Závojovaná žena - Jana Bodnárová

Bodnárová, J.: Závojovaná žena, Tranoscius, Liptovský Mikuláš 1996, 64 s.
 
Tak ako v predchádzajúcich knihách aj v Závojovanej žene stavila Bodnárová na poviedky. Hlavnou hrdinkou v každej zo šiestich poviedok je žena. Žena ako chameleón (raz mladá, inokedy stará, roztopašná či rozumná). No vždy je to žena s istou dávkou tajomstva, akoby zahalená v tajomne, ale i vo svojej ženskosti.

Žena s jedným okom hnedým a druhým fialovým je poviedka o žene, ktorú osloví neznámy muž ako Elsu Stern a požiada ju, aby s ním odišla. Žena váha, ale v jednej sekunde si predstaví, čo by stalo, keby odišla...„Ja predsa nie som žiadna Elsa Stern.“ Žena odíde, no na chvíľu zastane, akoby sa rozhodovala. „Pravé oko bolo hnedé a ľavé fialové. Z oka s tajomnou, ametystovou, akoby ustavične kamsi vábiacou farbou, sa vykotúľala slza. Bola v nej zaliata ako chrobáčik v jantári, rozmliaždená muška. Slaná kvapka bez plaču sa zastavila v kútiku ženiných úst.“

Cesty bez začiatku, bez konca: „V náhlych vlnách temného strachu sa Gita prepadala do detstva.“ Gita je žena, ktorá hľadá samu seba, pozerá sa na seba v zrkadle, kde vidí svoj obraz. Je to jej druhá polovica. Gita otehotnie, no je priateľ Ziad dieťa nechce. Gite sa narodí dcéra Dora, ktorá je pre ňu všetkým. Po rokoch Dora stojí pred zrkadlom a pozerá na svoje rastúce brucho. „Gitu napadne, že možno nič nové ani nevzniká, že si len na všetko s námahou spomíname.“

V poviedke Dievča, ktoré tančí taiji (II) sa autorka štylizuje do postavy chlapca, ktorý si spomína na svoju študentskú lásku Lilly. Lilly sa začne stretávať s Číňanom, ktorý ju priveľmi ovplyvňuje čínskou filozofiou a Lilly začne tancovať taiji. „Bdelosť je cesta nesmrteľnosti, nebdelosť je cesta smrti. Tí, ktorí sú bdelí, nezomierajú, tí, ktorí nie sú bdelí, sú už mŕtvi..“ „Rozpusť myšlienky, celé tvoje peklo je v nich, svet je taký, ako o ňom myslíš.“
Ružové dievča Grétka je príbeh o Grétke, dievčati sladkom ako bábika z reklamy, „vytrhnutá z permanentného sna“. Grétka sa zásadne oblieka do ružovej farby. Celý jej svet je ružový, no za sladkým, ružovým snom sa skrýva temná pravda. Ružová perleť bola len zásterkou, clonou, jej „druhou kožou“, ktorú si na seba naťahovala. Grétka brala drogy, aby upadla do „chemického zabudnutia samej seba“. „Ružové chemické dievča, občas spustlé, zväčša však žiariace ako vianočná guľa.“ Do bytu si pozve chlapca (samotná autorka). Je zdrogovaná a po tele má šupiny ako jašter. Grétka odíde zo školy bez udania dôvodu, zmizne i so svojím tajomstvom: „Vyparila sa ako trpkastá voda z lupienkov ruží, na ktoré príliš pripekalo slnce skutočnosti.“
Čas popoludňajšieho kina je príbeh Kvety, študentky dejín, ktorej sa sledovaním filmu v kine podivne zleje čas. Odvíja sa jej pred očami niečo, čo už prežila: „Časy sa podivne môžu zlievať, že minulosť sa nedá oddeliť od toho, čo je, že úlomky z nej môžu byť ostré ako črepiny granátu.“, „Žijeme na konci dejín, preto treba jazdiť rýchlo.“

Egyptská poviedka, tu autorka využila exotické motívy. Žena sa so zájazdom vydáva na cestu po Egypte, ktorý chce vidieť ešte pred smrťou: „Hoci je púšť v tme nezbadateľná, človek cíti jej nesmierny, skalistý priestor, ohlodaný na najpodstatnejšie.“
 
Môj názor: Bodnárová čaruje. Čaruje slovami i obrazom. Odkrýva jemné odtienky, pohráva sa. Akoby stačilo jediné ťuknutie a všetko, čo bolo, zmizne a neostane nič iné len závan vône, ktorý sa pomaly vytráca...Bodnárovej poviedky mi pripomínajú rozbité črepiny, z ktorých si čitateľ sám musí poskladať mozaiku.