Keď cestujúci jednej zimnej noci... Italo Calvino

Keď cestujúci jednej zimnej noci... Italo Calvino

Italo Calvino

patrí medzi najvýznamnejších talianskych spisovateľov druhej polovice minulého storočia.

Biografia

Italo Calvino bol taliansky novinár, spisovateľ, tvorca poviedok a románov. Medzi jeho najznámejšie diela patrí trilógia Naši predkovia, zbierka poviedok Kozmikomické poviedky, román Neviditeľné mestá a napokon samozrejme román Keď cestujúci jednej zimnej noci....

Oceňovaný i v Anglicku a Spojených štátoch, v čase svojej smrti bol najprekladanejším talianskym spisovateľom a nádejným uchádzačom o Nobelovu cenu za literatúru.

Kuba

Italo Calvino sa narodil v Santiagu de Las Vegas, na predmestí hlavného mesta Kuby Havany, v roku 1923. Jeho otec Mario bol agronóm a botanik zaoberajúci sa tropickými plodinami, svoje poznatky predával ďalej pri vyučovaní poľnohospodárstva a pestovania okrasných rastlín.

Narodivší pred 47 rokmi v talianskom San Remo, Mario emigroval do Mexika v roku 1909, kde nastúpil na dôležitý post na Ministerstve poľnohospodárstva. V autobiografickej práci Calvino vysvetľuje, že jeho otec bol v mladosti anarchistom, nasledovník Kropotkina a potom sociálny reformátor. Mario sa presťahoval na Kubu v roku 1917 za účelom vykonania vedeckých experimentov, potom čo prežil Mexickú revolúciu.

Italova mama, Eva Mameli, bola botaničkou a profesorkou na univerzite. Pôvodom zo Sardínie a o 11 rokov mladšia ako jej manžel, svadba sa konala počas jej práce ako pomocný lektor na Univerzite Pávskej. Narodená v sekulárne založenej rodine, Eva sa stala pacifistkou vo viere v občianske povinnosti a vedu. Calvino opísal svojich rodičov ako navzájom veľmi odlišné osobnosti, naznačujúc možné hlbšie nepokoje za pokojnou, i keď prísnou výchovou neprejavujúcou známky konfliktov.

Detstvo a vzdelávanie

V roku 1925, menej ako dva roky po Italovom narodení, jeho rodina sa presťahovala do Talianska a natrvalo sa usadila v San Remo na Ligurskom pobreží. Floriano, Italov brat, neskôr uznávaný geológ, sa narodil v roku 1927.

Rodina žila striedavo v experimentálnom centre výskumu okrasných rastlín a v Mariovej rodnej zemi San Giovanni Battista. Na malej farme zasadenej za kopcami San Remo, Mario sa stal priekopníkom v pestovaní vtedy exotických plodín, ako napríklad avokádo a grapefruit, čo viedlo k obsiahnutiu jeho mena v Lexikóne biografií významných Talianov. Rozsiahle lesy a úrodná fauna sú všadeprítomné v Calvinovich skorých dielach, ako napríklad Barón na strome. V jednom rozhovore Calvino povedal, že San Remo sa neustále objavuje v jeho knihách, v rôznorodých častiach jeho tvorby.

Pre ukážku, spolu s Florianom sa usadia na konáre stromov na dlhé hodiny čítajúc si obľúbené dobrodružné príbehy. Menej prijateľné aspekty rodinných vzťahov sú popísané v posmrtne vydanom diele Ulica svätého Jána, ktoré je autorovými spomienkami na svojho otca. Italo v ňom odhľaduje ich neschopnosť navzájom komunikovať: “Rozprávanie sa navzájom bolo náročné. Obaja prirodzene zhovorčívý sme v prítomnosti toho druhého zmĺkli a kráčali sme v tichosti bok po boku pozdĺž cesty do Svätého Jána.”

Z dôvodu jeho záujmu o knižné príbehy (zhltol napríklad Knihu Džungle od Rudyarda Kiplinga ako dieťa) sa Italo začal cítiť ako čierna ovca rodiny, ktorá pripisovala omnoho menší význam literatúre ako vede. Fascinovaný americkými filmami a kreslenými príbehmi, bol rovnako priťahovaný ku kresleniu, poézií a divadlu. Z tmavšej stránky veci, Italo spomína, že jeho prvá spomienka sa viaže na socialistického profesora brutálne zlynčovaného fašistami. “Pamätám si jasne, že sme sedeli pri večeri, keď starý profesor vošiel s krvácajúcou tvárou, roztrhaným oblečením, žiadajúc o pomoc.”

