Tisícročná včela - Peter Jaroš

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

Autor: Dievča anika (24)
Typ práce: Referát
Dátum: 02.06.2011
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 984 slov
Počet zobrazení: 6 911
Tlačení: 406
Uložení: 429
Peter Jaroš - Tisícročná včela
dedinský, generačný román
-  vplyv magického realizmu a postmodernizmu
-  historický pohľad na obdobie od 2. polovice 19. storočia do roku 1918
- liptovská dedina Hybe
-  osudy troch generácií rodiny Pichandovcov

Martin Pichanda + Ružena (50 rokov na začiatku diela, miluje geografiu, mapy, vzdialené (Senková) krajiny, miluje ženu)
deti:
Samko + Mária Dudačová (murár)
deti:
Janko (zastrelili ho pri demonštrácii v Maďarsku)
Samko + Eva Švadová
(odišiel do Ameriky)
Peter (hodinár, člen SDS, počas vojny prebehne k Rusom, milá Mária Radková)
Karol (študuje na akadémii maliarstva, umiera v Taliansku vo vojne na Piave)
Emka (zachytia ju mlynské remene, umiera)
Marek (narodil sa po smrti Janka)
 
Valent + Hermína Haderpánová (štúdium práva v Prahe, jeden syn, Marián)
 
Kristína + Matej Srok (zomrel, privalil ho strom)
+ Julo Mitron (deti Ivan, Žofka)
 
Orfanides - starý učiteľ, vytrvalý, dobroprajný, spravodlivý
-  včelár a ovocinár (a rétor, poet, filozof)
-  miestny farári, katol. aj evanjel., mu zazlievali, že „opravuje prírodu po stvoriteľovi“ (štepy, kríženie druhov – rozširuje to medzi ľud a tak ich navádza k rúhačstvu, neznabožstvu), neverí v Boha
-  radí, aby chudoba zakladala fabriky a bolo tak kde pracovať a nemal na ľudí vplyv maďarský kapitál
-  na smrteľnej posteli sa hanbí za to, že sa bál bojovať pre lepši svet, lebo všetci, čo chceli zmeniť svet, zahynuli
- plastický obraz spôsobu života vtedajšieho ľudu (senoseče, múračky, oheň, zábavy,
- vyzdvihnutie pracovitosti a húževnatosti slovenského ľudu
-  hlavný dej je prerušovaný epizódami (vývoj obce Hybe, citácie z novín)
-  retrospektíva
- autor ponechal originálne zemepisné názvy a dokonca aj vlastné mená niektorých významných rodákov (Ľudovít Samuel Orfanides)
-  podrobné dejiny Hybe od 13. stor. nájdeme v románe (písal ich Valent) (národnosti, počet obyvateľov aj domácich zvierat, spôsob obživy, významné udalosti, pohromy, uvádza aj sťažnosti Hybanov z 18. stor. – nespokojnosť so svojvôľou vrchnosti a právnou neistotou)
- spomína aj miestne ochotnícke divadlo
-   návšteva Daxnera a Francisciho
-  aktivity sociálnodemokratickej strany (prvé štrajky, demonštrácie)
-  odchod obyvateľov za prácou do Ameriky
-  vypuknutie 1. sv. vojny a založenie spoločného štátu  (podrobné a presné údaje, správy z bojísk, články z novín - dátumy, postupy a porážky vojsk, presné lokality, mená, počty)
-  nezvyčajné udalosti (veľryba, Oškara, meteor), povery, bizarné sny (Samovi sa zdá, že ho zvádza včelia kráľovná)
-  hovorové slová
-  spájanie rôznych jazykových štýlov
- motív včely-človeka:
Sme ako tie včely, iba robota nás spasí.
Nič iné nás nečaká, len robiť a robiť ako tie včely, keď chceme zachovať rod!
Desať nás zahynie, ale dvanásť sa narodí, ako tie včely...
Sme ako včely! Neuvedomili sme si, že nosíme v zásobe žihadlo a že môžeme aj pichnúť.
Ako včela, tak i človek vykonáva každodenne svoju prácu, ktorá ho živí. Každý deň umiera človek, tak ako včela, ale narodí sa druhá, mladšia generácia a pokračuje v práci.
 
