Súostrovie Gulag - Solženicyn
Alexander SOLŽENICYN: Súostrovie Gulag
1918 – 1956. Pokus o umelecký prieskum
Bratislava: Tatran, 1991, ISBN
80-222-0324-6, 375 s.
„Venujem všetkým, ktorým život nestačil na to, aby o tom rozpovedali. A nech mi odpustia, že nie
všetko som uvidel, nie na všetko som si spomenul, nie o všetkom som sa dovtípil.“
Prvá časť
Väzenský priemysel MOTTO: „V období diktatúry a zo všetkých strán
obkľúčení sme zavše uplatňovali nepotrebnú
mäkkosť, nepotrebnú dobrosrdečnosť.“
Krylenko: Reč na
procese tzv. Priemyselnej strany
1. Zatknutie
Koniec. Ste zatknutý! A nič, zhola nič neviete nájsť, čo by ste odpovedali, iba
zabľačíte ako jahniatko: - Ja-a?? Za čo…
A nie je to omyl. Zatýka sa všade, a potom nasleduje prehliadka …vyhodili dieťa
z rakvy, hľadali aj tam. A vyhadzujú aj chorých z postelí, rozväzujú obväzy.
Na zatýkanie existuje celá klasifikačná
stupnica. Zmizli počas neho mnohí a mnohé cenné veci (materiálne i intelektuálne). Počas zatknutia na verejnosti sa aj zatknutý správa tak,
aby si to nevšimli okolostojaci. autor píše, že sám zažil asi najľahší spôsob zatknutia – veliteľ brigády ho zavolal na veliteľské
stanovisko a vypýtal od neho pištoľ. Dozvedel sa od neho aj to, prečo ho zatkli. Priatelil sa v minulosti s nejakým nepriateľom režimu.
2. Dediny našej kanalizácie
Autor tu upriamuje pozornosť na to, že despotizmus kultu neznamenajú len roky
1937 – 38, ale i roky pred a po. Už Lenin r. 1918 vyhlásil, že je potrebné očistenie ruskej krajiny od všetkého škodlivého
hmyzu. Hmyz tvorili: členovia zemskej samosprávy, pracovníci kooperatívneho hnutia, majitelia domov, pedagógovia na gymnáziách, cirkevné
farské rady, kostolné zbory, popi, mnísi a mníšky, tolstojovci, železničiari, telegrafisti, inteligencia, študenti…
Na začiatku,
v roku 1918, bolo hmyzu priveľa a zákonov nebolo. Vznikla r. 1918 Všezväzová čeka – Stráž revolúcie, jediný trestný orgán
v ľudských dejinách, ktorý združil do jediných rúk špicľovanie, zatýkanie, vyšetrovanie. prokuratúru, súd a výkon rozhodnutia.
Skratky: NKVD (ľudový komisariát vnútra, 1918); GPU (Hlavná politická správa, 1922); GULAG (Hlavná správa táborov)
Riav na
Súostrovie bolo mnoho:
- hmyz
- inžinieri (do r. 1931, potom niektorých zas prepustili; Stalin zistil, že sú potrební)
-
možní majitelia zlata (ľudia, ktorí pred revolúciou vlastnili nejaký podnik) (1929)
- „trockisti“ (1927)
- členovia
vládnucej komunistickej strany
- kulaci a podkulačnikovia (= pomocník kulaka)
- sabotéri poľnohospodárstva
- „za
straty pri zbere úrody“ (nenazbieralo sa toľko, koľko určili na jar)
- „za nesplnenie štátnych záväzkov pri odovzdávaní
obilia“
- 58. paragraf (mal 14 bodov) – patrila sem aj vlastizrada
o tu súdili napr. vojakov, že sa vzdali do zajatia
o Poliak žil v meste Lemberg (patrilo do Rakúsko - Uhorska), presťahoval sa do Rakúska. R. 1945 ho tam zatkli. Dostal 10 rokov za zradu
svojej vlasti – Ukrajiny (Lemberg sa medzičasom zmenil na ukrajinský Ľvov).
o pomoc cudziemu štátu (jeden zemiak nemeckému
vojakovi)
o pomoc medzinárodnej buržoázii – napr. emigranti, ktorí odišli z krajiny pred r. 1920; inžinieri
- zajatci,
ktorí prežili zajatie v 2. svetovej vojne
- zatýkali aj na rozkaz – prišiel telegram: „Pošlite dvesto.“ Poslali.
