Vincent ŠIKULA: S Rozárkou
Smena, 1966, 1.vyd.
Zo zelenej rolety, vytiahnutej celkom dohora, visela drevená guľôčka, ktorá sa pohybovala a každú chvíľu udierala do obločnice. Zatvorím oblok, vravel som si už ktoviekoľký raz, ale nevstával som, lebo som bol ešte stále unavený z cesty ... hlavou mi prechodili neveselé myšlienky, myšlienky na Rozarku. Práve som sa s ňou vrátil od sestry.
Bola tam štyri dni. Rozarka je mentálne postihnutá, má 18 rokov. Dovtedy sa o ňu starala matka, ale zrejme zomrela. Rozprávač (= brat?) žije sám. Zmenil zamestnanie a nasťahoval sa do domu v mestečku, kde dovtedy Rozarka s matkou žila. Otec žije už niekoľko rokov na samote, raz do týždňa mu ta matka posiela čistú bielizeň a nedeľný obed po chlapcovi Sidušovi, ktorý v týždni s Rozarkou ráno rozváža mlieko. Robila to sama Rozarka, ale on to začal robiť, keď bola preč a po návrate už chodili spolu (nezaobišlo sa to bez hádky, do ktorej sa musel zapojiť aj rozprávač).
On ale nezvláda povinnosti vyplývajúce so starostlivosti o Rozarku, dom, otca i prácu – Rozarka chce spávať s ním, dlho do noci jej rozpráva príbehy (zaujal ju jeden o sojke, hrávali sa potom na skrývačku a on na ňu volal – Sojka, kde si?), kladie mnoho otázok; otec sa nahnevá, že mu neposlal aj fľašu vína (nevedel, že mu ju matka posielala)... Napokon Rozarku odvádza do ústavu. Akoby tušilaa, že sa už nevráti, hovorí Sidušovi, že od zajtra už môže mlieko rozvážať sám.
Ani som sa s Rozarkou nerozlúčil.
Vzala ju so sebou sestra, či vychovávateľka, a už
som ju viac nevidel.
Iná sestra mi podala prázdne kufre a poslala ma preč.
Vyšiel som s týmy prázdnymi kuframi a
nevedel som, na ktorú stranu sa obrátiť.