Prvá časť zobrazuje život Martina Pichandu v časoch rozvoja murárskeho remesla. V druhej časti sa do popredia dostáva jeho syn Samo a dej sa presúva do obdobia vyostrenej spoločensko-politickej krízy, ktorá napokon vyústi do prepuknutia 1. svetovej vojny.
Život v dedine je rok čo rok rovnaký, po senoseči odvádza majster svoju partiu murárov na niekoľko týždňov za prácou po krajine (starý a neskôr aj mladý Pichanda). Židovský krčmár Gersch: dcéra Marta a kresťan Jozef Nader sa milujú, ale rodičia nesúhlasia s ich manželstvom, aj by im žičili, ale nechcú zradiť vieru predkov (Martu vydajú do iného mesta, Jozef sa obesí v údiarni - týždeň tam visel a údil sa).

Po senoseči, na jeseň, sa pripravujú svadby (Samo a Mária, Kristína s Matejom). Samo si chcel zarobiť peniaze na svadbu, odišiel s partou na múračky, (v niektorých dedinách sa murári búria proti malým plácam a štrajkujú). (opis práce murárov) (navštívili Daxnera - o národe, národnosti a národných právach a požiadavkách...) Valent doúča Hermínu nemčinu, hoci sa stretáva s Hankou Kolárovou. Hermína ho zvádza, vtiera sa (hoci je škaredá, malá, nepekná tvár a náznak hrbu, je príťažlivá). Valent (študuje v Kežmarku, potom v Prahe) sa do nej postupne zamiluje.

Samo začne rozmýšľať nad Bohom a príde k záveru, že neexistuje, stáva sa ateistom. Potom sa k nemu dostane aj ateistická literatúra, ktorá ho v jeho presvedčení len utvrdí. Jeho otec Martin ju tiež začne čítať, detto (človek stvoril Boha, ale nepotrebuje ho, aby bol a zostal človekom). Ich ženy sa snažili dotiahnuť ich naspäť k viere, hlavne Ružena. Aj farári im hrozili.
Kristína je s Matejom šťastná, ale ani po desiatich rokoch nemajú dieťa. Útechu nachádzajú v práci. Napokon Kristína otehotnie a Matej krátko na to umrie pri práci v horách (bol drevorubač, privalil ho strom), Kristína potratí deň po pohrebe. Chodí za ňou Julo Mitron, Matejov bratranec (už na jej svadbe jej povedal „Ty budeš raz moja!“ a chodil za ňou aj keď Matej ešte žil), hoci je ženatý. Ona ho od seba dlho odháňala. Valent v Prahe študuje právo. Zapojí sa k tolstojovcom, rozhodnú sa robiť dobré skutky, ale uvedomí si nereálnosť ich snov a skončí. Maliarom vyčítal, že iba kopírujú svet a nenachádzajú v ňom zmysel. Spisovateľom a básnkom vykrikoval, že ich výtvory sú iba ilúziou sveta, klamú ľudí. Najdôležitejší sú právnici, lebo ľudský svet, to je poriadok. Nevedel si nájsť miesto - je proletár? Nie je? Rozhodne sa: „ Dosť bolo utópií! Ttreba sa vrátiť na pevnú zem! Domov! Keď Valent príde domov, odíde najprv za Hermínou a nie k Hanke. Využije Haderpánovu ponuku a stane sa podielnikom garbiarstva. Valent si berie Hermínu za ženu.

Samo sa pridá k sociálnej demokracii, komunistom, ich ciele sa mu páčili (poraziť vládnucu triedu kapitalistov, rovnosť, sloboda, demokracia, všeobecné volebné právo, odlúčenie cirkvi od štátu, zrovnoprávnenie národov, štrajky pre dosiahnutie toho, čo si zaumienili). „Chlapi, boha, idem s vami!“ zrúkol na nich v pondelok. A tak sa stal Samo Pichanda sociálnym demokratom. Starý Pichanda zomiera: na pôjde mal víno, ktoré v tuhej zime zamrzlo. Nechtiac jednu fľašu rozbil a hrsťami je vínovú ľadovú kašu, črepina skla mu uviazla v hrdle, nevládal ani vykríknuť, zadusil sa. (pes zmizol- žiadne stopy v snehu; mŕtvy je o päť centimetrov dlhší ako zaživa). Martinovi starí kamaráti nad jeho telom spomínajú, že údajne bol nemanželským synom Janka Kráľa. Kristína čaká s Julom dieťa (prijme syna Ivana za svojho, ale nezobrali sa. Julova žena sa chcela zabiť - podpálila dom, ale jej matka ju zachránila.). Mária čaká už šieste s mužom Samom (Marek), uvedomila si chudobu - z čoho budú žiť jej deti a deti ich detí? Nechce mať ďalšie dieťa, naschvál spadne, chcela ho zabiť; ale nepotratí aj tak.

Hermína čaká dieťa (od muža Valenta, Marián) a Hanka tiež (tiež od Valenta, bolo to ešte predtým ako sa oženil. On ju má ešte stále rád. Ona chce dieťa vychovať sama, znenávidela Valenta. Dieťa sa narodilo mŕtve, ona stratila veľa krvi a na druhý deň zomrela tiež.). Samo ide znova s partiou na múračky, berie aj najstaršieho syna Janka. Hľadanie práce ich doviedlo až k maďarskému mestečku, kde sa práve konalo politické zhromaždenie miestnych roľníkov a robotníkov. Žandári a vojaci sa snažili rozohnať ho, začali strieľať do davu a zasiahli Jána, ktorý na mieste umiera (pochovali ho tam).

Samo sa mení, zanevrel na murárstvo a vystúpil zo Sociálnodemokratickej strany Uhorska. Stratil záujem o politiku. Svoj osud prijímal pokojne: Zmieril som sa s tým, ako žijem, lebo viem, že hlavou múr neprebijem. A keď bude najhoršie, zmení sa to samo... Všetky očakávané deti sa narodia: „Bude vojna, keď sa rodí toľko chlapcov!“ Keď starý mlynár zomrel, Samo predal kus role aby si mohol prenajať obecný mlyn a stal sa mlynárom. Mlyn stál na križovatke dôležitých ciest a blízko železnice, preto mal Samo veľa zákazníkov. Veľa a ťažko pracoval, okrem mlyna robil aj na poli a mal aj domáce zvieratá. Darilo sa mu. Odmietol ísť na múračky do Pešti aj pracovať do Ameriky. (bola u nich Emkina kamarátka, keď sa hrali pri rieke spadol na ňu strom, ktorý drevorubači spúštali po Hybici, mŕtva; jeden z drevorubačov bral vinu na seba, skočil do rieky a utopil sa) (ktosi sa pokúsil zapáliť mlyn a otrávil a zbil psy)

Dcéra Ema zomrela; zachytila sa jej sukňa do mlynských remeňov: Nožíkmi ju zoškrabovali zo železných kolies, z okolitých stien a podlahy. Nakoniec nemali skoro čo pochovať. Samo sa s tým nedokázal zmieriť, závidel ľuďom ich vlastné, banálne problémy. (farár ho chcel v tomto vhodnom rozpoložení dotiahnuť späť k Bohu, Samo: „Odíďte! Poradím si aj sám!“)  Samo so ženou sa pohrúžili do roboty, zdieral sa. Nahovárajú ho do Slovenskej sociálnodemokratickej strany, aj Českoslovanskej jednoty (Valent), on odmieta. Samko ide študovať na horársku školu, Peter ide za učňa k hodinárovi, Karol ide do škôl za maliara. Kristína otehotnie znova (dcéra Žofka), odkedy sa Julova žena upustila (pila, fajčila, neumytá, roztrhané šaty, občas nepríčetná) sa Julo ku Kristíne a synovi presťahoval.

