Dej novely začína v roku 1952. Zita Černeková počúva v rádiu priamy prenos zo súdneho procesu s tzv. triednymi nepriateľmi. Jedným z obvinených je aj Jozef Majerský – podľa prokurátora kulak, sabotér a zradca. Majerský sa bráni obvineniam, tvrdí, že je nevinný. Jedným zo svedkov je i Zitin manžel, Mišo Černek, bývalý veliteľ partizánskej skupiny. Má dosvedčiť, že Majerský ušiel od svojej jednotky s úmyslom zradiť partizánov Nemcom. Predseda súdu číta Černekovu výpoveď. Zita počúva výpoveď svojho manžela s hnevom a odporom. Ľutuje Majerského, vie, že obvinenia sú nepravdivé. Pri počúvaní rádia si spomenie na strašnú noc pred siedmimi rokmi.
Bolo to v roku 1945. Zita bola doma sama s dieťatom. Mišo Černek bol veliteľom partizánskej skupiny, nemala o ňom žiadne správy. Dedinu pred časom obsadili Nemci a tých, ktorí pomáhali partizánom, zabili – medzi nimi ženy aj deti – a ich domy podpálili. Zita sa zachránila, jej manžel akoby zázrakom nebol na zozname (zoznam dostali Nemci od gardistov-udavačov).
V tú noc bola dlho hore, lebo mala choré dieťa. Kolísala ho v kolíske. Neďaleko domu stál na stráži nemecký vojak. Do kuchyne zrazu vošiel Majerský. Videl, že sa tam ešte svieti a chcel požiadať o pomoc a úkryt. Zita ho prosila, aby odišiel, bála sa, že ak Nemci u nej nájdu partizána, zabijú ju aj dieťa. Napriek tomu, že sa veľmi bála, ukryla Majerského v izbe pod perinami.
Majerský sa pridal k partizánom iba z vypočítavosti, vedel, že po vojne sa budú ceniť všetci, ktorí bojovali proti Nemcom. Bol členom skupiny, z ktorej zostalo iba niekoľko mužov, ich veliteľom bol Mišo Černek. Majerský ochorel, zapálili sa mu oči a mal veľké bolesti. Rozhodol sa, že opustí skupinu. V noci zišiel z hôr a vošiel do domu na okraji dediny, nevedel, že tam býva Zita, ani to, že je manželkou Miša Černeka. Až teraz v tmavej studenej izbe si začal uvedomovať, čo spravil. Napadlo mu, že svojím činom možno ohrozil aj ostatných, lebo Nemci podľa jeho stôp v snehu môžu nájsť ich úkryt. Mal výčitky svedomia i kvôli Zite, myslel na to, že ju dostal do veľkého nebezpečenstva i na to, ako jej ublížil pred niekoľkými rokmi.
Zita zatiaľ v kuchyni začala Majerskému pripravovať jedlo, pričom si tiež spomenula na minulosť. Ona a jej matka pracovali na začiatku vojny v Čechách na veľkostatku, kde bol šafárom Majerský. Varili robotníkom, Majerský však chcel na kuchyni zarobiť a časť zásob si nechával pre seba. Matka dovolila Zite stýkať sa s ním, lebo Majerský sa vyjadril, že si ju chce vziať. Keď sa matka dozvedela, že je už dávno ženatý a má deti, zakázala dcére stretávať+ sa s ním.
Zita povedala Majerskému, že čaká dieťa. On, aby sa jej zbavil, ,,dal“ ju Janovi Ragalovi, jednému z robotníkov. Na dôvažok ešte udal na súde Zitu a jej matku, že kradnú z kuchyne a vyhnal ich. Hladné sa túlali po okolí, Zita prišla o dieťa. Stretla sa s Janom Ragalom, ktorého Majerský tiež vyhnal, a vydala sa za neho. Žili spolu zle, Ragala ju bil a onedlho po svadbe odišiel, pridal sa k zlodejskej bande. Zomrel pri prestrelke s políciou a Zita sa potom druhýkrát vydala sa starého mládenca Miša Černeka a prisťahovala sa s ním sem, do tohto domu, ktorý si sám postavil na okraji dediny (ešte predtým mu všetko vyrozprávala o svojom živote s Majerským a s Ragalom).
Zita, ponorená do spomienok, ďalej kolísala chorého syna. Zvuk kolísky upútal nemeckého dôstojníka, veliteľa oddielu SS. Pripomínal mu zvuk mlyna, v ktorom ako dieťa vyrastal. Nemci sa vhrnuli do Zitinej chalupy a usadili sa okolo stola. Zita sa bála, aby si nevšimli roztopený sneh po Majerského čižmách. Veliteľ jej prikázal, aby neprestala kolísať dieťa, páčil sa mu dunivý zvuk kolísky. On a jeho vojaci si robili zo Zity, trápili ju, nedovolili jej ani sa obliecť.
Majerský v izbe počul rehot Nemcov a neustále dunenie kolísky. Trpel stále viac, uvažoval nad tým, že sa pokúsi dostať von, a že sa vráti k partizánom. Nemci sa v kuchyni ďalej zabávali. Pýtali si od Zity veľký hrniec, chceli sa doň vymočiť a jeden z nich sa smial, že jej dajú napiť a povedia jej, že je to varené víno. Močom chceli pokrstiť Zitino dieťa.
