Mor - Albert Camus
Albert Camus: Mor
Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1965, 248 s.
Sám autor hovorí, že tento román
odráža boj proti nacizmu. Revolta jednotlivca ustúpila spoločenstvu. Ide o svedectvo toho, čo museli ľudia vykonať a čo ešte budú musieť
vykonať proti teroru.
Motto: Je práve také rozumné predstaviť jeden druh uväznenia druhým ako predstaviť
čokoľvek, čo existuje, niečím, čo neexistuje. Daniel Defoe
I. Zvláštne udalosti, ktoré tvoria
námet tejto kroniky, odohrali sa roku 194... v Orane. Podľa všeobecnej mienky nehodili sa tam, lebo sa trochu vymykali zo všedného života. Na
prvý pohľad je Oran skutočne obyčajné mesto, nič viac iba francúzska prefektúra na alžírskom pobreží. Treba priznať, že mesto samo je
škaredé. Ľudia tu pracujú veľa, aby zbohatli. Chorý sa cíti osamelý, umierajúci je sám.
Ráno šestnásteho apríla
vyšiel doktor Bernard Rieux zo svojej ordinácie a na medziposchodí naďabil na zdochnutého potkana. Večer pri návrate domov uvidel
ďalšieho umierať. Jeho manželka na druhý deň odcestovala na liečenie. 18.4. preto prišla jeho matka, aby sa oňho starala. Vtedy už bolo
vidno veľa mŕtvych potkanov. 25.4. zozbierali a spálili 6 231 potkanov. 28.4. ich bolo asi 8 000, v tento deň napoludnie videl doktor Rieux
svojho domovníka – chorého. 30.4. zomrel.
Ďalšou postavou je Jean Tarrou, ktorý prišiel do mesta a usadil sa v hoteli. Na jar ho
vídali na pláži. Aj on si robil nejaké zápisky o udalostiach. Tarrou začal ako prvý sledovať prípady neznámej smrteľnej horúčky. Ponúka
nám i portrét doktora Rieuxa.
Vyzerá tridsaťpäťročný. Stredná postava. Široké plecia. Takmer štvorhranná tvár. Oči
tmavé a rovné, ale výrazné čeľuste. Nos silný a pravidelný. Čierne vlasy, ostrihané nakrátko. Ústa oblúkovité s plnými takmer vždy
zovretými perami. Opálenou tvárou, čiernymi vlasmi a vždy tmavými šatami, ktoré mu pristanú, pripomína sicílskeho sedliaka.
Kráča rýchlo. Zostupuje z chodníka, nemení krok, ale dva razy z troch prípadov vystupuje na náprotivný chodník ľahkým skokom.
Za volantom svojho auta je roztržitý a často necháva zdvihnuté smerovky aj po zákrute. Je vždy prostovlasý. Inteligentný výraz.
Doktorovi sa zdalo, akoby malo celé mesto horúčku. Tušil, o čo ide. Volal i do krajského skladu liečiv. V jeho pracovných poznámkach
sa pri tomto dni spomína len toto: „Záporná odpoveď.“ Za niekoľko dní sa smrteľné prípady znásobili. Vtedy Rieuxa navštívil
starší kolega Castel. Vďaka nemu prvýkrát vyslovil nahlas, o čo ide – mor.
Výpočty mŕtvych robil Joseph Grand – úradník na
radnici. Vo voľnom čase písal knihu. Zvolaná bola na prefektúru zdravotnícka komisia. Rozhodli sa, že budú postupovať tak, akoby to bol mor.
Čísla naďalej stúpali. Prišla i očkovacia látka, ale stačila len pre ošetrené prípady (cca 100). V deň, keď počet mŕtvych
dosiahol opäť tridsiatku, prezeral si Bernard Rieux úradnú depešu, ktorú mu prefekt poslal, so slovami: „Dostali strach.“ V depeši stálo:
„Vyhláste stav morovej nákazy. Uzavrite mesto.“
II.
Možno povedať, že od tejto chvíle stal sa
mor našou spoločnou záležitosťou… Najvýznamnejším dôsledkom uzavretia brán bolo náhle odlúčenie bytostí, ktoré na to neboli
pripravené… Ostatne o niekoľko dní, keď už bolo jasné, že sa nikomu nepodarí odísť z nášho mesta, ktosi sa spýtal, či by sa mohol
povoliť návrat tým, čo odišli pred epidémiou. Prefektúra… odpovedala kladne. Ale uväznení morom rýchlo pochopili, do akého
nebezpečenstva dostávajú svojich milých. Neskôr sa vyskytol len jeden prípad – šlo o starého dr. Castela a jeho manželku.
