovať, kde sa musí vo Francúzsku urobiť prielom, a občas sa obráti aj na mňa: „Tak sa tam vonku trocha pohnite, s tou vašou večnou pozičnou vojnou. Vyšmarte tých chlapov, potom bude aj mier.“

Odpovedám, že podľa nášho názoru prielom nie je možný. Tí na druhej strane majú priveľa rezerv. A vojna je predsa iná, ako by si to niekto predstavoval.

Neberie môj názor do úvahy a dokazuje mi, že tomu vôbec nerozumiem. „Jednotlivec to vidí inak,“ hovorí, „záleží však na celku. A to vy nemôžete posúdiť. Vidíte iba váš malý úsek, a preto nemáte žiadny prehľad. Konáte si povinnosť, nasadzujete život, to je hodné najvyššej pocty - každý z vás by mal dostať Železný kríž, predovšetkým však treba vo Flámsku prelomiť nepriateľský front, a potom ich zhora obkľúčiť.“

Fučí a utiera si fúzy. „Musí sa urobiť úplný obchvat zhora dolu. A potom na Paríž.“

Rád by som vedel, ako si to predstavuje, a lejem do seba tretie pivo. Ihneď dáva priniesť ďalšie.

Ja však vstávam. Strčí mi do vrecka zopár cigár a prepúšťa ma s priateľským poklepaním. „Veľa šťastia! Dúfajme, že už skoro o vás počujeme niečo poriadne.“

str. 151 - 152

Keby sme sa boli vrátili domov roku 1916, boli by sme z bolesti a sily našich zážitkov rozpútali víchricu. Keď sa vrátime teraz, budeme ustatí, zrútení, vyprahnutí, vyvrátení z koreňov a bez nádeje. Nebudeme sa už vedieť vpraviť do života!

str. 152.

Padol v októbri 1918, jedného dňa, čo bol na celom fronte taký pokojný a tichý, že sa správa z bojiska obmedzila iba na vetu: na západe nič nové ...

Padol dolu tvárou, ležal na zemi, akoby spal. Keď ho obrátili, videli, že sa asi dlho netrápil. V tvári mal taký pokojný výraz, akoby bol takmer spokojný s tým , že sa to tak skončilo.