Deň dlhší ako ľudský vek - Čingiz Ajtmatov

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

Autor: kajuska
Typ práce: Referát
Dátum: 02.11.2009
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 088 slov
Počet zobrazení: 8 134
Tlačení: 631
Uložení: 656
Literárny žáner: sociálno- psychologický a vedecko- fantastický román
Téma: osudy ľudí žijúcich v kazašskej stepi, staré povesti, objavenie novej planéty

Kompozičné zvláštnosti:
čas deja= 1 deň
čas rozprávania= retrospektíva- spomienky hl. hrdinu (koniec 2. svet. vojny- 50./60.  roky)
2 paralelné dejové línie- 1. realistická- osada Boranly- Búrkovo
- 2. fantastická- lietadlová loď Konvencia, vesmírna stanica Parita, planéta Lesná hruď
autorov príhovor- autor prvý raz využíva fantastický sujet
„Fantastika, to je metafora života, ktorá nám umožňuje vidieť život z nového, nezvyčajného zorného uhla.“
legendy, povesti, piesne- román je nimi popretkávaný
 
Postavy: 
Edigej Búrka- hl. hrdina= os, okolo ktorej sa krútia všetky udalosti
- nómen- ómen- prudký, prchký; búrlivý život (citové búrky)
 - rodisko= breh Aralského jazera; žena+2 dcéry+ ťava Karanar Búrka
 - bývalý frontový vojak, 60- ročný železničný pracovník- do práce  vkladá celú svoju dušu
 - verí, že „spravodlivosť je nezničiteľná“
Kazangap- Edigejov rodák a najlepší priateľ (spriaznené duše)- iba oni „dvaja zapustili
  v Boranly- Búrkove korene na celý život“
 - starý železničiar, žena+ dcéra+ syn Sabitžan (vzdelaný- vedomosťami sa len
  chvasce- „zbytočný človek“, nectí si otca)
paritní kozmonauti, vedenie Spolcenvedu- spolupráca ZSSR+ USA-  vesmírny výskum
  - ústredie=Konvencia
Lesnohruďania- planéta Lesná hruď- tmavá pokožka, belasé vlasy, fialové/ zelené oči
 - dĺžka tehotenstva je 11 lesnohrudianskych mesiacov, vek- 130-200 rokov
  - dokážu regulovať podnebie; nevedia, čo je to štát, zbrane, vojna
 
Dej:
1. Boranly- Búrkovo je malá osada, železničná stanička uprostred nekonečnej stepi Sary- Ozeky. „Kto chce v Sary- Ozekoch žiť, musí mať vnútornú silu, inak zhynie. Step je veľká, a človek malý. Step je ľahostajná, jej je všeko jedno, či ti je dobre, či zle, musíš ju brať takú, aká je...“

Edigej je práve v službe, keď mu žena prinesie správu o Kazangapovej smrti. Rozhodne sa splniť poslednú vôľu zosnulého- pochovať ho na starobylom rodovom cintoríne Ana- Bejit. S Edigejom nesúhlasí Sabitžan, ktorý prišiel na pohreb- chce otca pochovať čo najskôr, pretože v úrade ho čaká súrna práca. “Keď sa chceš mŕtveho zbaviť, treba ho čím skôr zakopať...či nie je jedno, kde je človek zahrabaný?“ Avšak Edigej je neústupčivý... Ráno sa muži aj s traktormi vydávajú na cestu. Počas putovania si Edigej spomína na rôzne príhody, udalosti... na Kazangapa, na ostatných priateľov, na „citovú búrku“, ktorú prežíval, keď sa zaľúbil do vdovy po svojom priateľovi- učiteľovi (kým on sa trápil a musel svoje city ukrývať, neskrotný Karanar sa bez zábran oddával svojim pudom)...pripomenul si aj prastarú legendu o cintoríne Ana-Bejit...
V dávnych časoch obsadili Sary-Ozeky kočovní Žuani, ktorí boli známi krutým zaobchádzaním so zajatcami. Žuani svojich zajatcov duševne „kastrovali“ - zbavovali ich pamäte a robili z nich otrokov- mankurtov. „Najprv im dohola oholili hlavu, dôkladne zoškrabúc britvou každý vlások až ku koreňu. Kým ich holili, skúsení šarhovia spomedzi Žuanov zabili nablízku odrastenú ťavu. Keď sťahovali z ťavy kožu, najprv ju oddelili od tela na šiji, kde bola najťažšia a najpevnejšia. Potom túto kožu zo šije rozrezali na kúsky a hneď, ešte teplú navliekli zajatcom na oholené hlavy, takže v momente prilipla na ne ako náplasť- vyzeralo to, akoby mali na hlavách kúpacie čiapky. Tomu sa hovorilo natiahnuť širi.“  Potom ich nechali v stepi bez vody a jedla, kde sa im širi od tepla scrkávalo a zvieralo hlavu ako obruč. Neznesiteľná bolesť spôsobila pomútenie rozumu a stratu pamäte. Mankurt nevedel, ako sa volá, nepamätal si mená svojich rodičov... „ Bol rovnocenný s nemým hoviadkom, čiže úplne pokorný a neškodný...pohnútky k vzbure a odopretiu poslušnosti mu boli celkom cudzie.“  Z človeka zbaveného vlastného „ja“ zostala len telesná schránka- preto sa ani najbližšia rodina nesnažila mankurta zachrániť. Podľa povesti sa o to pokúsila iba jedna matka- Najman-Ana. Ale ani jej sa nepodarilo svojho syna- mankurta zachrániť. Darmo ho úpenlivo prosila a presviedčala, aby sa rozpamätal na svoje meno a na meno svojho otca, ktorý bol Donenbaj. Mankurt ju na pánov príkaz zabil. Z hlavy sa jej vraj zošmykla biela šatka a premenila na vtáka Donenbaja, ktorý doteraz lieta po stepiach a vykrikuje: „Rozpamätaj sa čí si! Ako sa voláš. Tvoj otec bol Donenbaj...“ A na mieste, kde pochovali Najman-Anu,
vznikol cintorín Ana-Bejit (Matkin večný pokoj).
Po celodennom putovaní čaká na Edigeja veľké sklamanie- cintorín Ana-Bejit je v prísne chránenom pásme kozmodrómu a bude sa zrovnávať so zemou. Kazangapa nakoniec pochovajú v stepi- na mieste, kde nariekala Najman-Ana nad svojím synom...
Keď Edigej vidí Sabitžanovu ľahostajnosť, jeho neochotu a nevďačnosť... keď si uvedomí, že Sabitžan tradíciami pohŕda, v rozčúlení nenávistne zašepce: „Si mankurt! Ten najozajstnejší mankurt!“ (dáva pojmu „mankurt“ všeobecný charakter)