-
národy, ktoré sa previnili
- a i., vždy sa niekto našiel
3. Vyšetrovanie
- priznal sa každý.
Často mu ani nepovedali, z čoho je obvinený. Pýtali sa ho oni, čo urobil. Na každého sa niečo našli, ak nie, vymysleli. Medzi vyšetrovacie
metódy patrilo: nočné vypočúvanie, odoprenie spánku, presvedčovanie srdečným tónom, nadávky, predbežné poníženie (ležať na chodbe,
nahá zavretá v boxe), zastrašovanie, klamstvo, zneužívanie citov k blízkym ľuďom, šteklenie v nose pierkom, svetlo po celé dni a noci,
box či jama, nútenie kľačať či sedieť na zvláštnych stoličkách, stáť, vyšetrovateľský bežiaci pás, box s plošticami, karcery,
zatváranie postojačky do výklenku, hlad, bitie, zazubadlenie, lámanie chrbtice, zvieracie kazajky…
4. Modré
lemovky
príslušníci moci, nosili na hlavách šiltovky s modrým lemovaním.
5. Prvá cela – prvá
láska
Po vyšetrovaní odvedú človeka do jeho prvej cely, kde stretne ľudí odsúdených tak ako on. V celách sa dozvedá
mnohé veci. Stretáva osudy ľudí.
6. Tá jar
Skončila 2. svetová vojna, ale to víťazstvo nebolo
určené tým, čo boli vo väzniciach. Hoci amnestiu očakávali (prepustená bola len malá časť skutočných zločincov). Prechádzali nimi vtedy
zástupy vojnových zajatcov. Nie oni zradili vlasť, ale vlasť zradila ich… a pritom tri razy. : neschopnosť na bojisku –
keď vláda, ktorú si vlasť vybrala. urobila všetko… aby prehrala vojnu; v zajatí ich nechala svojmu osudu, aby zomreli;
potom ich prilákala materinskou láskou a hneď na hraniciach ich zatkli
7. V strojnom oddelení
autor sa dozvedá svoj rozsudok. Dostal 8 rokov. Až vtedy zistil, aké mal práva.
8. Zákon ako DIEŤA
Zabúdanie je typický proces, ale už r. 1918 bolo množstvo tribunálov a vládla ČEKA, ďalej: ľudové súdy, robotnícke
a roľnícke revolučné tribunály, revolučné vojenské tribunály…
9. Zákon mužnie
Na verejné
súdne procesy bol bohatý rok 1922, prvý rok mier… Tomu je venovaná táto kapitola. Uvádza tu podobne ako na iných miestach množstvo
príkladov: Ing. Oľdenborger, ktorý mal na starosti vodáreň v Moskve spáchal samovraždu (chceli ho zatknúť), hlad na Povolží využili na
zákrok proti Cirkvi, ktorá mala vydať drahé predmety…
10. Zákon dozrel
Ide o roky
1926 – 1937. autor spomína mnohé prípady z tohto obdobia. Napr. Jakubovič bol člen komunistickej strany, nemohol predsa zradiť sovietsku
vládu, na súde teda povedal všetky klamstvá, ktoré ho naučili.
11. Na trest smrti
Do roku 1905 bol
trest smrti v Rusku trestom výnimočným. Za 80 rokov to bolo asi 894 popráv. ČAKA však za 16 mesiacov (jún 1918 – október 1919)
popravila viac než 16 000 ľudí.
12. Ťurzak
Väzňom nepomáhala ani hladovka. R. 1937
bol vydaný príkaz – administrácia väzenia odteraz vôbec nezodpovedá za tých, ktorí umreli za následky hladovky.
