Zóny pre každého študenta

Reštavrácia - Ján Kalinčiak

Ján Kalinčiak: Reštavrácia
Obrazy z nedávnych čias (podtitul)
 
Povesť vznikla na základe rozpomienok z mladosti na návštevy v zemianskych rodinách, z ktorých mnohé odpozorované javy sa mu vryli do pamäti. Zemanov v nej vidíme ako ľudí malicherných, neschopných nijakého pozoruhodnejšieho činu, preto ich konanie vyznieva humorne. Kortešačky ako prípravy na reštavrácie (voľby úradníkov) boli miestom, kde sa ešte ozvalo ich sebavedomie ako ozvena zašlej slávy. Z Kalinčiakovej povesti ich poznáme ako ľudí zanikajúceho sveta, ktorých spôsob života a myslenie bol pre vtedajšieho súčasníka smiešny a neprijateľný. Kalinčiak ukázal určité  postavy zemanov s ich svojskými charakteristikami, ale medzi nimi niet postavy - hrdinu, a preto sa tu nestretávame ani s konfliktom, typickým pre ostatné prózy.

Príbehy Reštavrácie sú budované na motíve prípravy volieb. Istou formou konfliktu je boj o moc v stolici medzi vplyvnými rodinami Potockovcov a Bešeňovskovcov. Boj o moc medzi dvoma zemianskymi rodinami umocňuje v určitej miere ľúbostná zápletka Štefana Levického a dcéry Adama Bešeňovského Aničky, o ktorú sa uchádza aj gróf  Želinský s určitou podporou zo strany jej rodičov. Obe strany majú svojich prívržencov a usilujú sa strhnúť volebné víťazstvo na svoju stranu. Štefan Levický dostane prísľub od Adama Bešeňovského, že v prípade zvolenia za vicišpána môže dostať jeho dcéru  za manželku. Príležitosti sa chytí  Štefanov  strýc Andrej Levický a vyvinie všetko úsilie, aby sa splnili túžby jeho synovca. Nejde to však bez intríg a rozličných zápletiek. Postupne sa snujú intrigy Levických proti Bešeňovským v prospech Potockých. Ondrejovi Levickému sa podarí získať vplyvnú osobnosť Matiáša Bešeňovského na stranu Potockých, ten svoj prechod potvrdí aj prísahou. Sľub však nedodrží a pre vidinu ľahko získaných peňazí sa vráti do radov Adamových kortešov. Lenže porušenie prísahy nezostáva nepotrestané. Ondrej Levický chystá nástrahy proti Matiášovi Bešeňovskému. Dochádza k stretnutiu oboch strán. Vzniká bitka, v ktorej Matiáša chytia prívrženci Potockého a postavia ho pred súd. Ďalšími intrigami a zradou sa stáva víťazom volieb Potocký, a tým prvým vicišpánom, a Štefan Levický druhým vicišpánom stolice. Kalinčiak však v súlade so svojou predstavou o pánoch  bratoch ako o dobrých kamarátoch a láskavých ľuďoch, ktorí sa nevedia hnevať, ale i verný svojej umeleckej metóde, končí povesť celkom neočakávane.

Niet v nej víťazov ani porazených. Všetci dosiahli, po čom túžili.
Táto povesť svojou kompozíciou, konfliktom, kresbou charakterov zapadá celkom do slovenskej romantickej literatúry. Prirodzene, je na opačnom póle romantizmu ako napr. povesť Púť lásky. Reštavrácia nie je kompozične pevne skĺbený útvar, ale voľne pospájané epizódky, ktoré tvoria niektoré postavy a situácie, a vyplýva to už aj z jeho podtitulu „obrazy“. Povesť nemá ozajstný konflikt, v ktorom by išlo o vážne ideové, spoločenské či podobné otázky. Charaktery, ktoré autor uvádza na scénu, nie sú už schopné oduševňovať sa a bojovať za niečo vznešené. Sme svedkami malicherných roztržiek, úskokov v záujme chvíľkového osobného uspokojenia. Ani ľúbostná zápletka nemá v sebe nič vzrušujúce. Ľúbostný vzťah medzi Aničkou a Štefanom je len akýmsi tieňom hlbokej citovej vášne Žofie Hanušovej a Janka Černoka. Gróf Želinský, akoby sok lásky z Reštavrácie, zostáva úplne neaktívnou figúrkou. Kalinčiakovi treba veriť, že svoje postavy v Reštavrácii podal, ako ich videl v živote, a preto nemohol z nich urobiť nič viac ako dokument o neschopnosti aktívne zasahovať do života. Meniť ho a projektovať ho. Treba teda súhlasiť s výskumami, že próza Reštavrácia je ukážkou rozkladu romantickej metódy.
Reštavrácia je pozoruhodná aj jazykom a priam záplavou ľudových prísloví a porekadiel. Ich funkčnosť v povesti má niekoľko zámerov. Predovšetkým Kalinčiak ich využíva ako charakterizačný prostriedok. Vyslovením každého príslovia alebo porekadla nám predstavuje autor duchovný a sociálny svet postavy. Keď napr. Matiáš Bešeňovský povie: človek chudobný robí, čo môže, aby sa vykýchal. Dlžôbky rastú, veritelia pýtajú svoje, a znáte, že kde nič nie je, tam ani smrť neberie, tak čo robiť? Neukradnem, nebudem mať, nezabijem, nebudem mať, a kde niet kosti, nieto sily, máme pred sebou obraz človeka s celým jeho súčasným i perspektívnym svetom. Ide tu o Kalinčiakovo umelecké majstrovstvo na malom priestore, v mikrosvete ukázať ľudský makrosvet. Okrem tohto zámeru využíval autor príslovia a porekadlá na oživenie vety. Toto zámerné uplatňovanie rečového bohatstva podčiarkuje humorný charakter povesti, k čomu prispievajú aj ostatné scény: príhoda s halapartňou, šarvátky, podvody…

Po prečítaní asi čitateľa napadne, čím môže súčasníka upútať dielo. Odpoveď môže byť pozitívna i negatívna. Pozitívne: Kalinčiakovo majstrovstvo, s ktorým nám vedel priblížiť ľudí a ich zanikajúci svet, nad ktorým nehromží, ale s úsmevom ho sprevádza zo spoločenskej scény. Nechce ani sám a nenúti ani čitateľa žialiť nad týmto svetom. I pri zhovievavosti k ich morálnemu úpadku dáva pocítiť čitateľovi nenávratnosť toho, čo sa prežilo, a stáva sa preto príťažou pre ďalší vývoj.
Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/citatelsky-dennik/4710-restavracia-jan-kalinciak/