Keď sa Zite zdalo, že to už ďalej nevydrží, a keď videla, že Nemci chcú jej alebo synovi ublížiť, zobrala syna do náručia a s plačom vbehla do izby, volajúc Majerského na pomoc. Izba však bola prázdna, Majerský ušiel cez okno. Nemci vybehli von, lebo sa ozvala streľba. O chvíľu doniesli do kuchyne troch zranených (bol medzi nimi aj veliteľ skupiny) a dvoch mŕtvych Nemcov. Potom priviedli i Majerského, ktorý sa vzdal. Zita si myslela, že Nemci zabíjajú ju aj jej syna, ale napokon naložili ranených a mŕtvych do auta a spolu so zatknutým Majerským odišli.
Zita (už opäť v roku 1952) počúva spolu s manželom prenos zo súdneho procesu. Majerského odsúdili na dvanásť rokov väzenia a na konfiškáciu majetku, jeho manželku a synov na vysťahovanie z okresu. Zita trpko vyčíta manželovi, že svedčil proti Majerskému. Mišo Černek sa bráni, výpoveď musel podpísať, donútili ho k tomu, okrem toho sa bál o Zitu a syna.
Na súde však povedal pravdu, ale túto výpoveď už nevzdali do úvahy a nebola ani v rádiu (sudca dal prečítať jeho pôvodnú výpoveď, v ktorej potvrdil, že Majerský bol zradca). Zita nevie, či môže veriť Mišovi, obáva sa, že vypovedal proti Majerskému z pomsty a zo žiarlivosti, lebo vedel, že Zita sa za neho vydala iba z núdze.
V rádiu si predseda súdu dva razy odkašlal.
„S obžalovaným Jozefom Majerským,“ začal predseda čítať Černekovu výpoveď, „som bol v našom slávnom Slovenskom národnom povstaní a približne do polovice februára roku 1945 som bol s ním v horách po zatlačení Slovenského národného povstania do hôr fašistickými okupantmi.
Vtedy, bolo to v polovici februára, obžalovaný Majerský ušiel od našej jednotky s tým úmyslom, že ju zradí a vydá do rúk fašistickým okupantom...“ Zita zdesene počúvala predsedov monotónny, ničím nezvlnený hlas, dívala sa do kúta medzi kuchynské a izbené dvere a chvela sa ľútosťou k Majerskému a hnevom na svojho muža, meniacim sa na hlbokú nenávisť.
Vonku za potokom na ceste sa skrížilo dvoje svetiel a obehli sa dve autá.Temer sedem rokov predtým, vo februári v päťaštyridsiatom roku, ako vždy v noci Lieskov bol tichý a zatemnený. Chalupy sa šereli nad špinavým snehom a v šerých stenách sa černeli okná.
Hans Moeller, nemecký vojak (matka mu umrela v ten deň, čo ho porodila), stál na stráži na hornom konci pred Hankovou chalupou, poslednou v Lieskove, prestupoval z nohy na nohu v polodriemotách sa chvíľami zapodieval myšlienkou, že nie je najnešťastnejším človekom na svete. Vojna už iste nepotrvá dlho, oberleutnant Hals nie je zlý človek — a keby ho aj zabili, nemal by za ním kto plakať...
Poniže Hankovej chalupy v novej Černekovej, predposlednej lieskovskej chalupe, Černekova žena Zita si kolísala sedemmesačného chorého chlapca.
Z hlavy si zložila teplú zelenú kvetovanú šatku, v ostrom svetle žiarovky zavesenej nad stolom sa jej zaleskli hnedé kučeravé vlasy, a keď si sadla na lavicu a sklonila sa nad kolísku — na spánok už zoblečená z bieleho hrubého svetra, z červenej zástery a z hrubých hnedých šiat, obutá len v tmavomodrých papučiach — a keď sa vyrovnala, že vstane, prenesie si kolísku k posteli a ľahne si, vošiel jej do nezamknutej kuchyne Majerský, vysoký štíhly chlap, ticho zatvoril za sebou dvere, stŕpol nad jej haditými ramenami a haditou postavou, ostal stáť predo dvermi a nehýbal sa ďalej.
„Čo..." vyrazil po chvíľke zo seba. „To si ty, Zitka — ?“
„Ja — a — “
„Ty tu bývaš?“
„Tu.“
„Sú Nemci v dedine?“
„Sú!“
„Aj tu — u teba?“
„Nie, nie — ale — odíď, Jožo, preboha! Nemci sú v dedine — ale počkaj — “ Zite, Černekovej žene, začali
hnedé oči temnieť hnevom „ — čo je? Kde si sa tu...? Načo si sem prišiel? Sem? Ku mne? Bože, čo teraz?“
„Zitka!“
„Nie, Jožo — ale počkaj — nie, odíď, ber sa mi z domu, choď si niekde inde — !
„Zitka,“ povedal jej Majerský, „hladný som — a strašne ma bolia oči. “