Druhá časť
Večný pohyb Ani kolesá predsa nestoja, kolesá…
Vrtia sa, krútia žarnovy, vrtia sa…
W. Müller
1. Plavidlá Súostrovia
vlak – nakladali
ich v noci v odľahlých častiach staníc. Do jedného kupé dávali 1 – 36 osôb. Cestou im dávali len chlieb, sardely, cukor, hrnček vody (aj
to nie vždy). Kradlo sa tu, jedlo dostávali za cennejšie veci. Ak ich náhodou vysadili na stanici medzi ľudí, tí o nich ani okom nezavadili.
Nebáli sa len starenky (hodili im chlieb) a bývalí väzni (cigarety).
auto – hovorilo sa mu čierny havran. Bývali sivé, ale
potom ich ponatierali nasvetlo a napísali na ne napr. Chlieb, Mäso, Pite šampanské.
2. Prístavy
Súostrovia
Všetky oblastné mestá, všetky železničné križovatky, všetky prekladacie stanice, kde sa končí trať
železnice a začína sa rieka, alebo sa rieka prudko stočí. Všade tam boli minimálne distribučné väzenia, napr. Novosibirsk, Irkutsk, Usman,
Soľ-Ileck, Rybinsk, Čita, Naušky, Toržk…
3. Karavány otrokov
Karavány na prevoz
väzňov sú – karavány dobytčích vagónov, karavány vlečných člnov, pešie karavány. Základnou súčasťou prípravy na transport je
filcung – prehliadka. Robí ju eskorta, ktorá preberá väzňa. Odoberá sa všetko cenné a všetko, čo by mohlo väzňovi pomôcť pri
úteku (šnúrky na priviazanie protézy k nohe).
Najhoršie je, keď v zime príde vagón do cieľ – do tajgy – a na jedľu sa pribije
doštička OT (osobitný tábor). No ak tábor zriadili čo len pred dvoma týždňami, už je tu pohodlie, už sa podáva teplá
strava…
4. Z ostrova na ostrov
Špeciálna eskorta zavše preváža
väzňov z jedného ostrova na druhý. Do tábora raz prišiel akýsi subjekt a dal im vyplniť evidenčné lístky GULAGu. Solženicyn napísal:
jadrový fyzik. Písal sa rok 1946, atómová bomba bola náramne potrebná. Vďaka tomu sa dostal na rajské ostrovy (šaraška =
ulieváreň), kde strávil polovicu trestu.
III. ČASŤ VYHLADZOVACO-PRACOVNÉ.
1. kapitola – Aurorine
prsty. Hovorí, že v Gulagu zomrelo 66,7 mil. ľudí. Rozoberá ŠTA, je veľa väzňov a málo prídelových dávok (na 195 tis. väzňov – 100
tis. dávok)
2. kapitola – Súostrovie vzniká z mora Tu opisuje vznik prvého z gulagov na Soloveckých ostrovoch. Tento ostrov považovali
za svätý, pretože ho obývali mnísi a nebola tam dravá zver. Bol zastavaný rôznymi kaplnkami, pustovňami, kostolmi...Z kláštora vyhodili
mníchov a urobili z neho väzenie. Mnísi, ktorí tu žili mali už viac ako 80r. a prosili ich, aby mohli zomrieť v „svätej zemi“ , ale
vyhodili ich všetkých okrem tých užitočných = rybári, odborníci na dobytok, nakladač kapusty – im pridelili osobitný kútik mimo tábora.
Hovorí, že zo Soloviek sa nedá utiecť, ale podarilo sa to jednému chlapovi a neskôr aj skupinke 5 ľudí.
