Milkov hrob - Ján Kalinčiak

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

Autor: anika
Typ práce: Referát
Dátum: 31.05.2011
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 594 slov
Počet zobrazení: 7 661
Tlačení: 568
Uložení: 619
Ján KALINČIAK: Milkov hrob
Bratislava: Tatran, 1975.
 
Motto: „Zaspievalo vtáča na kosodrevine:
Čo komu súdené, veru ho neminie.“
 
PRVÁ KAPITOLA
  Je 23.00 v Nitre, pod zámkom v malom domci sedia traja mládenci – študenti – Janko, Ondrej a Milko. Milko hovorí, že kráľ Matiáš čoskoro začne niečo proti Turkom. Napokon sa rozišli do ulíc Bitry.
 
DRUHÁ KAPITOLA
16-ročný Matiáš zasadol na uhorský trón, nečaká ho nič ľahké, Turci sa už tlačia do Uhorska. Pán Jiskra, najvyšší kapitán Trenčína a Lietavy, ho bol privítať až v Strážniciach v mene Hornej krajiny. V Žiline sa teraz zišli páni z celého Trenčína, aby si vypočuli, čo sa Jiskra dozvedel. Stoličný notarius im prečíta vyhlásenie či list kráľa Matiáša, kde hovorí, že ešte stále nebol korunovaný, pretože korunu má „v rukách cisár Fridrich, ešte od časov Alžbety, ktorá ju pred rokmi do Viedne pre svojho syna, slávnej pamiatky Ladislava, bola zaniesla… Fridrich ale ju... vždy u seba zdržuje... vydať nechce, ba čo viac ešte, na nabádanie nepriateľov našej rodiny, nádvorníka Ladislava Garaiho, Mikuláša Uljakyho, Žigmunda, grófa Svätojurského, grófov z rodu Frankopanovského a iných Cillkej rodiny priateľov sa sám vo Viedenskom Novom Meste za kráľa uhorského korunovať dal; umienili sme si teda predoznámenú korunu... čím skorej ozbrojenou rukou vydobyť.
Oznamujeme, nakladáme a žiadame teda slávne stavy, aby sa čím skorej aj ich pomoc k vojsku... pripojila...“ Pánom sa veľmi do vojny nechce, ale o týždeň sa majú hlásiť v Žiline.
 
TRETIA KAPITOLA
Starý Hrad bol oddávna majetkom Pankrácovcov, spolu s celým Turcom. Ale poddaní sa hradu báli. Pankrác bol iný ako jeho otec, bol mocný, zemanov si nevážil. Celé okolie si tiež vyprávalo o mladom pánovi, ktorý v Nitre školy dokončieval... A vskutku bol Milko dobré dieťa, človek tichý, ľudský.
Pankrác sa potešil, že syn sa mu vrátil, chce, aby to ďaleko, resp. vysoko dotiahol, ale Milko hovorí: „Keď si zaslúžim a krajina moje zásluhy uzná, nedbám.“ Otec nechápe, syn chce slúžiť vlasti, viere, Matiášovi, ale pre otca vlasť neexistuje, viera ho chce zničiť a Matiáš je len bábkou v rukách Szilágyiho. Nedovolí mu ísť do Viedne za Matiášom, má odísť s Jiskrom. Pankrác totiž Matiáša neuznáva.
 
ŠTVRTÁ KAPITOLA
Zemania sa chystajú pomôcť Matiášovi pri výprave na Viedeň. V Žiline si rozprávajú, že mnohí sa nehýbu preto, lebo Jiskra s Pankrácom pripravujú nové povstanie, ale hovoria i o tom, že Jiskra bol vítať samotného Matiáša. Ale najskôr musia pomôcť Matiášovi, až potom sa budú zaoberať Jiskrom.
Na žilinskom rínku sa stretávajú Milko, Ondrej a Janko. Milko sa hneď pýta na Dlhohorského a ide za ním (richtár). Po vstupe do domu mu hovorí, že Pankrác niečo šije s Jiskrom a Komorovským a Matiášovi pomoc určite nepošle. Milko sa tu stretáva s Máriou, Dlhohorského dcérou. Milko sa rozhodne odísť i proti vôli otca. Tu, v tejto chvíli, sa prvýkrát zblížili, v momente lúčenia nemohli zostať chladní.
 
PIATA KAPITOLA
Strečno teraz, ako celá horná Uhorská od Prešporka až do Košíc, poslúcha mocného Jiskru a je imaním pána Vladimíra, vodcu českého, ktorý ho od Pankráca pod výmienkou poslušnosti a neobmedzenej poddanosti dostal. Na Strečne sa teda zišli Jiskra, Komorovský, Pankrác a niekoľko vodcov z okolia. Jiskra je starý človek. Sľúbil vernosť Matiášovi, ale cisár Fridrich očakáva od neho pomoc, lebo Jiskra dlhé roky bojoval za Fridrichov rod. Jiskra to odmieta, ale keď mu Komorovský prečíta listy, v ktorých mu Matiáš pomstu prisahá, vstane a rozhodne sa pomstiť, bojovať proti Matiášovi. Pankrác je zhrozený z Milkovho listu Dlhohorskému, ktorý Komorovský prečítal. Neverí, že to písal a prisahá pomstu a večnú nenávisť Komorovskému.
 