Iné odkazy obsahujú spomienky na republikanizmus rodičov, ktorý niekedy prerastal do anarchického socializmu. Ako protifašistickí myslitelia, Eva a Mario odmietli poskytnúť svojim synom náboženské vzdelanie. Italo navštevoval anglickú lekársku školu St. George’s College, tiež protestantskú základnú školu. Druhá úroveň jeho vzdelávania bola ukončená na lýceu Gian Domenica Cassiniho, kde na žiadosť rodičov bol oslobodený od náboženských seminárov, no musel potvrdiť svoj antikomformistický postoj. V dospievajúcom veku Italo získal schopnosť tolerovať ostatných, predovšetkým v náboženských otázkach, keďže si vždy spomenul, aké protivné to bolo, keď on sám bol vysmievaný pre odlišovanie sa od viery väčšiny. V tomto čase stretol skvelého študenta z Ríma, Eugenia Scalfariho, ktorý neskôr založil La Repubblica, majoritné noviny Talianska. Spolu s Calvinom vytvorili dlhotrvajúce priateľstvo, pričom Italo pripisoval svoje politické prebudenie ich spoločným univerzitným diskusiám. Keď sedeli spolu „na veľkom plochom kameni v strede potoka blízko našej zeme“, založili spolu hnutie MUL (Liberálne univerzitné hnutie).

Mama Eva dokázala odložiť synovo zapísanie do fašistických ozbrojených výskumných jednotiek Balilla Moschettieri a potom zariadila, aby bol ako nekatolík ospravedlnený z vykonávania posvätných obradov v kostoloch. Avšak neskôr, ako povinný člen, Italo sa nemohol vyhnúť zhromaždeniam a prehliadkam mládežníckej fašistickej organizácie Avandgardistov a bol nútený podieľať sa na talianskej okupácií Francúzskej Riviéry v júni 1940.

Druhá svetová vojna

V roku 1941 sa Calvino z povinnosti zapísal na Turínsku Univerzitu a zvolil si Poľnohospodársku fakultu, kde jeho otec v minulosti vyučoval agronómiu. Zakrývajúc svoje literárne ambície v úmysle potešiť rodinu, zložil štyri skúšky vo svojom prvom roku a čítal mnohé protifašistické práce od Elia Vittoriniho, Eugenia Montaleho, Cesare Paveseho, Huizinga a Pisacaneho a vedecké fyzikálne diela Maxa Plancka, Heisenberga a Alberta Einsteina. Pohŕdajúc turínskymi študentmi, Italo videl sám seba ako uzavretého v zaostalej škrupine, čo mu poskytovalo ilúziu imunity proti fašistickej nočnej more: „Boli sme tvrdí chlapci z vidieku, lovci, hráči billiardu, chvastúni, hrdí na náš nedostatok intelektuálnej vyspelosti, opovržlivý voči všetkým patriotickým a vojenským rétorikám, s drsným jazykovým prejavom, pravidelný návštevníci bordelu, neprejavujúci záujem o romantický sentiment.“

Calvino v roku 1943 zmenil miesto štúdia, keď prestúpil na Univerzitu v Benátkach. Zdráhavo prešiel ďaľšími troma skúškami z poľnohospodárstva. Ku koncu roka, Nemci uspeli v okupácií Ligúrie a založení Mussoliniho republiky v severnom Taliansku. Vtedy ako dvadsaťročný, Italo odmietol vojenskú službu a začal sa ukrývať. Čítajúc intenzívne o rozličných témach, začal odôvodňovať, že spomedzi všetkých partizánskych skupín, komunisti boli najlepšie organizovaný a s najpresvedčivejšou víziou politickej budúcnosti.

Na jar roku 1944, Eva povzbudila synov aby vstúpili do talianskeho odboja v menej prirodzenej spravodlivosti a rodinnej slušnosti. Používajúc bojové meno Santiago, Italo sa stal členom Garibaldiho brigád, tajnej komunistickej skupiny, a dvadsať mesiacov bojoval v Prímorských Alpách až do roku 1945, kedy prišlo k oslobodeniu. Výsledkom jeho odmietnutia stať sa brancom, jeho rodičia boli dlho držaný ako rukojemníci nacistov. Italo o utrpení svojej matky napísal „bola príkladom húževnatosti a odvahy... chovajúc sa dôstojne a pevne pred príslušníkmi SS a Fašistickej milície a počas jej dlhého držania ako rukojemníčky, nemenej keď vojaci Čiernych tričiek trikrát pred jej očami predstierali streľbu do môjho otca. Historické udalosti, ktorých sa moja mama zúčastnila, vyžadujú veľkosť a nedotknuteľonosť prirodzenej fenomenálnosti.“

