Básnik a žena - Ján Smrek

Básnik a žena - Ján Smrek

Literárny druh: lyrika

Literárny žáner : básnická poviedka, má päť častí  1. V zasneženom parku
2. Pokračovanie jarné
   3. Letná noc na vode
  4. Padajú listy
  5. Po desiatich rokoch Postavy :  Básnik - samotný autor
Žena - krásna, básnikova inšpirácia Forma: dialóg medzi básnikom a ženou

Dej:

I. V zasneženom parku
Náhodné stretnutie básnika a ženy. Pozerám na vás, sprevádzam vás stále: dovoľte aspoň slovo, krásna pani! „Ach nie... "
Žena básnika očarila, no on je smutný, pretože je nepochopený a hľadá inšpiráciu. Svet náš iné si dnes praje, chce hmotu, hmotu! Básnikom sa smeje, najradšej by ich poslal na galeje,

II. Pokračovanie jarné

Básnik a žena pokračujú v rozhovore. Ich vzrušenie striedajú bozky a vyznania lásky. Autor tu zobrazuje najkrajšiu časť lásky - zaľúbenie. Mladosť prirovnáva k poháru, ktorý milenci vypijú a láska ho opätovne náplni.

III. Letná noc na vode

Zaľúbenci sa plavia na loďke a ich láska sa prehlbuje. Žena obdivuje na básnikovi jeho optimizmus a úprimnosť. Básnik ukázal žene život plný krásy a lásky. Ona je tou, o ktorej píše, pre ktorú žije a ktorá mu napína život.
Neveslujeíe?
Načo hýbať veslom? Musím mať teraz pri vás ruky svoje. A čln sa nesie sám jak srdce moje, čo pláva, akoby ho šťastie nieslo, hlboké, široké jak táto voda.
Ich láska vyvrcholí milovaním na brehu rieky.
 Vy, moja krásna, vy ste mojou Toscou,
vás obsypať chcem lupe nami bozkov
tam na tom brehu. Tam váš pováh božský
oviniem stuhou zamatovej trávy
a uložím ho nežne vedľa seba
pri jagote hviezd vysokého neba.
Začieram veslom, drahá. Breh nás zdraví. . .
 
IV. Padajú listy
Táto kapitola je plná melanchólie ako samotná jeseň. Básnik prirovnáva lásku k čaši alebo vinobraniu, teda k niečomu dospelému, zrelému a vážnemu. Žena má však slzy v očiach a lúči sa s básnikom. Nechce, aby padol tieň všednosti na ich vzťah.
Slzy svietia vám v očiach ako drahokamy. „ Nemôžem za ne, drahý. Dnes som s vami už posledný raz. Áno . . Už sa musí rozlúčiť zrak môj s oka vášho jasom. Ach, odpusťte mi tiahlu bolesť túto. Pozrite, také ťažké slová sú to, že vysloviť ich dlho nemohla som. "
 
Spočiatku cíti básnik obrovský žiaľ a prázdno v jeho živote, no keď sa lúčia, jeho slová sú plné vďaky za lásku, za všetko krásne, čo spolu prežili.
Vo výšku rastie a jak sneh sa belie
predo mnou zjav váš. Obdiv môj vás halí
a kam len šľahnúť lúče jeho vládzu,
ta sprevádza vás, krásne odchodiacu.
Za všetky ruže úst, čo mne ste dali,
čerstvé nech vykvitnú vám v počte mnohom.
Za všetko šťastie, za dar krásy každý
osud nech nežným ostane k vám navždy.
Posledné slovo, láska moja: Zbohom!
 
V. Po desiatich rokoch
Uplynulo desať rokov. Básnik a žena sa opäť stretajú. Žena po celý čas čítala jeho verše a teraz nevie, či má veriť jeho peru, či hlasu. Smrek, typický vitalista, nepísal o tom, čoho mal nadostač, ale o tom, čo mu chýbalo, teda o láske a šťastí.
Ach, bolesti je toľko na lom svete
a toľko kníh sa iba o nej tvorí,
že ja už nechcem ešte nové slzy
prilievať oceán ten nekonečný.
 
Oj, v živote je toľká krása skrytá,
že vlastne hlúpe je tvár robiť kyslú
pred húfmi ľudí večne zapariacich.
Zápasiť íreba. Neujsť nikdy z boja.
Nebáť sa rán, že sa snáď nezahoja.
Nepatriť nikdy medzi neveriacich.
A milovať -
Pri týchto slovách žena básnika zastaví, pretože si spomenie na ich lásku.
Ja muža mám, lež ak sú moje ústa
ešte i dnes pre vás dosť príťažlivé.
ráčte sa teda skloniť milostivé
a pobozkať ma. Tak. . . Ulica je pustá,
nik nevidel ten bozk, len oko božie.
Žena odchádza.
Pri bráne holej,
keď ruky vystrel som, už nebolo jej.
Len miesto, nohami jej vyšliapané
na mäkkom snehu, ešte ostalo mi.
Pri ňom som stál a díval sa naň nežne.
Na viečka sadali mi vločky snežné
a spánok vysielali na mňa domy.
Čo vravíš, srdce? Tiché je jak pena.
Len pery. tie sa ešte pohybujú.
Hovoria čosi, čosi vyslovujú.
To najslastnejšie ľudské slovo: žena.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/citatelsky-dennik/3684-basnik-a-zena-jan-smrek/