ŠIESTA KAPITOLA
Marienka bývala veselá, ale teraz chodí smutná a bledá. Nikto to nechápe. Vladimír sa rozpráva s Komorovským, ktorý má od Jiskru príkaz rozvrátiť Žilinu ako priateľa Matiáša. Chcú si pozrieť jej ohradenie a prespať u Dlhohorského. Priblížia sa k záhrade, kde je Mária s matkou. Keď ju Vladimír zo Strečna uvidí, zostane ako skamenený. Pri stole sedí vedľa nej. Márii sa na tvári objavil úsmev. Komorovksý hovorí, že Pankrác sa chystá na Žilinu, lebo mu vraj richtár syna zviedol a na vojnu poslal. Dlhohorský sa hneď pustí do príprav na obranu. Komorovskému to však nevadí aspoň budeme mať príčinu do teba zadrieť. Vyhlásime, že sa Žilina oproti kráľovi pobúrila, a potom – hahaha! – dobrú noc, Matiáš! – dobrú noc, Dlhohorský!
 
SIEDMA KAPITOLA
Jiskra vyčíňa na Šariši a Spiši, v krajine je zmätok – jeden za Matiáša, druhý za Vladimíra, či Pankráca. Správa o tom, že Žilina odpadla od Matiáša sa už rozšírila a Vladimír vzdychá za Máriou.
 
ÔSMA KAPITOLA
Pankrác zúri, sklamal ho Jiskra i Komorovský a Vladimír, k Matiášovi sa z pýchy pridať nechce. Žilina stojí medzi Vladimírom a Pankrácom a Pankrác sa  rozhodne ísť ta. Obyvatelia čakajú, ale nik nechodí, obrana nie je silná – mladí šli zväčša na Fridricha. Páni sa radia, ale vtedy prichádza Pankrác. Dlhohorský mu má priviesť syna, inak zničí Žilinu, ale prezradí i to, že on nedrží ani s Vladimírom, ani s Jiskrom. Dlhohorský sa rozhodne vyvoliť Milka za ich vodcu, a tak získať pomoc proti Vladimírovi, a to všetko vďaka Márii. Prichádza aj Vladimír a za ruku Márie sľubuje ušetriť Žilinu, ale tá na to pristať nemôže.
 
DEVIATA KAPITOLA
Ráno sa už vojsko hýbe dolu Váhom. Vladimír strieľa na Žilinu, ale vtedy sa za jeho chrbtom objaví Pankrác. Bili sa dlho, ale ich bojovníci nevedeli, čo vodcovia chcú a mysleli si, že obaja sú za Jiskru, tak prestali bojovať. Obaja sa rozišli po svojich panstvách. Každý obsadil jeden breh Váhu a neustále robili výpady proti tomu druhému, mnohé dediny boli popálené.
Vracia sa i vojsko od Viedne. Vyniká tu Milko, napomína smutné vojsko. Ľudia sa ho boja, škaredo naňho hľadia, jeho otec vypálil ich dediny. Neposlúchli ho, šli domov, a nie do Žiliny ako znel rozkaz, pri Milkovi zostali len jeho verní priatelia. V Žiline bolo veľa radosti.
 
DESIATA KAPITOLA
Otec so synom sa zmieria, chcú ísť proti Komorovskému. Milko zostane na Starom Hrade, má Trenčín a Turiec a Pankrác odišiel do Nitrianskej. Dlhohorský privítal Milka, pred pánmi teraz smelo predostiera svoje plány, aby čím skôr prestalo Vladimírovo pustošenie.
 
JEDENÁSTA KAPITOLA
Po týždni je väčšina zbroje zo Starého Hradu prevezená do Žiliny. Komorovský si podrobil Liptov, ale cez Turiec sa nepodarilo prejsť ani jemu, ani Vladimírovi. Komorovský teda prešiel cez Oravu k Varínu, zaútočil na Starý Hrad, kde je len slabá posádka, ktorá sa dobre drží. Celý Turiec sa postavil za Pankráca. Vladimír sa priblížil k Žiline, v zlosti Komorovský opustil Starý Hrad a pridal sa k nemu. Stretli sa pred hradbami. Milko prudko zaútočil. V prvej bitke vyhrali.
 
DVANÁSTA KAPITOLA
Kráľ Matiáš vidiac nebezpečenstvo hroziace zo strany Turkov žiada, aby sa Žilina pomerila s Komorovským a Vladimírom. Milko ide za Vladimírom, ktorý ho spozná, a ten mu vyjaví, že jemu ide len o Máriu, ktorá ho odmietla.
 