Turín a komunizmus

Italo sa usadil v Turíne v roku 1945, po dlhom premýšľaní, či žiť tam, alebo v Miláne. Neskôr často s humorom bagatelizoval svoju voľbu, opisujúc Turín ako „mesto, ktoré je vážne, no smutné“. Navrátiac sa na univerzitu, opustil Poľnohospodárstvo a začal študovať na Fakulte umenia. O rok neskôr bol predstavený do literárneho sveta Eliom Vittorinim, ktorý publikoval svoju poviedku Andato al commando v turínskom týždenníku spojenom s univerzitou. Horor vojny nielenže poskytol materiál pre jeho literárne ambície, ale tiež prehĺbil jeho oddanie ku Komunistickému hnutiu. Vidiac občiansky život ako pokračovanie partizánskych problémov, potvrdil svoje členstvo v talianskej Komunistickej strane. Po prečítaní Leninovho diela Štát a revolúcia, vstúpil do povojnového politického života, spájajúc seba s robotníckym hnutím v Turíne.

V roku 1947 úspešne ukončil štúdium prácou o Jozefovi Conradovi, písal poviedky vo svojom voľnom čase a získal prácu vo verejnom oddelení vydavateľstva vedenom Giuliom Einaudim. I keď krátke, jeho pôsobenie ho dostalo do pravidelných stykov s Cesare Pavesem, Nataliou Ginzburg a Norbertom Bobbiom a mnohými inými ľavicovými intelektuálmi a spisovateľmi. Italo potom Einaudiho opustil, aby pracoval ako novinár pre oficiálny komunistický denník a nový komunistický politický magazín. Počas tohto obdobia, Pavese a básnik Gatto boli Italovými najbližšími priateľmi a mentormi.

Jeho prvý román, Chodník do pavúčich hniezd, napísaný pomocou cenných editorských rád od Paveseho, vyhral cenu Premio Riccione v roku 1947. S predajom prevyšujúcim 5000 výtlačkov, prekvapujúcim úspechom v povojnovom Taliansku, román uviedol Calvinove neorealistické obdobie tvorby. V jasnovideckej práci, Pavese oceňuje mladého spisovateľa ako „vevericu pera“, ktorá „vyliezla do stromov, viac pre zábavu než strach, aby pozorovala partizánsky život ako bájku lesa“. V roku 1948, Italo pripravil rozhovor s jedným zo svojich literárnych idolov Ernesom Hemingwayom, cestujúc spolu s Nataliou Ginzberg do svojho domu v Stresa na severe Talianska.

Vrana prichádza posledná, zbierka príbehov založených na jeho skúsenostiach z vojny bola zverejnená v roku 1949. Napriek úspechu, Calvino začínal byť neustále viac znepokojený svojou neschopnosťou napísať cenný druhý román. Vrátil sa do Einaudi v roku 1950 a zodpovedal tentoraz za literárne zväzky. Postupom času sa z neho stal konzultujúci redaktor, čo bola pozícia umožňujúca rozvíjať jeho talent na písanie, objaviť nových spisovateľov a vyvinúť sa do „čitateľa textov“. V druhej polovici roku 1951, pravdepodobne v úmysle postúpiť vyššie v Komunistickej strane, strávil dva mesiace v Sovietskom zväze ako korešpondent komunistických novín. Počas pobytu v Moskve sa dozvedel o smrti svojho otca, dňa 25. októbra. Články a korešpondencia, ktoré vznikli počas tejto návštevy boli zverejnené o rok neskôr a získali cenu Svätého Vincenta za žurnalistiku.

Počas sedemročného obdobia Italo Calvino napísal tri realistické romány: Biely Škuner, Mladosť v Turíne a Kráľovnin náhrdelník, no všetky tri boli považované za neúspech. Počas osemnástch mesiacov, ktoré strávil dokončovaním Mladosti v turíne, zistil o sebe zaujímavý poznatok: „Začal som robiť, čo mi príde prirodzené – to je, nasledovať spomienky na veci, ktoré som mal rád od detsva. Namiesto pokúšania sa o napísanie knihy, ktorú by som mal napísať, ktorá je odo mňa očakávaná, namiesto toho som napísal knihu, akú by som si ja rád prečítal – od neznámeho autora, z iného obdobia a krajiny, objavená niekde v podkroví.“ Výsledkom bol Rozdvojený vikomt, napísaný počas tridsiatich dní medzi júlom a septembrom 1951.

Hlavná postava, vikomt zo sedemnásteho storočia rozštiepený guľou z dela na dve časti, stelesňoval Italove narastajúce politické pochybnosti a rozkladné nepokoje Studenej vojny. Majstrovsky premiešavajúc prvky bájky a fiktívnych žánrov, alegorický román ukázal Itala Calvina vo svetle moderného bájkara. V roku 1954 Giulio Einaudi odsúhlasil jeho Talianske ľudové rozprávky na základe otázky „Existuje taliansky ekvivalent Bratov Grimmovcov?“.

Za nasledujúce dva roky, Calvino zhromaždil rozprávky zo zbierok z devätnásteho storočia naprieč Talianskom a potom dvesto znich preložil z rôznych dialektov do taliančiny. Kľúčové diela, ktoré v tomto čase čítal, boli Morfológia ľudovej rozprávky a Historické korene ruských rozprávok od Vladimira Proppa, ktoré stimulovali jeho vlastné nápady na pôvod,tvar a funkciu príbehu.

Od roku 1955 do roku 1958 Italo mal pomer s herečkou Elsou de’ Giorgi, staršou a vydatou ženou. Italo jej napísal stovky milostných listov, z ktorých úryvky boli zverejnené v Corriere della Sera v roku 2004, čo spôsobilo spoločenskú polemiku.

Po komunizme

V roku 1957, rozčarovasný zo sovietskej invázie do Maďarska v roku 1956, Italo opustil taliansku Komunistickú stranu. Jeho rezignačný list bol zverejený v novinách a stal sa slávnym.

Napriek vážnym obmedzeniam v Spojených štátoch proti cudzincom s komunistickými názormi, Italo dostal povolenie navštíviť USA, kde zostal šesť mesiacov medzi rokmi 1959 a 1960, z čoho štyri strávil v New Yorku po pozvaní od Ford Foundation. Italo bol predovšetkým zaujatý „Novým Svetom“: „Prirodzene som navštívil Juh aj Kaliforniu, ale vždy som sa cítil ako New Yorčan. Moje mesto je New York.“ Listy, ktoré napísal Einaudimu opisujúce jeho návštevu v Štátoch boli poprvýkrát zverejnené ako „Americký denník 1959-1960“ v knihe Pustovník v Paríži v roku 2003.

V roku 1962 Italo stretol argentínsku prekladateľku Esther Judith Singer (Chichita) a oženil sa s ňou v Havane o dva roky neskôr, počas cesty, na ktorej navštívil svoje rodné mesto a stretol sa s Ernesom Che Guevarom. Táto príhoda ho neskôr viedla k napísaniu príspevku do článku dňa 15. októbra 1967, pár dní po smrti Guevaru, opisujúc dlhotrvajúci dojem, ktorým naňho Guevara zapôsobil. Naspäť v Taliansku, opäť pracujúc pre Einaudiho, Italo začal zverejňovať niektoré svoje kozmické komiksy v literárnom časopise.

Neskorší život a práca

Smrť Vittoriniho v roku 1966 Itala Calvina silno ovplyvnila. Prešiel niečím, čo on sám nazval „intelektuálna depresia“, ktorú označil za dôležitú etapu v jeho živote: „...Prestal som byť mladý. Možno je to metabolický proces, niečo čo prichádza s vekom, bol som mladý dlho, možno pridlho, zrazu som cítil, že musím začať život staroby, áno, staroby, možno s nádejou, že ju predĺžim začatím skoro.“

V nepokojnej atmosfére, ktorá neskôr viedla k revolúcií roku 1968 (Francúzsky máj), sa spolu s rodinou v roku 1967 presťahoval do Paríža. Raymond Queneau ho pozval do skupiny experimentálnych spisovateľov Oulipo, kde stretol Rolanda Barthesa, Georgesa Pereca a Claude Lévi-Straussa, z ktorých všetci ovplyvnili jeho neskoršiu tvorbu.

Calvino mal intenzívne styky s akademickou pôdou, so značnými skusenosťami zo Sorbonny a Urbinovej univerzity. Jeho záujmy obsahovali klasické štúdie: Honoré de Balzac, Ludovico Ariosto, Dante, Ignacio de Loyola, Cervantes, Shakespeare, Cyrano de Bergerac a Giacomo Leopradi. V rovnakom čase, bez prekvapenia talianskych intelektuálnych kruhov, Calvino napísal novely pre taliansku verziu Playboya v roku 1973. Stal sa tiež pravidelným prispievateľom do talianskych novín Corriere della Sera.

V roku 1975 sa Calvino stal čestným členom Americkej akadémie a nasledujúci rok mu bola udelená Rakúska štátna cena za Európsku literatúru. Navštívil Japonsko a Mexiko a prednášal vo viacerých amerických mestách. V roku 1981 mu bol udelený francúzsky Rád čestnej légie.

Počas leta 1985 Calvino pripravil poznámky pre sériu prednášok na Harvardskej univerzite. Avšak 6. septembra bol prijatý do starej nemocnice Santa Maria della Scala v Siene, kde zomrel v noci medzi 18. a 19. semptembrom na krvácanie do mozgu.

