Apoliena – Jozef Gregor Tajovský

Apoliena – Jozef Gregor Tajovský

Realizmus – Slovensko

Literárny žáner: poviedka

Bibliografické údaje:

Dielo som čítal na Zlatom fonde denníka SME.

Digitalizátori: Katarína Mrázková, Michal Garaj, Viera Studeničová

Pôvodné dielo:

Jozef Gregor Tajovský. Dielo 1.. Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry. Bratislava. 1953. 377. .

Počet strán (poviedky): 3

Miesto a čas deja: slovenský vidiek na začiatku 20. storočia

Hlavné postavy: Apoliena, jej sestry, ich matka, pani majstrová, učni (Jano, rozprávač)

Citáty: „Nie to, že bolo dievča z hôr a sedliačťa, ale že malo vraj pätnásť rokov a bolo len ako päsť. Taký kŕč opálený a ruky ako švíbalka. Oči ako plánky, zelenô, biednô, začuchranô a hluchô.“ (strana 1)

„A od tých čias, kým Apoliena u nás slúžila, aj keď nás bili, nebolelo nás to tak, lebo sme si pripomínali, že Apoliena viac vystála, keď od zauškovania ohluchla a prestali sme na ňu húkať a sa jej posmievať.“ (strana 7)

Dej:

Učeň-rozprávač a majster začali naraz spolu robiť remeslo. Majster sa oženil, neskôr si k seba prizvali ďaľšieho učňa, Jana. Keď sa pani majstrovej narodilo dieťa, bolo treba v dome slúžku. Na naliehanie jej matky prišla Apoliena, pätnásťročné hluché dievča.

Nikto ju nemal v obľube, akurát jej každý posúval svoje vlastné povinnosti.

Apolienu navštívila jej staršia sestra, ktorá ako sa ukázalo, je tiež hluchá. Dôvod ich hendikepu bol objasnený, keď vypraté slúžkine šaty priniesla späť Apolienia matka, spolu s najmladšou dcérou (tá má tiež problémy so sluchom). V rozhovore s pani majstrovou vyjaví, že dôvodom je jej muž alkoholik, ktorý deti bije. Pani majstrová jej radí odísť od neho, no ona odmieta (vraj sú aj horší muži a ony samy nemajú kam ísť).

Po zistení tejto skutočnosti učni zmenia svoj vzťah k Apoliene. Keď však malý syn majstrovcov má začať hovoriť, zaobstarajú mu druhú slúžku. Apoliena zrejme musí odísť a nikto nevie, kam pôjde.

Môj názor:

Smutný príbeh poukazujúci na neduhy slovenskej spoločnosti – alkoholizmus a nedostatok spolupatričnosti – ma, ako je už o Tajovského zvykom, zaujal svojou výstižnosťou.