V Anglicku začali vychádzať
knihy: BESSONOV – Mojich 26 väzení a útek zo Soloviek. vyšla teda v Európe, Nemci vyčítajú, že zveličujú, lebo u nich boli Solovky
vykreslené ako raj. Komisia to išla prešetriť. Nič nezbadali, ale poslali tam proletárskeho spisovateľa (20. júna 1929) MAXIMA GORKÉHO –
väzni ho očakávali ako amnestiu. Vedenie sa znepokojovalo, snažili sa zakryť svinstvá. Väzňom dali do rúk noviny, ale Gorkij si všimol, že
ich držia hore nohami a otočil ich- všimol si! Nádej, že len tak neodíde. Potom išli do detskej kolónie. Deti tu mali svoje matrace a spali na
oddelených lôžkach. Jeden 14-ročný chlapec ho požiadal, nech s ním zostane len sám, že mu povie pravdu. No porozprával mu o karceroch,
mučení, .. Po 3 dňoch pobytu Gorkij odplával a chlapca odstrelili...
3. kapitola – Zo súostrovia sa šíria metastázy v r. 1928 je málo
väzníc, treba prichystať viac táborov pred plánovaným hojným zatváraním. Okrem toho zariadiť nútené práce – väzni ale nezarábajú,
len prinášajú hospodársky úžitok. Opisuje 1. veľkú stavbu súostrovia – Bielomorský kanál. Stavbu vyhlásili za súrnu, dali im málo
času. Nemajú dobré podmienky, teda nemajú žiadne stroje, traktory, žeriavy,.. Primrznuté balvany vyťahujú sieťou a lanom. Nemajú ani
píly, sekery – vykyvujú stromy. Železo nahrádzajú drevom. V prvú zimu z roku 1931-32 vymrelo až 100 000 ľudí. Hlavné sú zápočty –
započítavanie jedného odpracovaného dňa za viac ako jeden deň trestu. 4. kapitola – Súostrovie kamenie v r. 1937- Súostrovie sa veľmi
upevnilo, prudko stúpol počet jeho obyvateľov. Mnohomiliónové doplnenie bolo roľnícke. Začleňovali sem celé osady, ktoré obohnali
ostnatým drôtom a stali sa z nich táborové strediská. Sprísnili režim súostrovia. (zrušili zápočty, pracovné kolektívy zakázali...).
Zločincov huckali na 58 – odmeňovali ich, banditi sa stávali vnútrotáborovou políciou. V r. 1938 bol rozoslaný tajný pokyn – znížiť
počet uväznených, ale nie ich prepustením. Opisuje sprísnenie režimu – tí čo neplnili normu boli trestaní, v zime ich vyzliekli a
oblievali studenou vodou, v lete tiež donaha a zviazaných vydali napospas komárom. Začali hromadne odstreľovať (v Serpantinke 30 – 50 ľudí
denne)
5. kapitola – Na čom stojí súostrovie Porovnáva terajších väzňov s nevoľníkmi.
Nevoľníci: pacovali od svitu do
mrku, nedeľa bola svätá aj všetky veľké sviatky aj hody, žili v stálych chalupách – vedeli, že tu ostanú a je to ich mali vlastného
koňa, sekeru, kosu, nádoby, odev a kravu alebo kozu na mlieko, sliepky, boli to otroci, ale boli sýti, žili v rodinách, nepresťahovávali ich v
chvate, statkár ich z nutnosti šetril – stáli ho peniaze... Väzni: pracujú od tmy do tmy (a to ešte vždy nekončia), sviatky nemajú vôbec
– niekedy majú voľné nedele, nevie v akom baraku bude bývať zajtra, musí odovzdať svoj odev, nesmie mať misku, nožíček, väzňov
odtŕhali od rodín, sťahovali ich narýchlo (20 min.), nikto ich nešetrí (keď jeden umrie nahradia ho inými)
6 kapitola – Priviezli
fašistov! Fašistami nazývali odsúdených podľa päťdesiatosmičky. Opisuje svoj dovoz do jedného z táborov. Jak mu bolo ťažko. Hrozne
raňajky – šči, šči zo žihľavy – nejedlé. Stal sa smenovým majstrom v hlinisku – má tu 20 ľudí, banditi odmietajú pracovať, je
zdeptaný. Bol zosadený, chce pracovať ako účtovník, ale nedovolia mu to. Tak pracuje v hlinisku. Prší a oni majú osievať hlinu. Robia
zbytočnú, nezmyselnú prácu, naberajú hlinu rukami. Je tu veľký hlad – keď raz pršalo, schovali sa pod nejakú striešku, kde bolo uhlie,
už tam boli ďalší 2 väzni a jedli niečo. Z uhlia si vyhrabávali „morskú hlinu – nepomôže ani neuškodí. No keď z nej požuješ k
dennému prídelu kilo – ako keby si sa nažral“.
