Panic v podzemí - Klimáček
Klimáček, V.: Panic v podzemí, L.C.A., Levice 1997, 135 s.
Román Panic v podzemí je dôkazom toho, že fantázia
autora nepozná hraníc. Je však otázkou, kde sú hranice fantázie a čo už začína byť absurdnými výplodmi. Román je príbehom
chlapca - panica, ktorého problém tkvie v tom, že „je celý prestúpený prudkým erotizmom“, ako mu to už pri narodení oznámil
pôrodník Dr. Galen. Život hlavného hrdinu je ako absurdná paródia. Jeho rodina sa živí výrobou višňového likéru. Malý chlapec vyrastá v
domčeku obklopenom višňovým sadom. Nájde si záľubu v navštevovaní pivnice, ktorá vonia vlhkosťou a plesňami, kde sa oddáva svojim bujným
predstavám. Treba dodať, že záľuba v podzemných priestoroch mu ostane na celý život. Z malého chlapca sa stáva dospievajúci muž. Tak sa
začína jeho životné prekliatie, namiesto ochlpenia mu začne rásť perie. Zisťuje, že v ňom žije zvláštny tvor Panda: „Moje telo je
klietka. Rebrá sú jej hranicami. Dnu žije smiešny tvor, šplhá sa po kostiach, vŕta do omrzenia a občas kladie otázky. Neviem, či mi chce
pomáhať alebo ma trápiť.“ Po smrti otca žije s matkou, ale po zvláštnej snovej vízii, keď stretáva zlatovlasú pastierku vtákov -
kurov, odchádza do Pressburgu: „Potreboval som byť čo najďalej od višní, ktoré rozkvitajú na môj pokyn.“, „Potreboval som sa
stratiť.“ V Pressburgu sa začína jeho „divadelné obdobie“, divadlá mu vrátili nádej, že „kumštom sa dá tlmiť to, čo bolí.“
Stretáva ženu Ju, s ktorou majú spoločnú záľubu v divadlách. Začnú spolu chodiť a Ju otehotnie, ale nie s ním.
Panic sa
zamestná ako lapiduch na Srdcovej klinike. Je to začiatok jeho desaťročného „klinického obdobia“ : „Všetci si nahovárajú, že sú v
tejto diere iba na chvíľu, že je to ich prestupná stanica k lepšiemu životu, no čas beží a všetci tu trávime roky v monotónnej
práci.“
Panic je posadnutý ženami. Uchýli sa do tunela, kde chce načas zostať, ale ostane tam zopár rokov a tie patria medzi jeho
najšťastnejšie. Tunel mu poskytuje ideálny úkryt, avšak: „Vlastná podoba v zrkadle mnou otriasla. Hľadel na mňa kostnatý vicivený
štyridsiatnik so začínajúcou plešinou. Tvár mal strhanú a dve hrubé vrásky mu pretínali čelo.“ Panic číha na ženy a ostriháva im
vlasy, čo mu poskytuje nevýslovnú rozkoš. Zisťuje, že všetky ženy, ktoré ostrihal, sú tehotné - oplodnil ich pohľadom. Po tomto zistení
ostane natrvalo v podzemí a už nevychádza von. Pressburgom sa medzitým šíri vlna nepokojov a povstaní, kde dav očakáva zázrak
znovuzrodenia...
Autor sa pohráva s hranicou na pomedzí sna a reality, román je plný snových vízií, ktoré pripomínajú surrealistické
texty. Román sa mi najprv javil ako absurdný nezmysel, nemožno mu uprieť nádych erotizmu a zmyselnú perverznosť. Ale ako v závere hovorí
postava Dr.Galena: „Všetci vidia očami, ale zrakom dokážu vidieť len niektorí.“ Teda nič nemusí byť také, aké sa na prvý pohľad
zdá.
Autor využíva aj alúzie na iné literárne diela, napr. na B. Brechta, Exupéryho, Descarta („Myslím, teda
som.“) a Čapka.
Citáty: „Sme takí, aké knihy čítame.“
„Dieťa oklame kde - kto,
dospelí sa klamú sami.“
„Som zízač, zaľúbený do preludov.“
„Pach pivníc ma vie do zbláznenia opantať.“
„Som optimista s prišitými viečkami.“
Pocit strachu zo situácie: „Bojím sa, teda chcem byť.“
Môj názor: Kto má rád „perverzné sci-fi“ na slovenský spôsob, tomu sa to bude páčiť. Najprv mi to pripadalo
ako výplody chorého mozgu, perverzné vízie a absurdné ilúzie. Ale kto vie...Autor sa však vie pohrať so slovami. Rozhodne neodporúčam
čítať pred spaním.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta