Umrel Tomášik – Jozef Gregor Tajovský

Umrel Tomášik – Jozef Gregor Tajovský

Báťa Tomášik je obetavý rozširovateľ slovenskej literatúry. Má svoje ľudské slabosti, ale oddane slúži slovenskej kultúre. Štvrtok je trhový deň. Na trhu sa stretávajú ľudia kvôli práci, ale aj informáciám.

Tu sa pretriasajú medzitým obecné, cirkevné, rodinné záležitosti, až razom tramtaratatam dá signál bubnár, kruh vôkol neho sa zúži a svet zatíchne, aby vypočúval, kde koho predávajú, komu sa prasa, teľa stratilo, po čom je kde mäso z dorezaného statku atď._

Na trhu je aj Tomášik. Vysoký kresár, ktorý v zime predáva knihy napísané v slovenčine. Je vysoký, vysušený, asi tak 55-60 ročný chlap, ktorý sa ani nehanbí, ani nebojí predávať slovenské knihy. A dá aj odpoly zadarmo, keď niekto prejaví záujem a nemá dosť na zaplatenie.

Presne vie, čo sa v ktorej knihe nachádza, lebo všetky predtým, ako ich ide na trh predávať, prečíta. Do posledného riadku. A žena, aj keď hundre, predsa len stíchne, keď „otec idú čítať“. Prídu aj deti, aj susedia sa zastavia a počúvajú, rozprávajú o počutom, zasmejú sa.

Tak starý Tomášik vie všetko, čo predáva, ako len tí trnavskí pesničkári, ktorí ak za dva krajciare kúpiš dáku pútnickú pieseň, naučia ťa ju hneď aj spievať. Starý Tomášik ti tiež všetko rozpovie, čo je v knižke, a potom kúpiš, ak ti je dosť veselé, ak nie, má aj smutné… Ak sa ti predsa nepáči, i vrátiť mu môžeš. Z týchto príčin je jeho tovar poväčšine zafúľaný; ale to je vraj dobrá knižka, ktorá je hodne zababraná.

Tomášik má nejaké problémy s dýchaním, a tak sa zastaví u doktora. Ten mu z mosta doprosta povie, že „zreje pre hrob“. On to zoberie, ako veci, ktoré musia prísť, bez vzbury, bez protestu, ale poteší ho, že mu je po slivovičke vždy trošku lepšie. Keď má v hlave, hovorí „biblicky“, ale inak nerozpráva rád, lebo vie, že nie je dobrý rečník, ťažko sa mu vyjadruje, tak radšej čuší a nechá hovoriť iných.

Tomášik predáva kalendáre, dokonca Židovi je schopný konkurovať, lebo ide s nimi obetavo od domu k domu. Má spevníčky so svetskými pesničkami, aj s kostolnými pesničkami, aj pohrebné sa nájdu. Ľudia radi čítajú povesti, ani egyptské snáre nevynechajú. Tomášik vraví Tajovskému, že jeho Ženský zákon sa dobre predáva a on sa smeje, že to preto, lebo má taký zaujímavý názov.Je povedomý Slovák, horlivec, ale chudobný, nevládny. Chudobný, že ani daň zaplatiť nevládze a preto pre hanbu nejde radšej ani do kostola. No i to mu odpúšťa a má ho rado celé okolie. Veď nemôže vraj byť vo všetkom každý človek dokonalý, tak súdia susedia a priatelia. On dosť, že knižky predáva._

Ale jeho slabosťou je pálenka. Ľudia sa aj pýtajú, či mu možno vôbec knihy zveriť, keď aj to málo, čo zarobí, prepije u Žida a ešte si aj nechá od iných naliať.

Večer opitý tiahne domov, prevaľujúc fúrik, ktorý, na to navyknutý, nikdy ešte nevypadol. Alebo keď je zle, odvedú ho žena, deti.
No on, po starom zvyku, i vtedy berie knižku a číta, číta, až zaspí…
V chyži zima, deti v službe, žena chorá… A rady ho vidia, ľúbia si múdreho otca svojho, odpúšťajú mu tú vinu, za ktorú už vari ani nemôže, a hrdí sú naň! Lebo tak čítať, tak zabávať celú štvrť mesta nevie iba ich otec!

Ale aj Tajovskému bol tento človek, či už opitý, či triezvy, milý.
A keď zomrel, tak by mu rád bol býval postavil tabuľku na trhu, na mieste, kde stával so svojimi knižkami, pomník, na ktorom by bolo napísané:

„Tu predával Tomášik za tridsať rokov slovenské knižky“.