2. Posádke z vesmírnej stanice Parita sa podarí nadviazať spojenie s mimozemskou civilizáciou- s Lesnohruďanmi- je to omnoho vyspelejšia civilizácia, ktorá nepozná pojem „vojna“ a na budúcnosti  ich planéty im skutočne záleží (problém s vysychaním planéty riešia už teraz, aj keď by mohli na nej bezstarostne žiť ešte milióny rokov). Paritní kozmonauti porušia predpisy a vydajú sa na cestu za poznaním a dobrodružstvom na planétu Lesná hruď. Pozemšťania sa však obávajú kontaktu s civilizáciou, ktorá je na oveľa vyššom stupni vývoja- nie sú na to pripravení, nie sú dostatočne zrelí...
Spolcenved sa rozhodne prerušiť spojenie s paritnými kozmonautom, znemožní im návrat na Zem a vytvorí raketový program Obruč. Program je zameraný proti mimozemským civilizáciam, ktoré by sa chceli priblížiť k Zemi. Rakety majú na obežných dráhach vytvoriť „obruč“, ktorá by zvierať Zem (podobne ako širi stláča hlavy mankurtov) a zbaviť  pozemšťanov „spomienok na budúcnosť“, ktorú chceli odhaliť paritní kozmonauti.
Román sa končí vzlietnutím bojových rakiet operácie Obruč z kozmodrómu. „Rakety leteli do ďalekého kozmu, aby utvorili okolo zemegule kordón, ktorý mal byť bez prestania v činnosti, aby sa na Zemi nič nezmenilo, aby všetko ostalo po starom...“ V blízkosti kozmodrómu sa vtedy nachádzal aj Edigej s Karanarom a so svojím psom. „Človek, ťava a pes- tieto prosté stvorenia...bežali spolu, lebo sa báli od seba odlúčiť, bežali po stepi, neľútostne osvetľované obrovskými ohnivými zábleskmi...“  
Edigejovi sa zamarilo, že vedľa neho letí vták Donenbaj... „Rozpamätaj sa čí si! Ako sa voláš. Tvoj otec bol Donenbaj...“
 
Idea:  Za všetko na svete musí niesť dakto zodpovednosť...(Kazangap)
Človek je zodpovedný za osud našej zeme...(Č. Ajtmatov)
 
Citáty:
- „...aj ten najobyčajnejší otec, kým je nažive, je tisíc ráz lepší ako mŕtvy, hoci aj slávny...“
- „Kdekoľvek by si sa zatáral, pred svojím trápením sa neschováš. Všade ťa nájde...premôž sa a ostaň tu. Lebo odísť, to nie je nijaký hrdinský čin. To vie každý. Ale nie každý sa vie premôcť.“
- „Človek, ktorý si nepamätá minulosť a bol nútený nanovo sa realizovať v živote, človek , ktorý nepozná históriu a tradíciu svojho národa ani iných národov, nemá perspektívu a žije iba zo dňa na deň.“
- „Môžu človeku odňať zeme, môžu mu odňať majetok, môžu mu odňať život...ale kto vymyslel, kto si trúfol siahnuť človeku na pamäť?!“

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.016 s.
Zavrieť reklamu