Zomrela Ružena (prirodzenou smrťou, proste sa ráno nezobudila), zomreli obaja starí Haderpánovci a zomrela aj Julova žena Matilda (zadusila sa vlastnými alkoholovými zvratkami, rok po jej smrti sa Julo a Kristína zobrali).
Samko sa ožení s Evou Švandovou a odchádza do Ameriky. Od neho sa dozvedajú o plánoch o spoločnom demokratickom štáte Čechov a Slovákov.
Od žobráka Gagoša, čo informoval ľudí o dianí v krajine, sa dedina dozvie o atentáte na Františka Ferdinanda a jeho ženu v Sarajeve. Prichádza vojna (ľudia v sprievodoch volajú „Nech žije vojna!“ „A vojna žila...“). Sociálni demokrati aj cirkev sú za vojnu („poslušne vliezli cisárovi do zadku“). V prvých dňoch vojny sa mŕtvi na frontoch podobali svätcom. Neskôr to boli iba mŕtvi vojaci.

V Hybách rekvirujú- chudoba. Stále viac mužov narukuje. Vojnu všetci cítia a nikto jej nepraje. (Žandári berú z kostolných veží zvony, aby z nich mohli robiť guľky. Ľudia sa prizerajú, ako ich zhadzujú, odvážia sa aj kričať „Dosť bolo vojny!“, „Nech bojujú páni!“ Žena s výkrikom „Syna ste mi zabili!“ roztvorí náruč padajúcemu zvonu, mŕtva.) Opis osudov mladých mužov z Hýb na vojne - v ruskom zajatí, vo fabrike na delové gule, bojujúc po boku Pichandovcov. Postupne umierajú. Peter Pichanda prebehne, nechá sa zajať Rusmi (vo vojne nevidel zmysel: Ani neviem za koho bojujem a prečo bojujem. Môže ma v riť bozať celá Viedeň!). Po útrapách v zajatí pracoval v ruskom závode, ako mnohí iní. Spolu s boľševikmi veril v socialistickú revolúciu, zažije ich a stáva sa členom Červenej armády. Karol Pichanda sa spolu s priateľom dostáva do nemocnice, boli zranení v boji na Piave. Granát mu roztrhal brucho, v nemocnici zomiera. (Už bol večer, keď vyčerpaného Juraja priniesli späť. Dlho ležal nehybne na chrbte a potichu plakal. Potom obrátil hlavu ku Karolovi Pichandovi a chrapľavým hlasom mu oznámil: „Odrezali mi nohu, Karol!“ Preglgol nasucho, smrkol, nadvihol sa na lakte a pozrel na Karola. „Počuješ,“ skríkol Juraj Vicien, „odrezali mi nohu!“ Karol Pichanda neodpovedal, bol mŕtvy.)
Samo sa už nechce iba nečinne prizerať, ale nevie, čo robiť, ako zastaviť vojnu. Spolu s priateľom odchádza na sekretariát socdemokratickej strany, aby vedúcim funkcionárom povedali, nech niečo robia proti vojne. Tí im sľúbili, že ju zastavia (ironicky, veď „vojne nemožno ublížiť“). (Samo aj priateľ ich zmlátili, ako aj členov Slovenskej národnej strany, čo sa tam objavili.) Stále viac zabŕdali do Rakúsko-Uhorska a vojny, až ich zavreli (nechceli si s provokatérom pripiť na vojnu, slovná roztržka - po ich výkriku „Nech žije Československo!“ ich zatkli za vlastizradu). Vyhlásená Československá republika (Sama prepustili z väzenia). Koniec prvej svetovej vojny. Samo s priateľom na ceste domov rozmýšľa nad budúcnosťou republiky. (Bude taká, akú si ju urobíme.)
 
citáty:
Starý Pichanda spomína, ako išiel na múračky: Zablúdil v lese, stretol svoju bývalú milenku a hral s ňou karty atď., ako sa čoskoro dozvedel, v bruchu veľryby (vyhodilo ju zo Štrbského plesa). Veľryba zavrela papuľu a uväznila ich vnútri. Po rieke Hybe sa dostala až do dediny, kde ju chlapi zabili a Martin so Želkou vyšli z jej brucha (Ružena napálená). „Martin Pichanda sa skláňal nad svojou geografiou, vzdychal nad rozčítaným cestopisom a nadchýnal sa mapami. Zastal prstom v prístave Madang, nasadol do belostnej plachetnice a s posádkou sa vydal k Admiralitným ostrovom, na ostrov Manus. Severne od súostrovia Ninigo prekročil rovník a po rovníku západným smerom obišiel mnohé útesy, ostrov Waigeo, prekĺzol majstrovsky pomedzi súostrovie Molúk , oddýchol si pri ostrovoch Sula a zamieril k Celebesu do rpístavu Manado. Tu vystúpil na breh, oženil celú posádku s miestnymi krásavicami a sám si zobral najkrajšiu z nich, uvzdychanú a roztúženú dcéru miestneho náčelníka.

