Slávy dcéra - Ján Kollár

Ján KOLLÁR: Slávy dcéra
- je písaná väčšinou tzv. slovakizovanou češtinou. Dôležitým pre Kollára bolo vzplanutie ľúbostného citu k Friderike Schmidtovej. Ona jeho city opätovala.
Jednotlivé cykly dostali názvy podľa básnikovho pobytu a putovania. Prvý sa nazýva podľa rieky, ktorá tečie Jenou Zála, druhý Labe, tretí dostal názov Dunaj. Prvý  sa viaže na vznik lásky k Míne, druhý obsahuje lúčenie sa s milovanou a cestu domov, tretí spev je zmierením sa s rozchodom.
Predspev je napísaný v časomiere a vo forme elegického disticha. Je to ostrá a nekompromisná kritika násilného ponemčenia slovanského obyvateľstva, mierumilovného a pokojne pracujúceho ako ho spodobil J.G. Herder. Vyslovuje niekoľko vážnych apelov. Jedným z nich je upozornenie na mocný ruský národ, ktorý prešiel všetkými skúškami a vydržal podobný „mocnému dubisku“. Básnik varuje pred osudom, ktorý zasiahol niekdajšie slovanské kmene, varuje pred odrodilstvom, stratou rodného jazyka a poddajnosťou voči zotročiteľovi. Prikazuje však uprieť zraky na budúcnosť. Nádej nevyrastá zo žiaľov, ale z „ruky pilné“, z práce, aktivity. Len tak sa môže zlé obrátiť na dobré. Kollár vyslovuje presvedčenie, že slovanské národy dožijú sa zmeny vo svojej ťažkej situácii.

Prvá znelka prvého cyklu ukazuje celkové smerovanie v Kollárovom vývine. Ide tu o zrod Míny ako Slávy dcéry. Kollár privádza čitateľa do kraja nad Zálou, ktorý bol v minulosti obývaný slovanským obyvateľstvom. V tomto zgermanizovanom kraji matka Sláva hovorí, že „jí čas a zloba hluchá zhanobila” a obracia sa k bohom, ktorí rozhodnú o „náhrade“, o zrode Míny ako Slávy dcéry. Mína je podľa básnika bytosťou zrastenou so slovanským životom. Kollár ju jednoducho prijal do slovanskej rodiny. Jeho vzťah vyvoláva vnútorný nepokoj, láska je „sladká bolesť“, ktorá vyvoláva protikladné nálady. Sám básnik jasne naznačuje, že chcel tvoriť epické básne z dejín českého národa, z dávnych dejín príchodu slovanských učiteľov Cyrila a Metoda, spodobiť zápas s Hunmi, ale prevaha ľúbostného dominuje.

Kollár vytvoril z Míny nielen vzdialenú potomkyňu Lužických Srbov, ju „poslovančil“ krásou i inými vlastnosťami.
Sám básnik si musí veľmi skoro vyriešiť dilemu lásky k žene a lásky k vlasti. Urobil tak v znelke 45 vo forme dialógu s duchmi v nočnej hodine. Na ich otázku; ‚Miluješli vlast svou více, čili Mínu?“, básnik odpovedá obrazom svojho stavu a vzápätí rozhodnutia:
Mlčím, váham; rázem rukou v ňádra sáhnu,
  srdce vyrvu, na dvě rozlomím:
  „Na,“ řku, „jedna vlasti púlku, druhou Minĕ.“
Toto rozhodnutie je zlomom vo vnútornej stavbe Slávy dcéry. Od neho začína rásť a mocnieť národno-vlastenecká orientácia. Tu sa taktiež začína rozlúčka s Mínou.

Cesta do vlasti je plná živých spomienok na Mínu. Osud slovanských národov však ležal básnikovi veľmi na srdci a bál sa, aby neskončili tak, ako pred storočiami Slovania, ktorých zgermanizovali výboje nemeckých kniežat. V Slávy dcére pribúda tzv. vlasteneckých básní, smerujúcich do básnikovej prítomnosti, karhajúce nesvornosť a volajúce po aktivite a práci za celok. Hlási sa tu však aj kritika sociálnych pomerov v spoločenskej nerovnosti feudálneho  systému.

Tretí spev Dunaj sa viaže na básnikovo stretnutie s rodným krajom. Žiaľ básnikov nad rozchodom s Mínou i bolesť nad stavom, v akom žije domovina, sa stupňuje, hoci básnik i napriek všetkému žiaľu volil by znovu prejsť tou istou cestou. Mína ho sprevádza cez všetky ťažkosti, je mu posilou a básnik sa k nej utieka. Ale do zneliek preniká vedomie, že s milovanou bytosťou sa stretne iba po  smrti, ba myšlienka na vlastnú smrť sa zjavuje niekoľkokrát. V záverečných sonetoch hovorí o dokončení svojej úlohy básnika-lyrika, o premene svojej poézie. Nastúpil „cestu z Pindu na Sinaj“, t.j. cestu od lyriky subjektívnej k poézii spojenej s osudmi vlasti a ľudu, vyjadrujúcej základné ideologické princípy.

Slávy dcéra je prevažne lyrickou poéziou.
ZONES.SK - Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/citatelsky-dennik/4716-slavy-dcera-jan-kollar/