Tvorba

Výber z bibliografie

• 1947- Chodník pavúčích hniezd (Il sentiero dei nidi di ragno), román
• 1960- Naši predkovia (I nostri antenati), trilógia
  • 1952- Rozdvojený vikomt (Il visconte dimezzato), román
  • 1957- Barón na strome (Il barone rampante), román
  • 1959- Nejestvujúci rytier (Il cavaliere inesistente), román
• 1963- Marcovaldo
• 1963- Skrutátorov deň (La giornata di uno scrutatore)
• 1965- Kozmikomické poviedky (Le cosmicomiche), poviedky
• 1968- Čé nula (Ti con zero), román
• 1970- Neľahké lásky (Gli amori difficili), zbierka poviedok
• 1972- Neviditeľné mestá (Le cittá invisibili)
• 1973- Zámok skrížených osudov (Il castelllo dei destini incrociati)
• 1979- Keď cestujúci jednej zimnej noci… (Se una notte d'inverno un viaggiatore), román
• 1980- Kameň navrchu (Una píetra sopra), zbierka esejí
• 1983- Palomar, román
• 1984- Zbierka piesku (Collezione di sabbia, zbierka esejí
• 1986- Slnko v znamení jaguára(Sotto il sóle giaguaro), posmrtne vydané
• 1990- Ulica svätého Jána (La stráda di San Giovanni), posmrtne vydané
• 1998- Odkazy tretiemu tisícročiu. Americké prednášky (Lezioni americane), posmrtne vydané

Štýl písania

Calvinov štýl nie je jednoduché klasifikovať; veľká časť jeho tvorby má atmosféru fantastickosti pripomínajúcu rozprávky (Naši predkovia, Kozmikomické poviedky), i keď niektoré diela sú viac “realistické” a pozorujúce (Neľahké lásky). Časť Calvinovho diela je nazývaná postmodernou, reflektujúc na literatúru a akt čítania, časť magicky realistickou, časť bájkami a iná jednoducho “modernou”.

Keď cestujúci jednej zimnej noci…

je román, ktorý Italo Calvino napísal a publikoval v roku 1979. V origináli znie jeho názov Se una notte d'inverno un viaggiatore.

Kompozícia

V bežnom prevedení má kniha niečo vyše 200 strán. Rozčlenená je na 23 kapitol, pričom toto delenie prezrádza charakter románu:

• kapitoly s nepárnym poradovým číslom (1, 3, …, 23) sú označené (nazvané) iba rímskymi číslami jedna až dvanásť (I, II, …, XII) a obsahujú hlavnú dejovú líniu románu
• kapitoly s párnym poradovým číslom (2, 4, …, 22) majú svoje vlastné názvy a obsahujú úrývky z “iných” románov (názov “iného” románu je názvom danej kapitoly), ktoré hrdina hlavnej dejovej línie číta

Téma

Keď cestujúci jednej zimnej noci... je experimentálne, nekonvenčným spôsobom napísaný román hovoriaci o radosti z čítania, zamýšľajúci sa nad vzťahom čítania knihy a jej písania a poukazujúci na frustráciu čítateľa, ktorú prežíva, keď majstrovsky napísané dielo je prerušené v bode najvyššieho napätia.

Obsah

Hlavná dejová línia

Hlavným hrdinom celého príbehu nie je nik iný, ako ty – Čitateľ – druhá osoba jednotného čísla, ktorý by si rád prečítal najnovší román Itala Calvina: Keď cestujúci jednej zimnej noci… . Po zaujatí správnej polohy na čítanie, odstránení rušivých vplyvov, preskúmania vonkajška knihy – začína sa prvá kapitola. Žiaľ, za ňou nenasleduje druhá, pretože nastala tlačiarenska chyba. Čitateľ sa pri reklamácií dozvedá, že prišlo k celkovej zámene obálok a ním začatý román je v skutočnosti dielo poľského autora Tazia Bazakbala Za osadou Malbork. V kníhkupectve pritom stretáva Čitateľku Ludmillu (ktorá má rovnaký problém) a vymenia si telefónne čísla, aby sa mohli neskôr porozprávať o dojmoch z novej knihy.

Za osadou Malbork však niako nesúvisí s Keď cestujúci jednej zimnej noci… a keď opäť niektoré strany chýbajú, Čitateľ a Čitateľka spoja svoje sily a vydajú sa za profesorom kimmerijskej literatúry (z ktorej prečítaný román podľa spomenutých mien pochádza) Uzzi-Tuzzim. Ten na základe vlastných mien vystupujúcich v predošlej ukážke rozpozná, že ide o vrcholné dielo kimmerijskej literatúry Z vysokého strmého brehu, ktorého autorom je Ukko Ahti. Prirodzene, opäť ide o celkom iný príbeh a rovnako dopadnú Čitatelia vedení Ludmillinou sestrou Lotariou u profesora rivalskej katedry kimberijskej literatúry Galliganiho s dielom Bez strachu z vetra a závratu.