Po desiatich rokoch trpkej i sladkej, ale nadovšetko úmornej práce naučil spolu so svojimi druhmi domorodcov po slovensky. Naučil ich aj čítať a písať. Medzi miestnym vedychtivým obyvateľstvom rozšíril neskôr všetky Štúrove spisy, Hollého eposy a získal dvetisíc odberateľov Slovenských pohĺadov. O ďaľších desať rokov vyhlásil svojvoľne ostrov Celebes za prvú a jedinú slovenskú kolóniu a všetkých nových celebeských Slovákov prijal do miestnej novozaloženej odbočky Matice slovenskej. Predvídavo rozšíril medzi týmto dobrosrdečným ľudom aj slovenskú ľudovú slovesnosť, vymenoval a pasoval statného domorodca za miestneho Jánošíka , určil mu zbojnícku družinu a poslal všetkých do hôr.“
 
(tulák a zlodej Oškara sa raz strašne prejedol a dostal koliku):
Zvíjal a zmietal sa v bolestiach už týždeň a vtedy, keď si už myslel, že skape, to na neho prišlo. Uľavilo sa mu. Celé popoludnie vylučoval zo seba zbytočnosti. Zdesene však zistil, že vylúčil nielen zbytky jedál, ale aj črevá a žalúdok. Vyleteli z neho načisto, akoby boli vnútri odhnili. Zľakol sa vtedy prenáramne a opäť si myslel, že nastala jeho posledná hodinka. Žil však deň, týždeň, mesiac, rok a nakoniec uveril, že sa dá žiť bez čriev a bez žalúdka, bez jedla a pitia. Vychudol na kosť, ale žil. A naozaj, odvtedy ho nik nevidel jesť ani piť, okrem pálenky, lebo tá, ako tvrdil, sa mu vstrebávala priamo do krvi.
-  začal jesť (po rozhovore s Jozefom Naderom):
„Síce jedol, žral, pil a všakovak sa napchával, ale namojveru nič zo seba nevylučoval. Jedného dňa sa začal vyprázdňovať a trvalo mu tri dni, kým sa vyprázdnil celkom. Zmenšil sa navidomoči a takmer sa vo vlastnom riedkom lajne utopil. Ten výkon ho zmoril, náramne zoslabol, a aby sa posilnil, vypil putňu pálenky. Tá sa však v ňom zapálila a zlodej Oškara zomrel.“ „Oškaru spravodlivo pochovali. Po smútočnom obrade, keď sa už boli všetci rozišli, začal hrobár zasýpať hrob. Hneď po prvých ťažkých hrudách zeme, ktoré dopadli na truhlu, Oškara sa prebral. Začal v truhle búchať a lomoziť. Vyľakaný hrobár pribehol za doktorom. Rozpovedal mu, čo sa stalo, a bezradne sa spýtal: „Pán doktor, čo mám teraz robiť?“ „Tu máš zlatku a len ho zasyp!“ rozhodol doktor. Hrobár sa vrátil na cmiter a okríkol ešte stále v truhle lomoziaceho Oškaru: „Len tam čuš, Oškara, už si sa dosť pálenky napil!“ Zasypal Oškaru, zem na neho dovysoka navŕšil.
Doktora však do rána porazilo a hrobár sa začal zajakávať.“
 