7. kapitola – Domáci život Život domácich pozostáva z roboty, roboty, roboty,
hladu, chladu. Ak nejdeš do práce pre „nedostatok oblečenia“ – 600 g. chleba máš istých, ale keď robíš v mraze 10 – 13 h. môžeš
robiť čo chceš, viac ako 300 g. nedostaneš. Zväčša bývajú v stanoch – dvojposchodové holé dosky. V noci primŕza k stanovému plátku
čiapka, ženám vlasy. Hovorí niečo o OS – oddychové stredisko – 2 týždne dovolenky, otvárajú ich potajomky, sú nespravodlivé (za vyše
rok by ním prešli všetci, ale niektorí sú tu viackrát, iní vôbec).
8. kapitola – Žena v tábore Túto kapitolu začal tým, že ženy
to berú trochu inak. A že útrapy znášajú v priemere ľahšie a hlad ich tak nezdolá. Nevedel pochopiť, ako mohlo Naďu rozhádzať, že na
výsluch si obula 2 nerovnaké pančuchy a vypočúvajúci jej hľadel na nohy. Príchod do tábora začína kúpeľom – zašiváci si ich
prezerajú ako tovar a rozhodujú sa, kto si ktorú zoberie. Existuje tu „pohlavná nenávisť“ – muži závidia ženám, že si dokážu
získať chlieb a nemusia sa živiť z odpadkov. Je to ponižujúce, hľadajú niekoho za pol kila chleba. Odvedú ho do baraku, na svoju poschodovú
pričňu zavesia z 3 strán plachtu a tvrdo si zarábajú (názov šiatrová žena). V tomto baraku žije ďalších 500 žien, je špinavý.
Veľakrát ženy nemajú plachty. „Chodili ta nielen muži, ale aj mladiství, 12 – 13 roční chlapci sa ta chodili učiť.“ Nie každej robia
návrhy – má to brať ako poctu.
A keď odmietne – je to osudová chyba – môžu ju dať na kolektívnu prácu. Potom hovorí, že
existuje aj ženská brigáda. Tam musia robiť všetko. Ženy už nevyhľadávajú vášne, ale je tu tzv. netelesná láska. Sú pobláznené kvôli
náhodnému úsmevu. Hľadajú uspokojenie vlastnej potreby o niekoho sa starať, niekoho zohriať, opraviť mu košeľu. Existujú tzv. táborové
manželstvá – môže ich rozbiť dozor, vedenie ale aj narodenie dieťaťa. Ženu prenesú do iného tábora mesiac pred pôrodom. Potom idú do
tábora pre matere. Po roku presunú dieťa do domova a matky si ich dosť zriedka berú. Niekedy udeľujú matkám amnestiu. Ak dostali preukaz a
lístok na vlak, často nechali dieťa na stanici. Hovoril o krutej situácii kedy je ťažko začať odznova, nemajú prácu, byt a dieťa všetko
len zhoršuje...
9. kapitola – Zašiváci Boli to ľudia, ktorí odišli zo spoločných prác alebo sa na ne nedostali. Ich postavenie ich
nevyčerpáva, naopak môžu z neho ťažiť (kuchári, skladníci, lekári, krajčíri,..)
