Až dozrieme – Milan Rúfus
Až dozrieme – Milan Rúfus
Milan Rúfus bol básnik „bytostne zrastený s dobou i svojou krajinou a vo svojich hlboko precítených mysliteľských veršoch uvažuje o tragike, osudoch a nádejach človeka“ . Básnik ticha, jednoduchosti, úprimnosti, hĺbavosti a osobného prežívania poézie. Jeho verše sú plné melancholizmu, pesimizmu a tragickosti- básnik životnej tragiky.
V centre jeho pozornosti je osud jednoduchého človeka, ktorý statočne znáša svoj ťažký údel.
Debutová zbierka Až dozrieme je manifestom mladej generácie. Vyšla v roku 1956 po čiastočnom uvoľnení politickej situácie a je medzníkom vo vývoji slovenskej poézie, lebo po dobe schematizmu priniesla nové estetické a ideové hodnoty.
Básňami o rodičoch, starých rodičoch a rodnom kraji sa prihlásil k svojmu vidieckemu pôvodu (
Vyznanie lásky, Otec, Pieseň o tkáčke, Za starou mamou, Materstvo, Na chotári malá jeseň sedí, List jednej žene
).
Autor sa v zbierke prejavil ako básnik s hlbokým sociálnym a humanistickým cítením, vyjadruje nielen osobné žiale, ale
i bolesti celého ľudstva.
Cíti zodpovednosť za osud sveta, súcití s trpiacimi. Básnik sa venuje téme vojny jednoduchým, nepatetickým spôsobom, bez tézovitosti, kampaňovitosti. Protivojnové básne odsudzujú vojnu vo Vietname a v Kórei (Rakvy z Vietnamu, Monológ v lazarete, Konvoj na Kóreu, Kórejské koledy, Príhody, Večer na Ďumbieri, Stretnutie na Ringstrasse ).
Zbierka obsahuje aj budovateľské básne, ľúbostné básne (Žena, Rozlúčenie, Modlitba za milú) a básne o poslaní poézie (Básnik, Verše)- básnik má byť chválou i bičom, ale musí byť spravodlivý: „ Ale ty, báseň neodpúšťaj. Buď spravodlivosť tvoja.“- z básne Ľudstvo
Väčšina básní má viazaný, rýmovaný verš, striedavý rým, pravidelné strofy, často štvorveršia- pripomínajú pieseň. Básnik využíva inverziu, personifikáciu, prirovnania, epitetony, básnické i hovorové slová. Časté metafory umocňujú výpoveď básnika. Poézia je náročná pre svoju hĺbavosť a filozofickosť, ale nádherná. Chytá za srdce každého vnímavého a pozorného čitateľa.
Rozlúčenie
Mám
ústa plné tvojich úst.
Mám dlane plné tvojich dlaní.
V lebke jak vietor v roklinách
mi šumí hlas tvoj
rozvzlykaný.
Odpusť, tak odpusť. Skončené.
Stud ostrú čepeľ vo mne tasí.
Vo chvíli toľko
tušenej,
že kríž môj vidieť musela si.
-ľúbostná báseň, autor hovorí o rozchode: lepšie je povedať zabudni, ako dať nádej, ktorá nemusí byť vyplnená a môže bolieť viac ako rozchod
Na chotári malá jeseň sedí
Na
chotári malá jeseň sedí
v kalnom striebre nebies ospalých.
Navlieka si na povrázky z medi
lastovičiek
modré koraly.
Kosé slnce mliečnym jasom slepí,
tuhne západ hustým nachom líc.
Nad zelenou
mastnou hrivou repy
tepú vrabce zlato makovíc.
Známa mne tá návesť, dávno známa.
Tulácke
vy moje podzimy!
Po kuchyni chodí smutná mama
a na cestu koláč robí mi.
-báseň o matke čakajúcej na
syna, ktorý odchádza z domu a neprichádza späť, no matka má ešte stále nádej, že sa vráti, čaká ho; báseň je venovaná aj domovu a
rodnému kraju
A hoci teplom záludným
nás plachá nádej vo snách hreje,
ten, kto ti povie:
zabudni,
je pravdivejší od nádeje.
Deň, ktorý tepe do zmyslov,
Jak rozvíril, tak stíši
boje.
Z úst zlíže penu horkých slov.
A z tváre oheň slzy tvojej.
Znám ju, znám- to vo
dňoch osamelých
krotká ľútosť takto hľadá ju.
Na cestu mi robí koláč biely,
do kvásku jej slzy
padajú.
A keď potom v podvečernú chvíľu
v dome prázdnom deň sa zošerí,
v srdci
kryjúc nádej pošetilú,
tretiu misku podá k večeri.
Do jej prázdna v bázni hľadieť
bude,
spola úsmev, slza napoly.
Na oblohe zhasnú fakle rudé.
Tento psík náš do hviezd
zaskolí.
Rakvy z Vietnamu (úryvok)
Dvoch synov mám.
Či vlastne mal
som.
Z jedného rakva ostala.
Som ako starý, ošarpaný céder.
Hrozne ma búrka
rozčesla.
Čo prosím? Stručne?
Otcovskú bolesť, pán minister,
nemožno vtesnať do hesla.
-protivojnová báseň vo forme fiktívneho dialógu medzi otcom zomrelého syna a ministrom, ktorého nezaujíma jeho
bolesť, veď jeho svedomie je poškvrnené krvou mnohých mladých vojakov
Kórejské koledy (úryvok)
Ja nikdy
nezvrel, nerachotil slovom,
nesvietil bleskom výkriku.
Len niesol, niesol v pekle človekovom
chlp trpkých
citov v uzlíku.
A kričí dnes; krič, pieseň nehostinná.
.............................
Povedz
mi, kde si bol, keď živých zabíjali.
Kde v prítmie večnosti si noril múdru tvár?
Mlčanie svietnikov, prach padá na
misály.
.............................
-protivojnová báseň; ak sa kňazi nepostavia za umierajúcich ľudí, ak proti zabíjaniu nič nespravia, nepomôžu ani modlitby, ani ľútosť; múdrosť nie je v slovách, ale v skutkoch
Monológ v lazarete (úryvok)
- fiktívny rozhovor: mladý vojak prosí v lazarete generála, aby odovzdal jeho milej
odkaz:
V Marseille, pane, je predavačka kveto.
Jej chlapec Jacques ju pozdravuje
a prosí, aby
zabudla.
A keď ju výkrik zrazí na kolená,
potom jej takto povedzte:
Pozrite, milé dieťa,
ste
príliš mladá a krásna žena.
Budete vodiť slepca po meste?
...............................
Len z diaľky
šumí tichou ozvenou
deň. Ale moje vykradnuté oči
ho necítia, hoc dlaňou sklonenou
nad čelo hľadím plný
smutnej sily.
Iba hnev tú tmu jak purpur zapáli.
Vy ste nás, pane, veľmi potupili.
Vy ste nás,
pane, veľmi klamali.
Pre hriešnu vábnosť cudzích plodov
o vlasti piesňou odratou
miesili lúpež so
slobodou,
štít muža s nožom pirátov.
..............................
-protivojnová báseň, chlapec prišiel
o zrak, preto sa musí vzdať svojej milej, rád by povedal, že táto strata mala zmysel, ale bola úplne zbytočná- len pre závisť ľudstva,
ktorá vyvolala vojnu
No, dokončím už, nebojte sa.
Vás čaká senát a mne sa nohy trasú.
Nie, nebudem vás
zdržiavať.
Pre bolesť ľudí vždy máte málo času.
Ste, koniec koncov, iba človek.
A človek predsa slabý
je.
Nevládze uniesť i všetky rany zeme
i miliardové akcie.
Rozprávaj, preboha, keď krv sa leskne
v ranách
jak voda v šľapajach, kde byvol prešiel hlinou,
čo mlčí tvoja tvár? Pravica požehnaná
čím
sýti zúfalú i krutú žízeň synov?
Dosnené, dožité, nevedia ďalej proroci.
U chladných oltárov tak
mlčia bez rozvahy.
Suchými modlitbami pradú do nocí.
Zo slávy zvlečení tu ležia
polonahí.
Dosnené, dožité, noc prázdna tiahne pohorím.
A ostrou kopijou nám ľútosť do slov
bodá.
Dnes stud a trpkosť planá
V tmách ostrým bičom tne ma.
Veď kruto bolí rana,
keď
rana zmyslu nemá.
..............................
-Ó, ľudia, ľudia, vy slepých sŕdc a viery.
Vy zbabelým a podlým chlebom
sýti.
Ó, cnosti vaše jak brečtan na cmiteri
sa plazia po zabitých.
Zaplaťte naše potupené
žitie.-
..............................
Až raz tú krivdu k vašim nohám zhodím,
tu celú zem to v kostiach zabolí.
A potom, pane,
odbijem poslednú z vašich hodín,
napoly človek, výkrik napoly.