-  pekár, dostal infarkt, spadol do kade s cestom a takmer ho upiekli
 
(o murárskom majstrovi, Žufankovi, „Vretenici“):
Rád si vypil a vtedy mal sklony zavŕtavať sa do puklín v zemi, ktoré v podnapitom stave nástojčivo vyhľadával. Povrávalo sa o ňom, že so svojou starou materou vyvŕtali vlastnými telami podzemné diery a chodby medzi Hybami a Východnou. Nachytali užoviek a vreteníc a ich preparovanými kožami tieto podzemné chodby vystielali. Potom sa chodbami rýchlo šmýkali medzi obidvoma obcami. Často sa Žufanko Vretenica vyhrážal, že keď ho kamaráti napajedia, vlezie do nejakej zemskej škáry, priepasti či štrbiny, zaprie sa do jej stien plecami a lakťami a bude tlačiť tak dlho a mocne, až naša matička Zem pukne napoly a celkom sa rozdvojí.
Jedného dňa si kúpil od skupiny potulných cirkusantov mladého tuleňa a za dva mesiace ho naučil hovoriť. Odpovedal na otázky detskej riekanky. „Ako sa voláš?“ spýtal sa Žufanko tuleňa. „Kopytotojáš!“ odpovedal so sebazaprením tuleň..
 
(Benedikt „Samovrah“ , zamiloval sa, ale dotyčná ho domietla, chcel sa preto zabiť – vypiť celé Štrbské Pleso):
Benedikt Viliš, hnaný žiaľom a srdom zo sklamanej lásky, neváhal a zaľahol k Štrbskému Plesu. Nadýchol sa a začal piť. Pár krokov od neho sa opovržlivo rehotala neukojená kuchárka. Čím dlhšie Benedikt ležal, tým zrejmejšie tíchol kuchárkin smiech. Netrvalo dlho a pleso, ako tvrdia neprajníci a posmievači, bolo v Benediktovom bruchu. Kuchárka len zhíkla a zamdlela. Keď sa jej kurizant postavil, brucho sa mu roztiahlo, že sa pupkom dotýkal tatranských končiarov. Čakal, kedy už konečne zhynie, ale smrť neprichádzala. Vzdal sa a popustil do gatí. Pleso z neho opäť vytieklo. Nie však do jamy, kde väznilo predtým, ale do doliny, ktorá sa zvažovala k Važcu. Važťania si v to pamätné popoludnie vymysleli legendu o novej potope sveta. Trvalo to potom dve zimy, kým sa pleso opäť naplnilo vodou až po okraj.
 
Maďarón Szokolik chcel dať vykastrovať všetkých, čo v Uhorsku nechcú byť Maďarmi a hovoriť po maďarsky (bol opitý a vyprovokovali ho, až začal sám sebou „ odfikol si kúsok predkožky“, zožrala ho mačka)
 
-  piekol sa chlieb na svadbu, keď už oheň horel, zistila žena, že sú za ním mačky, asi sa tam ukryli niekedy, nechala ich tam zhorieť (čo už), upiekla chlieb (nikto si nič nevšimol, len „mal trochu mastnejšiu kôrku“)
-  kapec spadol do mlieka, kravské lajno sa varilo so zemiakmi
-  v posledný deň 19. storočia u Pichandovcov: zlomená fajka, Samove deti prevrhnú vianočný stromček, oheň („ Samo stál rozkročmo, v obidvoch rukách držal pred sebou stromček a zúrivo ním mlátil o zmrznutý sneh.“)
 
Julo Mitron vychádza z krčmy, vidí svetlo, počuje rachot - to meteor. Nájde ho (veľký asi ako zemiak), rozhodne sa z neho ukuť srdce (dal ho Kristíne).
 
Vo Francúzsku som raz videl chlapa, ktorý mal hlavu ako súdok od kapusty, a keď vyplazil jazyk, mohol si päty obliznúť...
-  žena, čo porodila 35 detí a najmladší, 40 ročný, bol veľký ako hruška
-  mlynček, ktorý zo všetkého, čo pomelie, vyrobí víno
- syn odchádzal do Ameriky, povedal otcovi, že mu zakričí z Poľska, otec tak natŕčal ucho, že mu narástlo „také veľké, že sa ním mohol prikryť.“ „Keď sa zväčšilo natoľko, že naplnilo vedľajšiu izbu, starý Pirčík si ho v noci odrezal britvou a do rána vykrvácal.“
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)

O autorovi: Peter Jaroš

Peter Jaroš

Peter Jaroš je slovenský prozaik, dramatik a filmový a televízny scenárista.

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.011