10. kapitola – Namiesto politických Zatvárali
podľa • 58 bod 10 – bol všeobecne dostupný. „Zaradiť niekoho do 58 bol najjednoduchší spôsob ako človeka zlikvidovať, odstrániť
rýchlo a navždy. Čím viac pokojných ľudí, tichých od politiky vzdialených, ba aj negramotných bolo vzťahovaných do víru nezaslúženého
trestu a smrti, tým sivejšia a nesmelšia sa stávala 58, strácala akýkoľvek, aj ten posledný politický zmysel a menila sa na stratené stádo
stratených ľudí.“
11. kapitola – Verní Tí, ktorí napriek uväzneniu, posmešnému vyšetrovaniu, nezaslúženému rozsudku a potom
zničujúcej táborovej existencii, napriek tomuto všetkému si uchovali komunistické vedomie. V r. 1937 začali zavierať verných ortodoxných.
Používali rovnaké metódy – mali spísať zoznam spolupracovníkov, a títo písali, „ pretože čím viac zavrú, tým skôr hore pochopia
chybu!“ Snažili sa pospomínať všetky priezviská...Ich nevyhnutná morálka je: „Sedím za nič a teda som dobrý, ale všetci naokolo sú
nepriatelia a sedia právom“. Opisuje ich vzťahy: k táborovému režimu – nič nevyčítajú obracajú to len na dobré, vzájomné vzťahy s
táborovým vedením – len tie najúctivejšie, pretože aj oni sú členmi strany a robia to, čo musia, vzťah k práci – schvaľujú prácu,
ale sami sa snažia dostať za zašivákov, vzťah k útekom – nikdy neutekajú, odsudzujú ich a udávajú, vzťah k ostatným odsúdeným podľa
•58 – nedávali sa s nimi dohromady, pohŕdali nimi, vzťah k donášačstvu – najsprávnejší spôsob ako pomôcť štátu, vláde
12.
kapitola – Klop – klop – klop Opisuje donášačstvo.
Keď si vás vyhliadli, museli ste už donášač či chcete alebo nie.
Donášačom môže byť ktokoľvek. Opisuje svoju situáciu. Veľmi sa snažil vynikať, nezapadnúť medzi väzňov – neobliekať sa ako oni –
chyba. Rýchlejšie si ho všimli, priviedli k zmocnencovi. Má útulnú izbu, hrá mu tichučko rádio, je tu teplo, - útok na psychiku. Začal
výsluch. Nakoniec podpísal, musel si vymyslieť prezývku – VETROV. Sľúbil sa však, že bude informovať len o útekoch banditov.
13.
kapitola - Dal si kožu, daj druhú! Druhý táborový trest (najčastejšie v r. 1937-38). Neberú za niečo, ale pretože. Nesmieš sa sťažovať,
pretože ti naparia nový trest.
14. kapitola – Zmeniť osud ľudia sa snažia utiecť. Lenže sú zmanipulovaní. Čakajú amnestiu. Raz
bombardovali vozeň s transportom. Stráže utiekli, ale väzni zostali čakať. Báli sa, za útek dávali ďalších 10 rokov. Ale úteky museli
byť. Využívali vymyslené situácie – odstrašujúce prípady. Zriedka je počuť šťastný príbeh o podarenom úteku. Jednému staršiemu
mužovi sa podarilo utiecť. Aj to mu pomohlo, že v transporte našiel svojho umierajúce priateľa o ktorom všetko vedel. Vzal mu doklady a prežil
aj vojnu. Chcel vidieť svoju dcéru. Tá ho síce neudala, ale vyhnala ho. Nemal už nikoho, žil bezcieľne, stal sa z neho tulák a narkoman. Raz
to prehnal s hašišom – skončil v nemocnici a v omámení povedal svoje pravé meno – v r 1952 mu 10 rokov po úteku naparili 25 rokov.
