Až dozrieme - Milan Rúfus

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

Autor: kajuska
Typ práce: Referát
Dátum: 15.11.2009
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 956 slov
Počet zobrazení: 48 823
Tlačení: 1 101
Uložení: 1 084
Milan Rúfus bol básnik „bytostne zrastený s dobou i svojou krajinou a vo svojich hlboko precítených mysliteľských veršoch uvažuje o tragike, osudoch a nádejach človeka“ . Básnik ticha, jednoduchosti, úprimnosti, hĺbavosti a osobného prežívania poézie. Jeho verše sú plné melancholizmu, pesimizmu a tragickosti- básnik životnej tragiky. V centre jeho pozornosti je osud jednoduchého človeka, ktorý statočne znáša svoj ťažký údel.
Debutová zbierka Až dozrieme je manifestom mladej generácie. Vyšla v roku 1956 po čiastočnom uvoľnení politickej situácie a je medzníkom vo vývoji slovenskej poézie, lebo po dobe schematizmu priniesla nové estetické a ideové hodnoty.

Básňami o rodičoch, starých rodičoch a rodnom kraji sa prihlásil k svojmu vidieckemu pôvodu ( Vyznanie lásky, Otec, Pieseň o tkáčke, Za starou mamou, Materstvo, Na chotári malá jeseň sedí, List jednej žene ).
Autor sa v zbierke prejavil ako básnik s hlbokým sociálnym a humanistickým cítením, vyjadruje nielen osobné žiale, ale i bolesti celého ľudstva. Cíti zodpovednosť za osud sveta, súcití s trpiacimi. Básnik sa venuje téme vojny jednoduchým, nepatetickým spôsobom, bez tézovitosti, kampaňovitosti. Protivojnové básne odsudzujú vojnu vo Vietname a v Kórei (Rakvy z Vietnamu, Monológ v lazarete, Konvoj na Kóreu, Kórejské koledy, Príhody, Večer na Ďumbieri, Stretnutie na Ringstrasse  ).

Zbierka obsahuje aj budovateľské básne, ľúbostné básne (Žena, Rozlúčenie, Modlitba za milú) a básne o poslaní poézie (Básnik, Verše)- básnik má byť chválou i bičom, ale musí byť spravodlivý: „ Ale ty, báseň neodpúšťaj. Buď spravodlivosť tvoja.“- z básne Ľudstvo

Väčšina básní má viazaný, rýmovaný verš, striedavý rým, pravidelné strofy, často štvorveršia- pripomínajú pieseň. Básnik využíva inverziu, personifikáciu, prirovnania, epitetony, básnické i hovorové slová. Časté metafory umocňujú výpoveď básnika. Poézia je náročná pre svoju hĺbavosť a filozofickosť, ale nádherná. Chytá za srdce každého vnímavého a pozorného čitateľa.
 
Rozlúčenie
Mám ústa plné tvojich úst.
Mám dlane plné tvojich dlaní.
V lebke jak vietor v roklinách
mi šumí hlas tvoj rozvzlykaný.
 
Odpusť, tak odpusť. Skončené.
Stud ostrú čepeľ vo mne tasí.
Vo chvíli toľko tušenej,
že kríž môj vidieť musela si.
 
-ľúbostná báseň, autor hovorí o rozchode: lepšie je povedať zabudni, ako dať nádej, ktorá nemusí byť vyplnená a môže bolieť viac ako rozchod
 
Na chotári malá jeseň sedí
Na chotári malá jeseň sedí
v kalnom striebre nebies ospalých.
Navlieka si na povrázky z medi
lastovičiek modré koraly.
 
Kosé slnce mliečnym jasom slepí,
tuhne západ hustým nachom líc.
Nad zelenou mastnou hrivou repy
tepú vrabce zlato makovíc.
 
Známa mne tá návesť, dávno známa.
Tulácke vy moje podzimy!
Po kuchyni chodí smutná mama
a na cestu koláč robí mi.
 
-báseň o matke čakajúcej na syna, ktorý odchádza z domu a neprichádza späť, no matka má ešte stále nádej, že sa vráti, čaká ho; báseň je venovaná aj domovu a rodnému kraju
 
A hoci teplom záludným
nás plachá nádej vo snách hreje,
ten, kto ti povie: zabudni,
je pravdivejší od nádeje.
 
Deň, ktorý tepe do zmyslov,
Jak rozvíril, tak stíši boje.
Z úst zlíže penu horkých slov.
A z tváre oheň slzy tvojej.
 
Znám ju, znám- to vo dňoch osamelých
krotká ľútosť takto hľadá ju.
Na cestu mi robí koláč biely,
do kvásku jej slzy padajú.
 
