Mlčať - Ivan Kolenič

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

Autor: Dievča ivka47
Typ práce: Referát
Dátum: 30.08.2010
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 833 slov
Počet zobrazení: 3 260
Tlačení: 365
Uložení: 382
Kolenič, I.: Mlčať, Slovenský spisovateľ, Bratislava 1992, 117 s.
Napriek tomu, že Kolenič chce mlčať, má veľa, čo povedať! Mlčať je príbeh vtesnaný do desiatich dní (1.-10. september), príbeh Jaroslava Vargu - bláznivého ryšavca hrajúceho na saxofón, stratenej ľudskej existencie, človek neschopný komunikovať s okolím.

Ťažko je hovoriť o nejakom príbehu, lebo dej sa neposúva výrazne dopredu. „Neviem, čo je šťastie, pretože neviem, čo je nešťastie. Odkiaľ to mám vedieť? Jednoducho som tu. Tým to hasne.“ Jaroslav býva v ubytovni, nikde nepracuje. Má zanedbaný vzhľad, väčšinu dňa fajčí, pije pivo a hrá na svojom saxofóne: „Hrám, aby som nemusel hovoriť.“ Jaroslav nevydáva žiadnu aktivitu, nerobí nič a sám hovorí: „Nuda neexistuje. Ničnerobenie je taká istá aktivita ako činnosť. Chodiť, pohybovať rukami, debatovať o čomkoľvek, ležať, milovať sa, mlčať, nudiť sa.“ Keď rozpráva niekto iný, nie je schopný počúvať ho: „Keď rozpráva niekto iný, vôbec sa ma to netýka. Ja mám svoju reč. Svoj cirkus. Svoje mlčanie.“ Podstatné je preňho len hrať a nemusieť hovoriť. „Všetko buď musím alebo chcem. Niečo  môžem...nemusím hovoriť a nemusím mlčať. Často sa sám seba pýta: „Čo je so mnou, čo mi je?“ a jeho odpoveď je „Neviem“. V izbe vedľa neho býva nejaká Andrea a tá má kamarátku Soňu. No ani s ňou nie je schopný viesť jednoduchý dialóg: „Slová sú mi na ťarchu, neviem s nimi manipulovať.“ Pri pohľade na ňu sa ho zmocňujú žiadostivé pocity. Prítomnosť Sone ho dráždi, pozoruje ju, no nevie, o čom sa s ňou má rozprávať. Nevie pochopiť, prečo ona trávi čas s takým chudákom, ako je on. Jaroslav často opisuje aj svoj fyzický vzhľad a fyziologické stavy, napr. teplo, smäd, hlad, chlad alebo zápach. Na ľuďoch si všíma zdanlivo nepodstatné veci.

V texte je nápadné opakovanie niektorých (bezvýznamných?) pasáží, opisy bežných činností, ktoré skôr ubíjajú. Ľudia, ktorých stretáva stále, hovoria (napr. spolužiačka Eva Balušová, ktorú stretne), no on stále mlčí. Kolenič sa nevyhýba ani vulgarizmom, bežným erotickým predstavám a podstatnú časť zohráva aj jeho záľuba v škaredosti, používa slová, aj celé vety, ktoré v nás evokujú odpor a hnus.

Dej sa posúva dopredu, keď Jaroslav navštívi svoju matku. Zároveň uvažuje o láske matky k synovi. No lásku popiera, neverí jej, doslova ju neguje: „Tá láska - slovo, to slovo - nič...chabá, smiešna náhrada za vykopnutie z lona!“ Matka sa bráni, no on ju znásilní. Žehličkou zabije nejakého chlapa, ktorý sa tam objaví (jej druha). Chlapa rozreže pílkou, zvyšky tela ukryje do kufra, hlavu rozleptá lepidlom, trup zasadruje, umyje dlážku. Nápadné je, že aj keď cíti strach a úzkosť je rozhodnutý všetko logicky poprieť, že žiadnu vraždu nespáchal. Jeho matka sa z toho všetkého pomätie.

Novela vyjadruje neschopnosť komunikovať s okolím.
Rozhovor ho ubíja, bráni sa mu, nehovorí, lebo nechce alebo nemá, čo povedať? Ale tvrdí, že: „Slová sú môj jediný spoločník...nimi sa karhám a a nimi sa môžem oslavovať.“ Jaroslav sa rozhodne zbaviť tela, chce ho ukryť do pivnice. Zhasne tam svetlo a on sa snaží nájsť východ, no takmer padne do jamy. Na dvoch stranách sa tu nachádza nesúvislý text, zhluk nesúrodých slov...

Stretne sa s Evou Balušovou, no nemôže zniesť jej reči, prežíva svoj fyzický stav, je mu zle: „Možno je svet slov, ideí  a predstáv skutočne reálnejší a pravdivejší ako skutočný svet. Lenže mne je zle, a to už neznesiteľne dlho. Slová moju situáciu nezľahčujú, práve naopak.“ S Evou príde domov, tam ho ona zvedie, prejavujú sa živočíšne pudy. Pri akte ich sleduje Jaroslavova matka a bláznivo sa smeje. (Koleničova záľuba v sexuálnych bizarnostiach)
Matku odvedie do nemocnice a nechá ju napospas osudu. Sám chce utiecť, no nevie kam. V závere všetko popiera. Popiera, že znásilnil matku a zabil chlapa: „Nie, nie! Popieram! Popieram všetko, čo som doteraz povedal, všetky zadŕhavé slová, všetky skomolené vety, všetko, čo spolu súvisí alebo nesúvisí...Nikto. Nikdy. Nikde.“
 
Citáty: „Nebudeme si nič nahovárať, sme si navzájom takí ľahostajní ako papier, ktorým si niekto utrel riť, a hovno čakajúce na spláchnutie - prečo sa klamať rečami o nejakom úprimnom ľudskom porozumení.“
„Všetky slová sú o ničom, naveky, naveky, trvajú, sú, čierne beštie bez veku a charakteru.“
„Ako sa zbaviť hovorenia? Aj o smrti je reč, aj o mŕtvom sú slová, slová o ničom.“
„Sám a predsa medzi ľuďmi. Neviem... akoby som bol neoddeliteľnou súčasťou sveta. Akoby som sem patril bezpodmienečne. Aspoň teraz. Musia ma brať do úvahy: vidia ma predsa, občas do mňa niekto vrazí, musia cítiť, musia chápať moju existenciu.“
„Mlčím a nič neviem povedať.“
„Stále tvrdím, že nič neviem. Stále sa tým oháňam. A pritom...túžim odhaliť zmysel a pôvod aspoň jediného slova.“
 
Môj názor: Pôsobí to dojmom, že je to celé o ničom, len o hnuse a neschopnosti vyjadriť sa. Mne sa to veľmi páčilo. Kolenič vystihol podstatu toho, ako neschopnosť komunikovať s okolím ubíja dušu. Tvári sa, že je lepšie mlčať, no v závere je aj tak jasné, že TREBA HOVORIŤ, lebo: „Čo iné je hovorenie, ak nie surové bytie proti prázdnote.“
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.012