15. kapitola – TS, BSR, ZSR TS – tresné samoväzby – udeľovali za čokoľvek: nevstal, neľahol si načas, nepozdravil.. Nemusí to byť cela
– so strechou, dverami a zámkou. (zrub bez strechy alebo obyčajná jama). Je to určené na pár dní. BSR – barak sprísneného režimu –
dlhodobejšie zaopatrenie. Jednoducho preto, že väzňa pokladajú za nebezpečného. Je osobitne ohradený drôtom, robia najťažšiu a
najhoršiu robotu, samozrejme je v tom aj bitka. Väzni sú zúfalí, robia všetko preto, aby sa z tadiaľto dostali. (najpopulárnejšou vecou bolo
hltať hliníkové lyžice, keď ich dávali k obedu. Každého, kto ju prehltol, vzali na rongen, a keď sa presvedčili, že neklame, že lyžica
je naozaj v ňom, dali ho do nemocnice a otvorili žalúdok. Ktosi iný zasa nainfikoval v ústach niť /pretiahol pomedzi zuby/, navliekol do ihly
a vtiahol pod kožu na nohe. Infekcia! Nemocnica! Bolo im už jedno, či bude gangréna, či nie, len sa dostať preč.) ZSR – zóny sprísneného
režimu – oveľa horšie stravovanie. Práca: vzdialené kosenie sena, ťažba rašeliny na zaplavovanom území rieky, kameňolom a pálenie
vápna. Väčšinou zatvárali za odmietnutie donášačstva.
16.kapitola – Sociálne blízky Vzťah čekisti – zločinci. Zločinec, ktorý
prijal čekistickú vieru je bastard, toho zločinci zabíjajú. Čekista, ktorý si osvojil psychológiu zločinca je energický vyšetrovateľ
tridsiatych rokov alebo rozhodný táborový náčelník, vážia si ho, postupuje v službe. Opisuje najnezmyselnejší • 139 – nemôžeš sa
brániť skôr ako tebe neublížia. Až keď si dorezaný, môže niečo spraviť.
17. kapitola – Maloletí Odsúdení podľa •12 –
súdili deti od 12 rokov za krádež, násilie, zmrzačenie a vraždu. Lidu zavreli zato, že zbierala zrno čo sa vysypalo z nákladiaku. Dali jej
len 3 roky ako poľahčujúcu okolnosť, že nerozkrádala socialistický majetok. Bývali v detskej kolónii. Dozorcovia ich bijú a držia v
strachu. Ale dostávajú iný prídel – majú mlieko, maslo a mäso. Stávajú sa z nich zlodeji, nikto nemôže vynikať (byť výnimočný) a
všetci skladajú prísahu – zlodejský pionier. Ich veľkou silou je beztrestnosť. Maloletí môžu vyzerať anjelsky, ale sú prešibaní. Sú
zomknutí a krutí. V svorke sa vrhajú na jednotlivcov a okrádajú ich. Berú od invalidného starčeka jeho denný prídel a miznú. Ostatní
väzni si to nevšímajú, ale naďaleko obchádzajú nebezpečnú zónu. Čím je obeť slabšia, tým sú neľútostnejší. Väzni ich nenávidia.
(aj tak sú stratení, to vyrastá mor na ľudí. Treba ich potichu kántriť! Vypracoval spôsob: potajomky chytiť maloletého, zvaliť ho na zem a
kolenami mu stláčať hrudník, kým sa neozve praskot rebier – ale nedokončiť to, takto ho pustiť. Taký maloletý má už smrť na jazyku, no
ani jeden lekár nepochopí, o čo ide. AC. takto odpravil na druhý svet niekoľko maloletých, až kým jeho samého nezbili na smrť.)
18.
kapitola – Múzy v Gulagu V Gulagu je možné všetko. Sú tu noviny, tlač vo väzení. Opisujú tábor v rozkvete a hojnosti. Zima je tu 9
mesiacov a ostatné úbohé leto. Náčelníka kultúrno-výchovného oddelenia KVO napadne, že zóna vyzerá škaredo. Cez voľnú nedeľu vyženie
väzňov do záhradky nech nasadia mach a tak, ale aj tak tu nič nerastie. Pre KVO sú najvýznamnejší výtvarníci – ich obrazy si vyvesujú
doma alebo predávajú. Prozaici v tábore nebývajú, verše sa šepkajú vrývajú do pamäte, ale nie próza. Na papier to je nebezpečné, ak vás
prichytia, ďalších 10 rokov alebo karcer. V povojnových rokoch prešli Súostrovím herci známych mien (Tokavská, Zoja Fiodorova...)
