Novela vydaná roku 1962, príbeh sa odohráva v januári 1951 v pracovnom tábore na Sibíri.
Trestanec s označením „Šč-854" v 104. brigáde pracovného tábora, odsúdený za vlastizradu, podpísal nepravdivú výpoveď, len aby si mohol „ešte aspoň trocha požiť". Vo februári 1942 na Severozápadnom fronte obkolesili ich armádu a Nemci ich chytali a zajímali.
Šuchov po pár dňoch ešte so štyrmi ušiel. Zo zajatia sa vrátili iba dvaja a povedali, že idú z nemeckého zajatia, čo bola chyba. Vo výpovedi musel uviesť, že sa vzdal do zajatia s úmyslom zradiť vlasť a späť sa vrátil iba preto, aby splnil úlohu, ktorou ho poverila nemecká tajná služba. Aká to však bola úloha, nevedel vymyslieť ani Šuchov ani vyšetrujúci sudca.
Odsúdený bol na desať rokov, vtedy dávali jednotný trest, neskôr to bolo 25. Odsedel si už 8 rokov. Najprv sedel v obyčajnom väzenskom tábore (v Usť-Ižme) a teraz si odpykáva trest v osobitnom politickom. Doma nechal manželku a deti, veľa však na nich nemyslí, lebo niet kedy. Je totiž treba pracovať a zaoberať sa inými vecami kde schovať zvyšný chlieb, aby ho nenašli, kde sa zahriať, ako zohnať viac jedla … Po rokoch už vie, čo a ako robiť, aby prežil.
Vedúci brigády, tiež trestanec. Robí pre svoju brigádu veľa, zháňa lepšiu robotu, vybavuje vyššie percentá. Vie v tom chodiť, vie kedy a kde podplatiť. Nepovyšuje sa a nebráni sa ani robote.
Asistent vedúceho, robí iba keď mu to prikáže Ťurin.
Pracovitý kapitán. dostal 10 dní karceru, lebo sa ohradil, ked dozorcovia zobliekali z trestancov na mraze všetko, co nebol prikázaný odev.
Šuchovov sused, babtista. Robil všetko, čo mu ostatní prikázali, zdvorilý, poddajný, pokorný , stále čítal evanjelium.
O piatej ráno zaznel budíček a Šuchov, ktorý vždy vstával podľa neho (trochu si privyrábal šil, zametal, robil, čo bolo treba) tentoraz ostal ležať ešte chvíľu v posteli, lebo sa necítil dobre drvila ho zimnica. Dozorca mu udelil „karcer", napriek tomu, že ešte nebol nástup, lebo ho našiel v posteli. Avšak nakoniec mu len dali umyť dlážku v dozorcovskej izbe.
Bolo 27 stupňov a on sa necítil dobre. Potom išiel na raňajky, ktoré mu strážil kolega. Po raňajkách, ktoré spočívali v žbrnde z červenej kapusty a kaše z magary, išiel za doktorom a chcel sa dať vypísať na maródku. Nepatril medzi ulievačov a hoci to vedel aj doktor, vypísať ho nemohol, aj keď Šuchov teplotu mal, lebo v ten deň už dvoch ľudí vypísal.
Nasledovala prehliadka a počítanie (2x ako vždy) a pod dozorom samopalov vydali sa na cestu za prácou. Ani oni sami nevedeli, že kam idú tento krát, akú prácu im vedúci vybavil. Okolo ôsmej sa dostavia do autodielní a kým ich vedúci ešte čosi vybavuje, ohrievajú sa, posedávajú len tak po zemi. Potom vedúci zadelí robotu a Šuchov sa ponorí do práce.
Zatĺkajú okná, betónujú múry … ani sa nenazdajú a je šesť hodín čas vrátiť sa späť do zóny. Jeden človek však chýba, čo spôsobí polhodinové zdržanie. Po návrate znova prehliadka a potom vytúžená večera. Niežeby bola taká dobrá, ale aspoň niečo teplé do brucha. Nasledujú už len 2 nástupy (zase počítanie) a večierka. V podstate to bol šťastný deň – neochorel, nezavreli ho, vzal jedlo navyše... A takýchto dní je do roka v tábore 365.
Šuchov už nemá ani omrvinku tabaku, ani nádej zohnať ho prv ako dnes večer je celý napätý od očakávania, a po tomto zvyšku cigarety túži teraz azda väčšmi, ako po samej slobode
Nuž taký je už život trestanca, Šuchov si už na to zvykol: večne musíš číhať, aby ti neskočili na krk … Ešte ani tá trestancova myšlienka nie je slobodná, jednostaj sa vracia k tomu istému, jednostaj sa krúti dookola: nenamacajú mi chlieb v matraci? Uznajú ma večer na maródke? Zatvoria kapitána či nezatvoria? …
V táboroch a väzeniach si Ivan Denisovič odvykol rozhutovať, čo bude zajtra, čo o rok, čo dá jesť žene, deťom. O všetkom zaňho rozhodovala vrchnosť a tak je to vari aj ľahšie.