Džamila - Čingiz Ajtmatov

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

Autor: Dievča anika (24)
Typ práce: Referát
Dátum: 03.06.2011
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 556 slov
Počet zobrazení: 3 013
Tlačení: 325
Uložení: 371
Čingiz AJTMATOV: Džamila
Bratislava: Tatran, 1979, ISBN 61-992-79, 182 s.
Novela

Incipit: A už zasa stojím pred tým neveľkým obrazom v jednoduchom rámiku. Zajtra ráno mám ísť do aulu, dívam sa teda naň dlho a uprene akoby mi obraz mohol dať požehnanie na cestu.

Celý román sa odvíja ako spomienka rozprávača – maliara. Bol som vtedy ešte chlapec. Tretí rok zúrila vojna. Otcovia a synovia boli teda tam. Sedliacka robota ťažila plecia detí, najhoršia žatva. Žil na konci Aralskej ulice, kde stáli dva domy – Veľký a Malý dom. Ich obyvatelia boli vzdialení príbuzní, ale keď zomrel gazda malého domu, oženili príbuzní otca rozprávača s vdovou, ktorá mala dvoch malých synov. Aj tí šli na vojnu. V Malom dome zostala matka a jej nevesta, Sadykova žena, Džamila.

Do aulu zavítal Danijar. …bol z pôvodných obyvateľov nášho aulu, tunajší rodák. Vravelo sa, že ešte ako dieťa osirel. Potom žil u Kazachov, príbuzných z matkinej strany. Údelu siroty si užil. Jeho návrat schvaľovali všetci v aule. Mal počas žatvy spolu s Džamilou a rozprávačom, chlapcom, ktorého volá Džamila kičine bala (mladší brat manžela), voziť obilie na stanicu, ktorá bola pol dna cesty vozom od aulu. Aul sa volal Kurkureu.

Džamila a rozprávač si začali robiť z Danijara žarty. Vyvrcholilo to tým, že mu na voz naložili vrece, ktoré vždy niesli dvaja,  ale oni ho nechali preňho. On si ho však naložil na plece  a šiel  s ním. Všetci ľudia, čo to  videli, pochopili, že vrece nezhodí, nezhodil. Oboch hrýzlo svedomie. Raz keď sa v auguste večer vracali zo stanice, Danijar začal spievať. Chlapec konečne pochopil, prečo sedáva sám na kopci, pri rieke… Bol to človek veľmi zaľúbený. No cítil som, že nebol zaľúbený do živej bytosti. Bola to akási inakšia, no nesmierna láska – láska k životu, k rodnej zemi. Áno, Danijar si chránil túto lásku v duši, vo svojom speve – žil iba ňou. Ľahostajný človek by tak nemohol  spievať, čo aký hlas by mal.
V samotnom chlapcovi sa zobudila potreba prejaviť sa, áno prejaviť sám seba… Túžil maľovať. Aj Džamila sa zmenila. Raz sa pridala k Danijarovi na voze, spieval, položila si mu hlavu na plece a vtedy si chlapec uvedomil, že tá pieseň je o láske, a že vidí dvoch zaľúbených ľudí. Na druhý deň nakreslil Džamilu a Danijara na voze. Bol to jeho prvý obrázok, prvá vedomá inšpirácia. Džamila si ho vzala na pamiatku.

Šli na stanicu. Karim, vojak, Džamilin krajan, priniesol list od Sadyka. Danijar to videl a rýchlo sa vrátil do aulu. Večer šla Džamila za ním k rieke, prezradila mu, že ho ľúbi a nevymení ho za nikoho. Strhla sa búrka, ale chlapec bol šťastný. Na jeseň sa vrátil do školy, dni boli prekrásne. Raz večer šiel k brodu, sadol si. Stmievalo sa. A vtom som zbadal dve postavy, čo podľa všetkého prešli cez brod. Bol to Danijar s Džamilou. Odišli. Ľudia ich odsudzovali. Len chlapec nič nehovoril. Ale vyšlo najavo, že vedel o všetkom, lebo Sadyk po návrate našiel kresbu. Odvtedy sa Malý dom oddelil od Veľkého. Chlapec šiel študovať. Po skončení strednej umeleckej školy ma poslali na vysokú a tam som predložil ako diplomovú prácu svoj obraz, o ktorom som dávno sníval… Boli na ňom Džamila a Danijar, ako kráčajú jesennou stepnou cestičkou. Dúfal, že našli šťastie.
 
Excipit:  Dívam sa na nich a počujem Danijarov hlas. Volá ma na ďalekú cestu – musím teda ísť. Poberiem sa stepou do rodného aulu, tam nájdem nové farby.
Nech v každom ťahu môjho štetca zvučí Danijarova pieseň! Nech v každom ťahu môjho štetca bije Džamilino srdce!
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.027