Deň za dňom - Farkašová

Farkašová, E.: Deň za dňom, Tranoscius, Litovský Mikuláš 1997, 112 s.
 
V novele Deň za dňom píše autorka o situácii matky, ktorá sa stará o postihnuté dieťa. Na začiatku knihy sa nachádza báseň od Milana Rúfusa Modlitba za dieťa. V knihe sú použité ilustrácie detí a mládeže z Ústavu sociálnej starostlivosti v Tvrdošíne- Medvedzom.

Na začiatku sa stretávame s Fedorom, postihnutým chlapcom. Každý deň čaká matku na autobusovej zastávke, keď sa vracia z práce (pracuje v knižnici). Fedor väčšinu dňa kŕmi kanáriky alebo pozoruje korytnačku, vie počítať len do päť, je pomalý a opatrný. Raňajkuje sám, ale obeduje so starou pani z vedľajšieho bytu. Matka (postava autorky) ho naučila pracovať s telefónom, a tak jej niekoľkokrát denne volá do práce. Až časom pochopila, čo Fedor potrebuje: „Jednoduchý, usporiadaný a ustálený svet, do ktorého možno dovidieť: ihneď a bez prekážok, svet, ktorému možno dôverovať.“ Ozývajú sa v nej pochybnosti: „Čo ak je Fedor v niektorých ohľadoch múdrejší, chápajúcejší ako ja...čo ak my „normálni“ sme falošnou, deformovanou vetvou evolúcie?“ Keď sa Fedor narodil, ešte študovala medicínu. Musela sa vyrovnať so situáciou, že má postihnuté dieťa, bola „stratená, bezmocná voči svojej stratenosti.“

Hovorí o Fedorovom detstve, o nástupe do osobitnej školy. Mala „pocit nesmiernej zodpovednosti, pocit, že musí byť neustále v strehu, neustále k dispozícii.“ Jej život je naplnený prázdnom: „Môj čas je len ako prestupovanie, kráčanie zo dňa na deň...“ Jej manžel Karol už rezignoval, ich vzťah je ľahostajný. No aj on sa musel vyrovnať s tým, že má postihnutého syna, ale iným spôsobom.

Autorka akoby sa stávala Fedorovou súčasťou: „Už som sa neodvažovala veriť, že raz budem mať svoj vlastný svet.“ Keď začala pracovať v knižnici, nastala „zmena vo vzťahu k sebe.“ „V knižnici akoby som nadobúdala novú podobu samej seba, síce spojená so synom, ale už nie iba jeho tieň, jeho súčasť.“ V knižnici sa jej otvárajú nové obzory vo vzťahu k sebe.
Pred Fedorovým narodením mala veľmi rada hudbu, dokonca hrala na husle. No hudba ju už neteší tak ako kedysi. Vníma ju inak. V hudbe nachádza nezameniteľnú dvojidentitu (ona a Fedor). „Príliš silno som vrástla do svojho sveta, ktorého súradnice určuje Fedorova existencia.“

Matka mala strach, že otehotnie a opäť porodí postihnuté dieťa, preto znenávidela seba i svojho muža: „My všetci sme vinníci, aj keď len nevedomí.“ Jej vzťah s mužom sa postupne menil, strácal na svojej intenzite, až vymizol a sú spolu len z povinnosti: „Neurobila som nič na jeho záchranu.“ „sústredenosť na Fedora bola oveľa silnejšia, pohltila moju energiu, vôľu, môj čas.“ No nikdy necítila manželovu podporu, nepomáhal jej: „Naozaj si nikdy neuvedomoval moju samotu, nikdy mu nenapadlo, v akej osamelosti trčím?“
Stará pani, s ktorou Fedor obedoval, zomrela. Fedorovi je veľmi ťažké vysvetliť smrť, nechápe ju. Verí, že jeho mamička nikdy neodíde.

Matka má niekedy pocit akoby „toto všetko bolo len snom“. Často si predstavuje Fedorovho dvojníka, normálneho chlapca, s ktorým by sa mohla porozprávať. Cíti sa rozdvojená. Niekedy má prílivy hnevu a vtedy ho udrie, má radosť z jeho strachu. Niekedy má dni, keď sa jej žiada biť, udierať, ubližovať, aby to všetko zo seba dostala. Niekedy má stiesňujúce myšlienky: „Pociťovala by som väčší zmysel toho, čo robím, keby to všetko malo nejakú perspektívu, keby som vedela, že moja obeť prinesie určité výsledky.“ „Kde sa začína obeť, je všetko, čo robím pre druhého obeťou?“ No sama seba sa pýta: „Čoho je vo mne teraz viac: zloby alebo smútku, rozčarovania, bolesti alebo nenávisti?“

Napadne jej, že ona nikdy nebude poznať radosti a starosti, ktoré by jej prinášal normálny syn: „Môj svet je iba svetom tieňom, nie skutočných ľudských radostí a starostí.“ Starať sa o postihnuté dieťa prináša mnoho problémov, napr. pri návšteve lekára, pri kupovaní oblečenia, so sťahovaním... „...najviac, čo by som ešte mohla dosiahnuť, je preniknúť do sveta môjho slabomyseľného syna, cieľ, ku ktorému nepoznám cestu.“ Dlho jej trvalo, kým prestala vnímať Fedorovo narodenie ako kliatbu či trest.

Na konci knihy sa nachádzajú  jej záznamy,
teda jej túžba zveriť sa niekomu, veci, o ktorých sa nedokáže s nikým porozprávať. K synovi cíti dvojidentitu: „môj syn a ja: dvojjedinní“, no niekedy sa tejto dvojidentite bráni, nechce byť súčasťou jeho sveta. Na jednej strane ho miluje ako matka dokáže milovať svoje dieťa, no niekedy ju jeho postihnutie ubíja, narušilo jej vlastnú existenciu...No ako povedala stará pani: „Každý z nás má svojho Fedora.“
 
Môj názor: Niekedy si ťažko vieme predstaviť, čo sa deje v duši matky, ktorá má postihnuté dieťa. Farkašová to dokázala napísať veľmi citlivo. Dokázala sa vžiť do myslenia matky, so všetkými jej pozitívami aj negatívami, ktoré ovplyvňujú jej život. No dokázala popísať aj svet postihnutého dieťaťa, teda človeka, ktorý vníma svet úplne inak ako „my normálni“.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/citatelsky-dennik/4416-den-za-dnom-farkasova/