TRINÁSTA KAPITOLA
Milko trávi veľa času sám, vie, že keby Vladimír dostal Máriu, bol by ochotný opustiť spojenectvo s Komorovským. Milko chce prosiť Máriu, aby si vzala Vladimíra. Zachráni tak mnohých. Dlhohorský ide s ním, ale mu to i vyhovára. Milko ide s kráľom bojovať proti Turkom a prosí Máriu. Vladimír je človek nepokazený, on ťa ľúbi na život a na smrť… Považie bude potom spojené…
 
ŠTRNÁSTA KAPITOLA
Milko píše otcovi, že Vladimír oľutujúc svoj čin pridáva sa opäť na ich stranu. V otcovom mene podpísal zmluvu s ním. V Žiline chodí Vladimír ako starý známy, pytačky prebehli v poriadku. Mária smelo vyriekla áno. Ale keď jej dávali na prst Vladimírov prsteň, ten padol na zem a vtedy uvidela Milka a omdlela. Milko chcel odísť, ale mu to nedovolili. Povedal, že ešte pôjde na Starý Hrad. Spolu so sluhom idú pomaly, na svitaní prídu k prievozníkom. Tí chcú, aby Milko zosadol. Urobí tak. … vyhodí jednu nohu zo strmeňa, stúpi na zem… vtom vyskočí z kompy jeden z prievozníkov, vytiahne zpoza pása široký nôž a strčí ho Milkovi prosto do srdca… „Hahaha! Už tebe viacej ani Mária, ani Ježiš nepomôže… pochváli nás Vladimír.“ Sluha to vidí a počuje, šabľou pretne hlavu vraha, druhý však začne rúbať do sluhu, až padne.
 
PÄTNÁSTA KAPITOLA
Svitlo ráno, Milkov koň sa vrátil do Žiliny k Dlhohorskému. Ten s ním ide, nájde mŕtveho Milka, ale i ešte žijúceho sluhu, ktorý mu vyzradí vinníka – Vladimíra. Sluhovia nájdu i Vladimírovho sluhu starého Hurtoša. Zakáže im hovoriť a prisahá, že Vladimír sa nikdy nestane jeho zaťom. Milka pochovajú na mieste, kde bol usmrtený. Žilinčania sami naplnili hrob zemou.
Mária ochorie, upadne do horúčky a nepoznáva nikoho ani rodičov, ani Vladimíra, ktorému hovorí, že Milko jej povedal, že Vladimír ju miluje, ale tomu tak nie je, lebo by inak nebol zabil Milka. On uteká preč zo Žiliny.
 
ŠESTNÁSTA KAPITOLA
V Terchovej žije v hore stará Marta – bylinkárka. K tej po troch dňoch zablúdil Vladimír a žiada ju o pomoc. Dá mu zelinku pre jeho milú. Zelinku, ktorú had privliekol a ona do nej vložila tri malé kvapôčky.
 
SEDEMNÁSTA KAPITOLA
Dá ju Márii. Ona sa vylieči, ale stále spomína Vladimíra. Aj meno Milko je jej odporné. Otec to nemôže vidieť. Vladimír teda navrhne milovanej a milujúcej útek. Večer na druhý deň ju bude čakať osedlaný kôň.

OSEMNÁSTA KAPITOLA

Vladimír na druhý deň čaká pri Váhu. K nemu sa blíži jazdec. Myslí si, že jeho láska ho zradila a šabľou zatne jazdcovi do klobúka, ten padne mŕtvy k jeho nohám, na Milkov hrob. Vtedy udrie blesk a ožiari čierne vlasy spod klobúka a krv a jaazdec padne mŕtvy Vladimírovi na prsia. Ešte raz zahorí blesk na výsosti nebeskej. letí na zem a vidno, ako Vladimír božou strelou zastihnutý padá mŕtvy k Márii – na Milkovom hrobe. A nad Váhom znie hlas kuvika.
 
DEVÄTNÁSTA KAPITOLA
Medzi Žilinou a Varínom je hrob Milka s Máriou, ktorú pochovali k nemu. Je tam ticho. Keď o polnoci citlivý človek uvidí, ako na hrobe plače bledý, mladý šuhaj, pozerá dohora uslzeným zrakom… Nad ním zhora visí v povetrí bledé plačúce dievča, čierne dlhé sprstenkované vlasy mu padajú okolo krku, veľké čierne oko horké slzy vylieva i ruky vystiera za bledým plačúcim mládencom. Medzi nich oboch vstúpi starec s horiacimi očami, so šedivou hlavou; ľavicou ju od neho, pravicou jeho od nej odstraňuje i volá: „Nespojili ste sa za života, nezídete sa ani po smrti, lebo si ty vypila tri kvapky z jeho krvavého srdca.“

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

O autorovi: Ján Kalinčiak

Ján Kalinčiak

Ján Kalinčiak bol slovenský spisovateľ a básnik.



Odporúčame

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.022 s.
Zavrieť reklamu