V nádeji obdržania vysvetlenia ide Čitateľ do vydavateľstva, kde ho prijme “pán pre všetko” doktor Cavedagna. Ten vysvetlí, že za všetkým stojí plagiátorský prekladateľ Ernes Marana a predloží Čitateľovi Vanderveldeho román Skúma v hĺbke, kde hustne tieň, ktorý vraj Marana v skutočnosti prekladal (opäť ale ide o niečo úplne nové). Doktor mu ukáže aj komplikovanú korešpondenciu s prekladateľom, z ktorej vyplýva spojitosť s istým románopiscom Silasom Flannerym. Jeho najnovší román Sieť prepletajúcich sa čiar, ktorý Cavedagna Čitateľovi poskytne, však niako nesuvisí s Flanneryho románom Sieť pretínajúcich sa čiar, ktorý Čitateľ objaví v Ludmillinom byte, po tom, čo ho tam Čitateľka pozve. Popritom, vzťah dvoch Čitateľov sa začína rozvíjať.

Zo zápiskov Silasa Flanneryho sa dozvedáme o jeho problémoch s písaním, hľadaní inšpirácie a pozorovaní čítajúcej ženy na neďalekej terase (uvažuje, akú knihu asi číta). Opisuje tiež návštevu najprv Lotarie (Ludmillinej sestry), ktorá sa neprezentuje ako dobrá čitateľka – hodnotí knihy na základe frekvencie výskytu slov; potom Ludmilly, ktorú Silas pokladá za stelesnenie ideálnej čitateľky; a napokon samotného Čitateľa, ktorého odbyje podaním náhodného románu Na koberci lístia, kam dopadá mesačný svit od Japonca Takakumiho Ikoku.

Čitateľ v snahe nájsť Ernesa Maranu cestuje do Južnej Ameriky, kde mu na letisku v Ataguitánií japonskú knihu skonfiškujú. Stretáva však Corinnu, neskôr známu ako Ingrid, Gertrude, Alfonsina, Sheila i Alexandra, skutočnú revolucionárku infiltrovanú do tábora falošných revolucionárov, ktorá aby nebola odhalená, predstiera, že je kontrarevolucionárka infiltrovaná medzi pravých revolucionárov. Čitateľ je pre nachádzanie sa v takejto spoločnosti uväznený vo fingovanom skutočnom väzení, kde sa mu popri romániku s Corinnou dostane do rúk časť diela Okolo prázdneho hrobu. Keď je mu ponúknutá pozícia cenzora, dozvedá sa, že má byť skonfiškovaný rukopis Anatolija Anatolina Aký príbeh sa to práve končí?. Spisovateľa kontaktuje a pred jeho zatknutím sa mu podarí časť románu zachrániť.

Keď je Čitateľ konečne voľný a doma, ide do knižnice s úmyslom vypožičať si všetky rozčítané knihy. S ostatnými čitateľmi rozbieha diskusiu na tému, čo očakávajú od dobrého románu.. Keď príde reč na nedokončené príbehy, jeden z nich spomína na rozprávku, ktorej meno zabudol. Z načrtnutého začiatku deja ale vyplýva príznačný názov Pýta sa nedočkavo a čaká na príbeh.

Príde k zaujímavému odhaleniu, keď jeden z návštevníkov knižnice prečíta názvy začatých diel jeden za druhým: “Keď cestujúci jednej zimnej noci za osadou Malbork z vysokého strmého brehu, bez strachu z vetra a závratu skúma v hĺbke, kde hustne tieň, sieť prepletajúcich sa čiar, sieť pretínajúcich sa čiar na koberci lístia, kam dopadá mesačný svit okolo prázdneho hrobu, - Aký príbeh sa to práve končí? – pýta sa nedočkavo a čaká na príbeh.”

Ďaľší čitateľ podotkne, že každý príbeh sa končí buď svadbou, alebo smrťou hlavných hrdinov. V poslednej kapitole sú teda Čitateľ a Čitateľka manželia.

Obsahy úryvkov

Do knihy su vsunuté kapitoly iných románov (ktoré sa Čitateľ pokúša prečítať), ktoré sú veľmi pútavé, keďže majú za úlohu vyvolať pocit frustrácie, keď sú prerušené v bode najvyššieho napätia.