19.
kapitola – Väzni ako národ (etnografická štúdia Fana Fanyča) Chcel dokázať, že tvoria spoločenskú triedu, osobitný samostatný národ.
Spoločné územie – v Tichom oceáne ostrovčeky, kde iné národy nežijú.
Ekonomické zriadenie – pri transportoch z ostrova na ostrov
sa ničomu nečudujú, hneď konajú bez chýb a hlúpych otázok. Podnebie – vždy polárne, sama zima. Vonkajší výzor – muži sú ostrihaní,
dáva im to surový, anonymný výzor. Sú napätí, neprívetiví. Spôsob reči – akoby pichali tónmi, zlý a posmešný, nikdy nie srdečný.
Vzťah k erárnej práci – vedia, že všetku robotu neurobia, robota je pre sprostých. Nerob dnes to, čo môžeš robiť zajtra. Väzeň pracuje
len preto, aby nejako zabil deň. Ak aj náhodou spravia čo mali, nemôžu len tak sedieť, vždy im niečo dajú navyše. Vzťah k vedeniu –
očividne ho poslúcha, nikdy sa neškriepi. Ale v skutočnosti ním pohŕda. Najdôležitejšou podmienkou v životnom boji je tajnostkárstvo. V
gramatike len zriedka používajú budúci čas, nie sú si istí zajtrajškom. Duševná vyrovnanosť – vždy sú pripravení na najhoršie.
Ľahkovernosť – všetci veria v amnestiu. Rozprávať o minulosti – nehovoria o dnešku a tajomstvách, ale o tom ako sa sem dostali. Vcelku
hovoria o súostroví: Kto tu nebol – ten bude, kto bol – ten nezabudne. Majú vlastnú lexiku (humus – jedlo, cibule – hodiny...). Skúmanie
sa podarilo, hypotéza je dokázaná. V polovici 20.st. bol objavený celkom nový, pre všetkých neznámy národ, v etnickom rozsahu niekoľko
miliónov ľudí.
20. kapitola – Psia služba O táborových šéfoch (aj väznitelia). Šéf nemôže byť dobrý človek, hneď by ho
vyhodili. Základné všeobecné znaky šéfov: nadutosť – žije na ostrove, je nepochybne prvý. Tuposť – je najmúdrejší, nemusí sa nič
učiť. Samovláda, despotizmus – nezmyselné príkazy. Lakomstvo – obohacujú sa na účet bezplatnej práce väzňov, využívajú ich aj vo
vlastnej domácnosti. Cez vojnu ale boli aj dobrí dozorcovia, lebo títo museli ísť na fronty a oni tam dosadili starčekov a chorých. Boli
láskaví, dobromyseľní – po vojne ich demobilizovali.
21. kapitola – Svet okolo tábora Blízko neho musí byť osada slobodných. To sú
väčšinou tuláci, odkundesi, ľudia po rozpade rodiny.
22. kapitola – Staviame Práca väzňov je výhodná pre štát a spoločnosť.
Tábory boli neopakovateľne výhodné pokornosťou otrockej práce a jej lacnotou – nie, ani nie lacnotou, ale bezplatnosťou, pretože za
antického otroka sa predsa platilo peniazmi, no za táborového väzňa neplatil nikto. Väzňov využívajú – dávajú im viac práce. Dozorcovia
sa chcú obohatiť vo voľnom čase ich nútia pracovať v skleníkoch a odovzdávať zeleninu...Väzni robili úplne všetko: budovali mestá,
stavali železnice, cestné trate, hydroelektrárne, pracovali v závodoch, dobývali rudy, uhlie,..
Ľahšie sa dá vymenovať, čím sa
väzni nikdy nezaoberali: výrobou salámy a cukrárenských výrobkov.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta