Černí baroni aneb Válčili sme za Čepičky - Švandrlík
Motto:
„Keď bude vojna, nastúpite v prilbách do rieky a bojové jednotky pôjdu cez vás ako cez most!“ (poručík
Čaliga)
Literárny druh: epika
Literárny žáner: groteskný román
s historickým podkladom, založený na skutočných udalostiach
Miesto a čas deja: Zelená hora blízko Nepomuku
po februári 1948, neskôr Tábor v Janovicích nad Úhlavou
Téma: kritika socializmu podaná satirickým spôsobom
prostredníctvom rôznych príbehov
Historická skutočnosť: dej tohto diela sa
odohráva krátko po februári 1948, kedy sa vlády našej krajiny zmocnili komunisti. Celé Česko-slovensko spolu s väčšinou štátov strednej
a východnej Európy sa dostalo pod kontrolu ZSSR. „Ich“ myslenie sa stalo „naším“ myslením, čo sa prejavilo aj v zložení našej
spoločnosti. Výnimkou nebola ani „lidově socialistická armáda“...
Pre túto dobu bolo typické, že nepohodlní a spoločensky
nespoľahliví súdruhovia boli prenasledovaní všetkými možnými spôsobmi, boli súdení a zatváraní. Tejto diskriminácii sa nemohli vyhnúť
ani vtedy, keď mali nastúpiť do povinnej vojenskej služby. Spoločnosť im neverila natoľko, že im ani neumožnila slúžiť so zbraňami,
a tak boli všetci títo diverzanti, kulaci („zbohatlíci“), feudáli, kriminálnici, zdravotne postihnutí, kňazi a ďalšie iné
nespoľahlivé živly priraďované k Pomocnému Technickému Praporu (PTP – podľa toho ich
všetci volali „pétépáci“). Tu sa od nich očakávalo jediné – budú tvrdo pracovať a budovať tak socializmus.
Ako
černých baronov ich označovalo pre čierne výložky na ramenách.
Postavy:
vojak Roman Kefalín – v civile bol asistentom réžie dedinského divadla, „nepohodol“ sa však s jedným národným umelcom
a v dôsledku toho skončil na zámku v Zelenej hore, kde sa z neho stal „pétépák“. Bol vzdelaný a umelecky veľmi nadaný. V diele je
autobiografickou postavou a vyjadruje názory samotného Švandrlíka. Na jednej strane je národne uvedomelý (stal sa agitátorom zväzákov), ale
zároveň má aj veľké výhrady proti socializmu. Jeho hlavným cieľom bolo čo najviac sa „ulievať“ v práci, využiť každú
príležitosť zabaviť sa a pritom dobre vychádzať so svojimi nadriadenými. Vďaka svojmu prístupu plnenia úloh sa dostáva do mnohých
problémov, z ktorých sa však vždy dostane bez väčších následkov.
major Haluška = Terazky – bol to veľmi záhadný
človek. Hovoril akousi „skomoleninou“ slovenčiny a jeho najobľúbenejšia veta bola: „Čo bolo, to bolo, terazky som majorom,“ za
čo mu právom patrí prezývka Terazky. Takmer každý svoj preslov podkladal skutočnými zážitkami z vojny, kde bol nasadzovaný priamo do
krutých bojov. Pôvodne bol drevorubačom.
poručík Hamáček – bol prvým veliteľom roty, pod ktorým naši
„pétépáci“ pracovali
politruk (=učiteľ politickej ideológie socializmu) poručík Troník
nadporučík Mazurek – stal sa veliteľom roty po Hamáčkovi, bol úplne neschopný, bila ho vlastná žena
nadporučík Pernica – alkoholik, ktorý za fľašku alkoholu odpúšťa vojakom všetky ich priestupky
vojaci:
Ciml – zlodej automobilov
Franta Voňavka – všetkých bavil svojimi drzými poznámkami na
veliteľov
kulak Vata – snažil sa správať veľmi príkladne, lebo sa bál, že sa inak kvôli svojmu posudku nedostane
do civilu
Dušan Jasánek – redaktor časopisu „Rudá vatra“, do ktorého aj často prispieval ideologicky
orientovanými básňami. Najskôr bol zarytým socialistom, potom sa však zamiloval do Evičky (bola spoločensky „nevhodná“ – pochádzala zo
živnostníckej rodiny, brat bol kňazom), ktorá jeho názory rýchlo zmenila. Odvtedy písal len ľúbostnú poéziu.
Dej:
Celý román je písaný akoby formou kratších poviedok, ktoré na seba príliš nenadväzujú, sú spojené
hlavne postavami. Dej je preto veľmi jednoduchý.
Politicky nespoľahliví ľudia museli narukovať do povinnej vojenskej služby na Zelenej
hore, kde boli najskôr politicky vyškolení a potom boli prevelení do Janovic nad Úhlavou, kde začali pracovať v kameňolome. Podľa
socialistických tradícií a predstáv veliteľov mali všetci plniť plán práce najmenej na 200%. Kefalín však patril medzi „ľavorukých“
vojakov a pracoval ledva na 18%. To nemohol prekonať politruk Troník, ktorý celú situáciu vyriešil tak, že Kefalínovi určil novú prácu.
Mal chodiť s vlečkou zapriahnutou dvoma koňmi a zásobovať jednotlivých majstrov stavebnými materiálmi, ktoré potrebujú. Veľmi rýchlo
však prišiel na to, že takáto práca sa nedá kontrolovať a celé hodiny sa vozil okolo stavby s tým istým nákladom a do papierov si
zapisoval vymyslené množstvá. Tak sa z Kefalína na chvíľu stal vzorný vojak, ktorý plnil plán práce na 180%.
Problémy však
nenechali na seba dlho čakať. Kefalín sa jednej noci „spoločensky zdrčal“ u jednou slečny. Keď ráno dorazil do kasární, zistil, že
v noci došlo k presunu celej posádky na miesto jemu neznáme. Až večer prišiel na Zelenú horu jeden vojak pre zásoby a Kefalína odviezol na
nové pôsobisko roty. Za to dostal „týždeň zostrenej väzby“. Bohužial sa v miestnych podmienkach nenachádzalo žiadne väzenie
a Kefalína zavreli do pivnice. Bola to veľmi ironická situácia, lebo kým ostatný vojaci museli v obrovskej zime pracovať v lese, Kefalín
odpočíval vo vyhriatom väzení.
Takýchto zážitkov mal Kefalín ešte veľmi veľa. Stal sa napríklad ošetrovateľom prasiat, ktoré si
vycvičil a naučil ich priam cirkusantské kúsky. Vďaka svojim priestupkom bol stále prekladaný, nikde však nevydržal dlho. Opätovne
porušoval pravidlá, za čo bol buď uväznený, ale preložený.
Svoje pôsobiská nemenil iba Kefalín, ale aj velitelia, ktorý sa na
Zelenej hore pomerne často menili. Poručík Hamáček svojím prísnym prístupom dokázal medzi vojakmi udržať aspoň minimálny poriadok, čo sa
však príchodom Mazurka zmenilo. U vojakov nemal žiadnu autoritu, čo ťažko znášal predovšetkým politruk Troník. Stále sníval o tom, ako
jedného dňa Mazurek odíde a na čelo roty sa dostane spoľahlivý a hlavne politicky uvedomelý veliteľ. Jeho sen sa mu splnil po kontrole na
Zelenej hore, ktorú mal vykonať samotný minister Alexej Čepička. Čepička však dal prednosť spoločnosti časníčok v nepomuckej krčmičke
pred kontrolou kasární. Medzi rotu prichádza „iba“ skupinka generálov, ktorá najskôr preveruje vojakov a potom aj samotných veliteľov.
Práve v tejto situácii sa odzrkadľuje rýchle, a teda veľmi neužitočné vzdelávanie a povyšovanie obyčajných robotníkov na
nadporučíkov a majorov.
Mazurek je kvôli svojej neschopnosti opäť prevelený. Po Mazurkovi na Zelenú horu prichádza nadporučík
Pernica, ktorý svojim otcovským prístupom zaujal drvivú väčšinu vojakov. Tvrdil, že na svete sú len dve veci, ktoré mužom nedajú spávať
– ženy a alkohol. Sám bol notorickým alkoholikom. Každý večer sa opíjal, čo sa mu jednej noci stalo osudným. Tesne predpoludním sa
zobudil a ako sa obliekal, zistil, že nemá svoju zbraň. Táto skutočnosť vrhla podozrenie na všetkých vojakov, medzi ktorými sa tým pádom
musí nachádzať imperialistický zbeh, ktorého konečne odhalia. Najväčšie problémy však hrozili samotnému Pernicovi. Celý deň
prehľadávajú veci každého vojaka, no zbraň sa im nájsť nepodarilo. Večer prichádza do kasární čašník s Pernicovou zbraňou v ruke
a vyčíta mu, že nedodržal slovo a neprišiel mu zaplatiť dlh, ktorý si „poistil“ zbraňou. Prešli dva roky a vojakom sa ich dvojročné
dobrodružstvá chýlia ku koncu – prichádza ich milovaný civil.
Idea: Švandrlík upozorňuje na
absurditu komunizmu a povinnej vojenskej služby (tá trvala 2 roky a súvisela so studenou vojnou a obranou socialistického zriadenia pred
imperialistickými mocnosťami, akou bolo napr. USA)
Zones.sk – Zóny pre každého študenta