Keď cestujúci jednej zimnej noci…

Neznámy cestujúci, vystupujúci v prvej osobe ako “ja” stojí na opustenej zadymenej stanici s kaviarňou. Jeho tajné poslanie odovzdať zásielku v kufri bolo prekazené meškaním vlaku. V kaviarni sa napokon od spojky dozvedá, že “Zabili Jána.” a musí urýchlene zmiznúť…

Za osadou Malbork

Krátky pohľad do príbehu mladíka Gritzviho, ktorý zápasí s istýmsi Ponkom o dve rôzne dievčatá Brigd a Zwidu. Situácia sa zamotáva, keď do hry vstupuje vojna rodín Kaurederovcov a Ozkartovcov. Ponkovi, z prvej menovanej rodiny, hrozí nebezpečenstvo a preto ho pán Kaureder vymieňa za Gritzviho…

Z vysokého strmého brehu

Hlavná postava, muž so zdravotnými problémami liečiaci sa pri mori, je požiadaný miestným meteorológom pánom Kaurederom o zastupovanie pri odčítavaní údajov z meracích prístrojov počas jeho neprítomnosti. Zároveň, šarmantná slečna Zwida žiada zaobstaranie rybárskej kotvy s lanom, ktorú ale žiaden obchodník pre podozrenie z chystania úteku z miestnej väznice cudzincovi nepredá. Pán Kaureder v tajnom nočnom rozhovore na cintoríne naznačuje, že má dlhodobejší plán na oslobodenie väzňov. Keď sa jedného dňa na meteorologickej stanici zjaví utečenec z väznice s odkazom pre osobu ubytovanú v Morskej ľalii, kde býva aj slečna Zwida, hlavná postava cíti, že “dokonalý poriadok vesmíru praskol”…

Bez strachu z vetra a závratu

Vojak poverený odhalením zradcu sa počas prechádzky mestom zoznamuje s Irinou a neskôr, spolu s priateľom Valerianom z Komisariátu, začínajú v trojici milostný vzťah. Pri jednom z takýchto stretnutí však mladý vojak nachádza v priateľovom vrecku svoj rozsudok smrti, podpísaný a riadne opečiatkovaný…

Skúma v hĺbke, kde hustne tieň

Príbeh dvoch komplicov, bezmenného muža a jeho spoločníčky Bernadetty, ktorí sa snažia zbaviť mŕtvoly Joja, ktorého predtým zabili. Pri pokuse o vyhodenie do rieky ich preruší policajná hliadka, snahu spáliť ho im prekazí nedostatok benzínu. Napokon ho nechajú spadnúť z terasy, na prízemí však stretnú troch mužov a jeden z nich objaví vo vreci od tela Jojovu topánku…

Sieť prepletajúcich sa čiar

Profesor na univerzite trpí počas svojich prechádzok v okolí svojho domu paranoidnou predstavou, že vždy, keď v niektorom z domov zazvoní telefón, je určený preňho. Tento pocit sa umocňuje keď telefóny nikto nedvíha – až raz, profesor sa rozhodne cez otvorené okno dozvedieť, kto volá. Dozvedá sa, že istá Marjorie je uväznená v dome, ktorý čoskoro zhorí. Spomína si, že medzi jeho študentkami je práve jedna Marjorie a práve s ňou ho spája istýsi nepríjemný incident…

Sieť pretínajúcich sa čiar

Zberateľ kaleidoskopov neustále trpiaci obavou o vlastný život vytvoril sieť dvojníkov i fingovaných mileniek, aby zmiatol potenciálnych únoscov. Raz je ale zberateľov protiplán prekabátený a je odvlečený do vlastného bezpečnostného úkrytu. Na dlážke nachádza jednu zo svojich mileniek – Lornu, ktorá ako jediná nebola falošná – a do miestnosti vchádza jeho manželka Elfrida, s revolverom v ruke…

Na koberci lístia, kam dopadá mesačný svit

Mladík zaučujúci sa u pána Okedu si postupne získava priazeň jeho ženy, no najmä dcéry Makiko. V deň, keď si dohodne stretnutie s Makiko pri jazierku, je pristihnutý v milostnom zajatí pani Miyagi, manželky pána domu. Scénu však nezhliadne iba pán Okeda, ale aj jeho dcéra…

Okolo prázdneho hrobu

Umierajúci otec prezradí svojmu synovi, kde sa nachádza jeho matka – žiaľ, nepovie, aké je jej meno. Syn sa ju vydáva hľadať a popritom sa zalieča dcére Indiánky i miestnej pani. Dozvedá sa, že aj jeho otec tak raz prišiel a pohádal sa na život a na smrť s istýmsi Faustinom Higuerasom, ktorého potom v súboji porazil. Jeho hrob je však prázdny a zrazu voči hlavnému hrdinovi nestojí nik iný ako sám Faustino s nožom v ruke…

