Zverinec - Juráňová
Juráňová, J.: Zverinec, Archa, Bratislava 1993, 140 s.
Zverinec mi pripomínal lyrický denník pocitov,
nálad a spomienok. Autorka si pozorne všíma prostredie i ľudí okolo seba, no pýta sa: „Ľudia, ľudia. Ktože vás to začaroval?
Ako vám pomôcť? Vyslobodiť vás nemôžem a sama sa k vám pridať tiež nevládzem. Vari by nebolo lepšie, keby aj mňa niekto zaklial?“
„Moja duša kvíli v predtuche zlého konca, lebo viem, že keď nejaký muž vo mne zanechá priaznivý dojem, určite to zasa bude
nejaká pasca. Načo je človeku túžba po dokonalosti, ktorá ho vďaka jeho vlastnej slepote zavedie koniec koncov do záhuby?“ A naozaj
stretáva muža, ktorý ju zaujme. Je to bývalý manžel jej kamarátky Viktórie. Muži jej pripomínajú zvieratá, ale tento je iný. On ju
osloví, rozprávajú sa o Viktórii, no majú aj veľa iných spoločných tém. „...obaja sme v predchádzajúcich chybách dospeli natoľko,
že sme zrelí jeden pre druhého.“ S Viktorom sa stretáva a to prerastie do vzťahu. Viktor sa jej opýta, čo robí jej manžel a ona mu
klame, že pracuje s počítačmi, no v skutočnosti manžela nemá: „Nechcela som ho vydesiť, a tak som ho oklamala.“ Neskôr sa prizná, že
vlastne nie je vydatá: „Pokazila som to sama. Nestačilo mi, čo bolo, chcela som vlastniť nejakú perspektívu.“, „A láska skončila“
„Je máj, som sama, už zasa sama, ako zvyčajne.“
Autorka ide na návštevu k svojej tete. Chce si vyplniť čas,
aby naňho nemusela myslieť. Jej návšteva starých ľudí poteší, ako aj ju samu: „Som rada, že som tu. Môžem zo seba ľahšie striasť
svoju samotu, ktorá spočíva buď v neprítomnosti alebo v nepochopení.“
Ďalšiu časť tvoria autorkine spomienky na
detstvo, matku... „Radšej keby si robila niečo užitočnejšie, hovorieva moja mama a má svätú pravdu. Lenže ja zasa viem, že keď
človek robí čokoľvek užitočné, v konečnom dôsledku je z toho jedno veľké nič.“ Pozerá sa na fotografiiu, na ktorej je jej bývalý
manžel a syn. Spomína si na prvé stretnutie s manželom: „Vtedy po prvý raz som si ho vysnívala.“ Mali krátke manželstvo. „Všetci
známi nás považujú za mimoriadne inteligentnú rozpadnutú dvojicu. Vychádzame spolu tak dobre, až mi je z toho zle.“
Pozerá sa na seba v zrkadle: „Zazdalo sa mi, že v zrkadle nevidím seba, ale niekoho veľmi známeho, no nemohla som si
spomenúť, kto to je.“ Cíti, že jej život je nenaplnený (kapitola Dni sa skracujú). „Môj život je veľmi nudný. Každá minúta dňa má
svoje pevné miesto, je naplnená konkrétnou činnosťou alebo nečinnosťou“, „Cítim, čo všetko mi denne uniká“, „Alebo to, čo denne
žijem, nemá nijaký podstatnejší zmysel? Je v živote človeka taký moment, keď si všetko uvedomí, všetko pochopí?“ Spomína si na park,
v ktorom sa hrala ako dieťa, na otca...
Časť s názvom Trýzeň vykresľuje ženy, ktoré trápia svoje telo, aby sa páčili mužom,
napr. Magda, ktorá cvičí kvôli svojmu milencovi. Chce sa vydať a mať od neho dieťa a svoj cieľ aj dosiahne.
Autorka tiež odsudzuje
klebety a ohováranie: „Zisťujú, kto čím je, kto s kým žije, kto je odkiaľ. Mne sa to zdá zvrhlé. Je to zvrhlé.“ Tiež vykresľuje
pocity ženy, ktorú podvádza muž. „Svet je šikmo. A ona stráca orientáciu, už nielen pevný bod v sebe, už aj obzory.“
Citáty: „Týždeň je ako dobré zlepená stavba s jednou štrbinkou. Štrbinku treba zakaždým pozorne aj keď len
provizórne, zaplniť tmelom, a nie od nej pokračovať v búraní. A možno, že nie. Lenže, čo potom?“
„Nesplnené sny, značka
najlepšej kvality.“
„Môžeš robiť, čo chceš. Alebo nemusíš robiť vôbec nič. Je to napokon jedno, jedno navonok. Len či
naozaj?“
„Keď chýba zrak, človek nevidí svet, ale stratí aj nepokoj z nedokonalosti vnímania.“
Môj
názor: Musím priznať, že veľmi ma to nenadchlo. Ťažko sa tu dá hovoriť o nejakom deji. Bol to skôr taký denník spomienok
s viacerými „odbočkami“: strieda svoje rozprávanie s inými príbehmi. Bola to taká „svojská autorkina výpoveď.“
Zones.sk – Zóny pre každého študenta