A keď potom v podvečernú chvíľu
v dome prázdnom deň sa zošerí,
v srdci kryjúc nádej pošetilú,
tretiu misku podá k večeri.
 
Do jej prázdna v bázni hľadieť bude,
spola úsmev, slza napoly.
Na oblohe zhasnú fakle rudé.
Tento psík náš do hviezd zaskolí.
 
Rakvy z Vietnamu (úryvok)
 
Dvoch synov mám.
Či vlastne mal som.
Z jedného rakva ostala.
Som ako starý, ošarpaný céder.
Hrozne ma búrka rozčesla.
 
Čo prosím? Stručne?
Otcovskú bolesť, pán minister,
nemožno vtesnať do hesla.
 
-protivojnová báseň vo forme fiktívneho dialógu medzi otcom zomrelého syna a ministrom, ktorého nezaujíma jeho bolesť, veď jeho svedomie je poškvrnené krvou mnohých mladých vojakov

Kórejské koledy (úryvok)
 
Ja nikdy nezvrel, nerachotil slovom,
nesvietil bleskom výkriku.
Len niesol, niesol v pekle človekovom
chlp trpkých citov v uzlíku.
 
A kričí dnes; krič, pieseň nehostinná.
.............................
Povedz mi, kde si bol, keď živých zabíjali.
Kde v prítmie večnosti si noril múdru tvár?
Mlčanie svietnikov, prach padá na misály.
.............................

-protivojnová báseň; ak sa kňazi nepostavia za umierajúcich ľudí, ak proti zabíjaniu nič nespravia, nepomôžu ani modlitby, ani ľútosť; múdrosť nie je v slovách, ale v skutkoch
 
Monológ v lazarete (úryvok)

- fiktívny rozhovor: mladý vojak prosí v lazarete generála, aby odovzdal jeho milej odkaz:
 
V Marseille, pane, je predavačka kveto.
Jej chlapec Jacques ju pozdravuje
a prosí, aby zabudla.
A keď ju výkrik zrazí na kolená,
potom jej takto povedzte:
Pozrite, milé dieťa,
ste príliš mladá a krásna žena.
Budete vodiť slepca po meste?
...............................
Len z diaľky šumí tichou ozvenou
deň. Ale moje vykradnuté oči
ho necítia, hoc dlaňou sklonenou
nad čelo hľadím plný smutnej sily.
Iba hnev tú tmu jak purpur zapáli.
 
Vy ste nás, pane, veľmi potupili.
Vy ste nás, pane, veľmi klamali.
Pre hriešnu vábnosť cudzích plodov
o vlasti piesňou odratou
miesili lúpež so slobodou,
štít muža s nožom pirátov.
..............................
-protivojnová báseň, chlapec prišiel o zrak, preto sa musí vzdať svojej milej, rád by povedal, že táto strata mala zmysel, ale bola úplne zbytočná- len pre závisť ľudstva, ktorá vyvolala vojnu

No, dokončím už, nebojte sa.
Vás čaká senát a mne sa nohy trasú.
Nie, nebudem vás zdržiavať.
Pre bolesť ľudí vždy máte málo času.
Ste, koniec koncov, iba človek.
A človek predsa slabý je.
Nevládze uniesť i všetky rany zeme
i miliardové akcie.

Rozprávaj, preboha, keď krv sa leskne v ranách
jak voda v šľapajach, kde byvol prešiel hlinou,
čo mlčí tvoja tvár? Pravica požehnaná
čím sýti zúfalú i krutú žízeň synov?
 
Dosnené, dožité, nevedia ďalej proroci.
U chladných oltárov tak mlčia bez rozvahy.
Suchými modlitbami pradú do nocí.
Zo slávy zvlečení tu ležia polonahí.
 
Dosnené, dožité, noc prázdna tiahne pohorím.
A ostrou kopijou nám ľútosť do slov bodá.

Dnes stud a trpkosť planá
V tmách ostrým bičom tne ma.
Veď kruto bolí rana,
keď rana zmyslu nemá.
..............................
-Ó, ľudia, ľudia, vy slepých sŕdc a viery.
Vy zbabelým a podlým chlebom sýti.
Ó, cnosti vaše jak brečtan na cmiteri
sa plazia po zabitých.
Zaplaťte naše potupené žitie.-
..............................
Až raz tú krivdu k vašim nohám zhodím,
tu celú zem to v kostiach zabolí.
A potom, pane, odbijem poslednú z vašich hodín,
napoly človek, výkrik napoly.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

O autorovi: Milan Rúfus

Milan Rúfus

Milan Rúfus bol slovenský básnik, literárny historik, prekladateľ a esejista.



Odporúčame

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.017