Zavretie brán ovplyvnilo i mladého novinára Raymonda Ramberta. Nechal v Paríži manželku… Vlastne nebola to ani manželka…
Poslal jej síce telegram, ale odchod z mesta mu nechcel nikto dovoliť. Pomôcť mu nemohol ani Rieux. Stále sa však pokúšal odísť. Mor
bol jednotvárny. Len jedno sa možno zmenilo, a to bol sám Rieux… pochopil, že sa už nemusí brániť súcitu. Zbytočný súcit človeka
unavuje. Proti moru sa cirkevné autority rozhodli bojovať týždňom spoločných modlitieb. Páter Paneloux pritom predniesol kázeň.
Hovoril, že mor si ľudia zavinili sami. Počas kázne vonku pršalo, po nej prestalo. Onedlho po kázni prišli horúčavy. Blížil sa koniec
júna. Obyčajne sa ľudia na leto tešili, ale dnes nie. Nemohli ísť k moru, brány boli zavreté.
Tarrou začal organizovať
dobrovoľné zdravotnícke oddiely. Rambertovi sa nepodarilo odísť, tak sa raz stretol s Cottardom. Ten mu povedal, že mu to zariadi, ale musí
čakať. Tarrou Ramberta presvedčil, aby do odchodu pracoval v oddieloch. Cottardovi mor vyhovuje, lebo inak by ho zatkli (zrejme nejaké podvody,
na začiatku moru sa chcel obesiť).
III.
A tak zajatci moru žili podľa svojich možností z týždňa
na týždeň… prostred augusta, zasiahol mor všetko. Vtedy už neexistovali osudy jednotlivých osôb, ale spoločný údel… Vtedy mor
zasiahol i luxusné štvrte, vo väznici zomierali všetci. Pohreby sa zjednodušili, neskôr pochovávali i v noci do spoločných hrobov.
Nestačilo to. Napokon upravili električky, a tie prevážali mŕtvoly priamo k peci krematória. Ale evidencia sa naďalej robila. To už bol
koniec leta.
IV.
Celý september a október zachoval si mor nadvládu nad mestom… Rieux a jeho priatelia
vtedy zistili, akí sú ustatí. Castel sa pokúšal vytvoriť sérum, ale nepodarilo sa mu to. Chlapec, ktorému ho dali zomrel, ale po dlhšom
utrpení. Musel teda bádať ďalej. Lekár prestal liečiť, stal sa informátorovom – je chorý, sanitka, izolácia rodiny. Rambert mohol odísť,
ale rozhodol sa zostať a pracovať. Táto vec sa nás týka všetkých.
Paneloux predniesol druhú kázeň – hraničila
s kacírstvom. Ale nemohli ho brať na zodpovednosť, o pár dní zomrel, bol to veľmi nejasný prípad pľúcneho moru. Ľudia nesvätili ani
sviatok Všechsvätých. Izolovaní členovia rodín a chorí zaabrali každú verejnú budovu v meste, okrem prefektúry, kde sa konali porady.
V novembri sa Tarrou a Rieux vykúpali v mori, mali priepustky. V decembri prevládal pľúcny mor. Aj Grand ochorel, rozkázal spáliť
svoj spis, ktorý obsahoval veľakrát napísanú jednu vetu a jej variácie. Rieux mu vstrekol sérum a Tarrou pri ňom zostal do rána. Vyzdravel.
A cez týždeň sa v doktorovej nemocnici vyskytli štyri podobné prípady. V tom čase sa začali objavovať živé potkany.
V.
Hoci choroba nečakane ustúpila, nezačali sa naši spoluobčania prenáhlene radovať. Mor ustupoval. 25.1.
prefektúra oznámila, že mor možno pokladať za prekonaný. Niekoľko dní pred otvorením brán ochorel Tarrou, ktorý dovtedy robil Rieuxovi
vodiča a pomáhal mu. Matka povedala, aby ho nechal u nich, postará sa oňho. Zostal teda u Rieuxa. Zomrel. V ten deň prišiel i telegram, že
Rieuxovi zomrela žena, už pred týždňom. Na úsvite jedného krásneho februárového rána konečne otvorili mestské brány… Práve
Rieux písal túto kroniku – napísal ho, aby nebol jedným z tých, čo mlčia a nechcú svedčiť v prospech ľudí postihnutých morom,
aby zanechal aspoň spomienku na nespravodlivosť a násilie, ktoré museli prežiť, a aby jednoducho povedal to, čomu sa človek naučí za
pohrôm, a to že v ľuďoch je viac vecí hodných obdivu ako pohŕdania. Vedel však, že táto kronika nemôže byť len kronikou
konečného víťazstva… Keď totiž Rieux počúval radostné výkriky z mesta, spomenul si, že táto radosť je ustavične ohrozená. Lebo tento
jasajúci dav nevedel, čo vedel on a čo si možno prečítať v knihách, že bacil moru nikdy neumiera ani navždy nezaniká, že môže celé
desaťročia driemať v nábytku a v bielizni, že trpezlivo čaká v izbách, v pivniciach, v kufroch a v starých papieroch a že možno
príde deň, keď mor, na nešťastie a poučenie ľudí, zobudí svoje potkany a pošle ich umierať do niektorého šťastného mesta.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta