Posledná vec – Leopold Lahola

Posledná vec – Leopold Lahola 

Životopis autora

Leopold Lahola (1918 – 1968), vlastným menom Leopold Arje Friedmann, bol slovenský dramatik a prozaista. Zároveň je pre svoje režisérske a scénaristické pôsobenie považovaný za významného predstaviteľa izraelskej kinematografie.

Narodil sa v Prešove, detsvo prežil na Orave, študoval na gymnáziu a Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Počas 2. svetovej vojny musel pre svoj židovský pôvod štúdium ukončiť.

Dobrovoľne nasledoval svoju rodinu do pracovného tábora v Novákoch, neskôr počas Slovenského národného povstania bojoval pri Brezne. Po zranení pracoval ako vojnový spravodajca a redaktor. Jeho vojnová skusenosť bola hlavnou inšpiráciou neskoršej tvorby.

Existencialistická divadelná hra Atentát, proti ktorej sa rozpútala ideologicky motivovaná kampaň, prinútila Laholu v roku 1949 opustiť vlasť. Žil v Izraeli a Nemeckej spolkovej republike, v čase politického uvolnenia v 60-rokoch navštívil Slovensko. Zomrel na tretí srdcový infarkt v roku 1968 v Bratislave.

Tvorba

V mladosti sa venoval prekladaniu a tvorbe poézie, ešte pod vlastným menom. Pod od roku 1945 používaným pseudonymom Lahola vydal v povojnových rokoch divadelné hry Bezvetrie v Zuele, Štyri atentáty sveta a Atentát.

Posledná menovaná hra, voľne inšpirovaná atentátom na Heydricha, sa pre svoj existencialistický nádych v čase rozvíjajúceho sa socialistického realizmu stretla s odmietavým stanoviskom kritiky (výrazne bol kritizovaný napr. Vladimírom Mináčom). V dôsledku kritiky poslednej hry sa Lahola uchýlil do Izraela, kde sa venoval povolaniu režiséra a scenáristu. Vo svojej činnosti pokračoval v západnom Nemecku, písal divadelné a televízne hry.

Počas politicky uvoľnených 60-tych rokov mu bolo umožnené publikovať aj na Slovensku. Výber zo svojich poviedok, noviel a čŕt vydal v zbierke Posledná vec. Natočil aj nový film Sladký čas Kalimagdory na základe utopického románu Jana Weissa, jeho premiéry sa však nedožil. Rovnako sa už nestal svedkom svojho druhého zavrhnutia v slovenskej literatúre počas normalizačného obdobia.

Chronologický zoznam diel:

• 1940– Chamsin (preklad novohebrejskej poézie)
• 1947 – Bezvetrie v Zuele (divadelná hra)
• 1948 – Štyri strany svetla (divadelná hra)
• 1948 – Bílá tma (filmový scenár)
• 1948 – Vlčie diery (dilmový scenár)
• 1948 – Návrat domů (filmový scenár)
• 1949 – Atentát (divadelná hra)
• 1967 – Škvrny na slnku (divadelná hra)
• 1968 – Inferno (divadelná hra)
• 1968 – Posledná ved (zbierka próz)
• 1995 – Ako jed škorpióna (výber z poézie)
• 2007 – Posledná vec a iné (prierez tvorbou a životom Leopolda Laholu)

Posledná vec

je kniha predstavujúca všestrannú tvorbu a život Leopolda Laholu súčasnému slovenskému čitateľovi. Obsahuje autorovu poetickú, dramatickú i prozaickú tvorbu, reflexie, postrehy a listy od jeho súčasníkov, ako aj literárnoteoretickú štúdiu Jeleny Paštékovej .

Laholove tvorivé kvality sa prejavili najmä v poviedkovej tvorbe, v ktorej zachytáva židovskú, zajateckú a vojnovú tematiku vychádzajúc z vlastných životných skúseností. Svoje postavy zobrazuje v hraničných situáciách v nepriateľskej atmosfére 2. svetovej vojny, vykresľuje ich psychologické pozadie.

• O tele a o duši Gabriel sa nechá odviesť na políciu ako Róbert Gráf, manžel svojej starej známej – židovky Hedvigy.

• Dvadsaťpäť palíc Odvážny Brunner sa stane veliteľom objektu pracovného tábora a dostane za úlohu zvoliť 180 ľudí na transport smrti, zvolí aj svojho otca.

• Vtáčí spev Žid Vogel je pred hlúčikom zvedavcov zosmiešnený

uniformovanou hliadkou, ktorá ho prinúti vyliezť na strom a spievať.

• Posledná vec
• Salva K partizánskej jednotke sa pridá muž menom Feldmann aj

s päťmesačným synom. Pri skrývaní sa pred Nemcami sa dieťa neupojiteľne rozplače a otec je pod tlakom okolností nútený syna udusiť. Jednotka na jeho počesť vypáli salvu.

• Pohreb Dávida Krakowera Koloman Keldich prichádza do New Yoruku zabiť Dávida

Krakowera, pretože spieval pohrebnú pieseň pri hromadnej poprave nahých rodín nemeckými vojakmi. Krakowek ho presvedčí, aby mu venoval deň života; Keldich ho však už zabiť nepríde, utopil sa v rieke. Dávid Krakower spieva na jeho pohrebe.

• Rozhovor s nepriateľom

Posledná vec

Desiatnik Melius nachádza svojho spolubojovníka guľometníka Veľkého Joca mŕtveho po zásahu granátom v hore, ich partizánska jednotka ich opustila. V snahe opätovať sľub postarať sa o mŕtvolu chce telo Veľkého Joca „odpratať“, čo však vzhľadom na jeho rozmery sám nedokáže. Naďabí na fúzatého, ktorý sa po zdráhaní, vyjednávaní a vyhrážaní podujme pomôcť Meliusovi s Jocom. Ďaleko neprídu a uvedomia si, že takto telo niesť dlho nevydržia. Melius rozhodne mŕtvolu rozpíliť na dve časti, čo opäť až po dlhom vyjednávaní spolu s fúzatým vykonajú. Po chvíli nesenia polovíc Melius zbadá zaostavšieho fúzatého ako sa rozbehol preč a zastrelí ho dávkou z automatu.

Rozhovor s nepriateľom

je novela zobrazujúca partizána, ktorý sa ocitá v nemeckom zajatí. Odmieta vypovedať, miestnemu veliteľovi sa vysmeje. Je preto odvedený nemeckým vojakom, ktorý ma zrejme pokyn vykonať popravu na náhodnom mieste. Dotyčný vojak však nejaví záujem o vykonanie trestu, skôr prejavuje túžbu so svojím zajatcom sa rozprávať. Ten však sprvoti odmieta, dokonca sa neúspešne pokúsi o útek.

Putujúcu dvojicu zajme skupina partizánov, čím sa role zajatca a strážcu vymenia. Situácia vyvrcholí v partizánskom tábore, kde veliteľ prikáže pôvodnému zajatcovi zastreliť svojho „milosrdného“ strážcu.