Aký príbeh sa to práve končí

Abstraktný príbeh muža, ktorý občas v meste narazí na Franzisku, porozprávajú sa, vymenia si na seba kontakty, no nikdy sa dohovorene nestretnú; hľadajúc ju v dave odstraňuje všetky objekty naokolo a napriek pokusom Sekcie D nakoniec vytúženú osobu nachádza…

Pýta sa nedočkavo a čaká na príbeh

Kalif Hárún ar-Rašíd sa v prezlečení dostane do tajného spolku svojej manželky. Jeho členovia si ťahajú čiernu perlu spomedzi bielych, aby rozhodli, kto bude poverený úlohou zabiť samotného kalifa. Žreb padne na Hárúna ar-Rašída…

Recenzia

Román Itala Calvina Keď cestujúci jednej zimnej noci… mi na moje mierne prekvapenie sprostredkoval veľmi príjemný čitateľský zážitok. Očakávajúc statický román presiaknutý úvahami o povahe tvorby a interpretácie literárneho textu, bol som príjemným spôsobom vyvedený z omylu netradičnosťou celkového spracovania, ľahkou vtipnosťou i pútavosťou rozprávania.

Autor pevne upúta Čitateľov smer záujmu na svoju knihu už v prvej kapitole, keď ho pasuje do roly hlavného protagonistu celého príbehu. S veľmi láskavou parodickosťou opisuje samotný akt čítania novej knihy, prípravy jemu predchádzajúce i zúrivosť pohltiacu Čitateľa, keď vo svojom výtlačku nenájde druhú kapitolu.

Rovnako významnou (ak nie ešte dôležitejšou) súčasťou románu sú úryvky z vyše desiatky ďaľších fiktívnych kníh, ktoré sa hlavný hrdina neúspešne pokúša dočítať do konca. Všetky sú vo svojej podstate rozprávaniami, v ktorých napätie pomaly graduje a vo chvíli vyvrcholenia sú nemilosrdne prerušené. Tieto pasáže však ani zďaleka nie sú iba obyčajnými “krátkymi thrillermi” – skrýva sa v nich paródia na jednotlivé literárne žánre a tematicky na ne nadväzujú udalosti v hlavnej dejovej línii. (Napríklad po prečítaní kapitoly z knihy Na koberci lístia, kam dopadá mesačný svit, ktorá je o “zakázanom” milostnom vzťahu s vydatou ženou, Čitateľ prežije románik s vedľajšou ženskou postavou Sheilou.)

Keď už sme pri ústrednom deji – vôbec to nie je len suchý opis honby za kompletnými vydaniami kníh, okolo ktorej sa ale predsalen celý príbeh točí – v skutočnosti sa jedná o (takmer) plnohodnotný román, pripomínajúci detektívku, hovoriaci o faľšovateľských gangoch, intrigánskom plagiátorovi a istomsi Čitateľovi, ktorý sa úplnou náhodou zaplietol do kolotoča špinavých hier. Toto všetko je navyše popretkávané epizódami s príjemnou Čitateľkou Ludmillou, jej prapodivnou sestrou Lotariou, roztržitým spisovateľom Flannerym a samozrejme poznámkami a krátkymi úvahami o písaní a čítaní i vzťahu medzi týmito dvoma činnosťami.

Dielo, ako to už napokon býva zvykom, postupne objasňuje niektoré záhady, ako napríklad príčinu neúplnych kníh, ktoré na Čitateľa číhali na každom rohu. Čo je však najdôležitejšie, koniec pre čitateľa (skutočného i toho z príbehu s veľkým Č) prináša zaujímavé odhalenie a popri kvalite celého Calvinovho vrcholného románu je druhým dôvodom, prečo sa oplatí knihu dočítať až do poslednej stránky. (Samozrejme za predpokladu, že vám v kníhkupectve nevydajú exemplár s chýbajúcimi kapitolami.)

Odporučiť teda Keď cestujúci jednej zimnej noci... ako niečo, pri čom prežijete príjemné chvíle a radosť z čítania? Rozhodne áno. Dĺžkou priemerný (ako sám autor uvádza, našťastie nie príliš dlhý) román vás priamo počas čítania prijme zamyslieť sa, čo vlastne to čítanie je, čo by malo prinášať a či ste ideálnym čitateľom – napriek týmto zdanlivo náročným filozofickým otázkam ale stále ide o prístupný text pre širokú verejnosť. To ale zase neznamená, že si v ňom ostrieľaný čitateľ nič nenájde, ba práve naopak – román ho zaujme svojou inovatívnosťou a experimentálnosťou, ktorá v tomto prípade našťastie dopadla výborne.