Mýtus o Sizyfovi – Albert Camus

Mýtus o Sizyfovi – Albert Camus

Existuje iba jeden skutočne závažný filozofický problém:  to je samovražda. Rozhodnúť sa, či život stojí alebo nestojí za to, aby sme ho žili, znamená zodpovedať základnú filozofickú otázku. Všetko ostatné, či je svet trojrozmerný, či duch má deväť alebo dvanásť kategórií, je až druhotné. Týmito slovami uvádza Albert Camus knihu Mýtus o Sizyfovi.

Camus sa za filozofa v metafyzickom zmysle nepovažoval, za jedinou skutočne dôležitú filozofickú disciplínu považoval etiku. Pokúša sa len zorientovať vo svete, ktorý jej obklopoval. Sám sa jednoducho cítil byť literátom, nie žiadnym veľkým mysliteľom s ambíciami odpovedať na nejaké citlivé ontologické otázky. Akýkoľvek hlboký filozofický systém preňho mal zmysel až vtedy, keď sa priamo týkal ľudského bytia.

Často býva označovaný za existencialistu, možno pre prehľadnosť, ale toto označenie odmietal rovnako ako veľa jeho myšlienkovo spriaznených druhov. Okrem iného preto, že existencializmus bol až príliš stotožňovaný s jeho významným literárne-filozofickým partnerom a zároveň protivníkom, s ktorým mnohé zdieľal a v mnohom sa líšil, Jeanom-Paulom Sartrom. A tak nakoniec jediný, kto sa k označeniu existencialista hlásil, bol Karl Jaspers.

Jedného dňa sa zrútia všetky doterajšie ilúzie o okolitom svete. Všedný stereotypný beh života, zviazaný mnohými otupujúcimi rituálmi a povinnosťami, sa prosto zastaví. Takéto zrútenie chatrných a neoverených hodnôt môže spôsobiť temer čokoľvek – nešťastná láska, smrť blízkeho človeka alebo napr. znudený štýl života, ktorý dotyčný vedie. Raz sa človek prebudí z veľmi pohodlného sna a jasne uzrie tú tragédiu života – prázdnotu, ničotu, cudzosť, márnosť a predovšetkým smrteľnosť a pominuteľnosť.

V tej chvíli pocíti moc absurdna, roztržku medzi slabým rozumom a iracionálnom, ktoré sa snaží zo všetkých síl premôcť a osvetliť, ale vždy rovnako stroskotá. Všetko, čomu dosiaľ veril, už preňho stráca zmysel – i život sám osobe je charakterizovaný absenciu zmyslu a poriadku, samotný svet stráca zmysel.

Čo to teda predstavuje absurdita pre Camusa? Ľudskému vedomiu ide o evidenciu a jednotu v chápaní sveta, pretože hľadá samé seba (chce nájsť svoje miesto vo svete), ale svet sa mu ukazuje ako nepreniknuteľná hustota, ľahostajnosť a cudzota. Svet sa človeku neustále vnucuje, človek je ním všade obklopený, samozrejme tak, že aj keď ho svet ohraničuje, neustále mu unika do ustavičného diania. Voči jeho túžbe po evidencii a jednote zostáva svet chaotický. V tom neprekonateľnom protikladu zakúsi svoju nezrušiteľnú obmedzenosť, konečnosť a bezdôvodnosť. Jeho zväzok so svetom, ktorý mu stále unika: to je tá absurdita, na ktorej sa rovnakou mierou podieľa človek aj svet.

Veľkou otázkou zostáva, ako sa s pocitom absurdna vyrovnať. Jedinec už vi, že jeho život nebude naplnený nejakým zmyslom a je s tým zmierený, lebo je presvedčený o tom, že takýto zmysel neexistuje, aj keby si to želal. Taký zmysel totiž vôbec nemusí existovať a aj keď mnoho ľudí považuje jeho prítomnosť za nutnosť. Môžu sa zákonite pýtať na zmysel existencie – po nejakej jej hlbšej podstate – a môžu tiež dostať veľmi drsnú a cynickú odpoveď. Ľudská existencia je ale absurdnou pre svoju konečnosť a pominuteľnosť. Človek nie je nesmrteľný a jeho pobyt na tomto svete je obmedzený, už preto je absurdný. Pozemský svet tak prestáva byť pre človeka, ktorého sa dotklo absurdno, na nejakú chvíľu zaujímavý.

Farby sveta začínajú blednúť, jedinec pochybuje o význame bytia a často rezignuje na doterajšie hodnotové stanoviská, dostavuje sa veľká kríze a väčšina ľudí sa ju okamžite snaží nejakým spôsobom zažehnať. Život s bezprostredným vedomím absurdity veru nie je nič prijemné a práve príjemnosť vecí predstavuje pre mnohých kľúčovú hodnotu. Ľudské pudy teda velia tieto nemilé pocity márnosti, ničoty... zahnať. Camus je však iného názoru. Napätie absurdity je podľa neho treba vydržať, v tom je skrytá jediná možnosť, ako si zachovať dôstojnosť.

Človek má zostať v tomto drásajúcom stave vedomia, zbaviť sa všetkých falošných ilúzií, pritakať absurdite a zároveň ju poprieť, prijať život v znamení absurdity a zároveň sa mu vytrvalo vzpierať, čo môže znieť trochu komplikovane. Nie nadarmo začína kniha esejou o samovražde, ktorá môže pre mnohých predstavovať určité východisko.

Camus ju neodmieta z náboženských dôvodov, ale skôr z humanistických pohnútok. Skôr ako v samovražde vidí riešenie v neustálej revolte. Aj napriek všetkým pochybnostiam má ľudský život určitú cenu, a ak spochybňujeme jeho kvalitu, čo urobil Camus, zostáva už iba kvantita. Poslaním je teda žiť čo najdlhšie. Život s pocitom absurdity je životom v pravde a môže sa nakoniec stať akousi vášňou.

Náboženstvo či akúsi spirituálnu nádej v posmrtný život Camus odmieta, neprijíma takéto preňho ľahké východisko a neustupuje od presvedčenia, že túžba po láske, poriadku a jase vždy naráža na iracionalitu sveta. Náboženský skok preňho predstavuje filozofickú samovraždu. Z nejakého dôvodu mu je cudzie prenášať  zodpovednosť za vlastný údel na niekoho druhého a veriť vo večnosť vlastného bytia, snaží sa naopak zotrvať v pozemskom svete ľudí a vykonať tam všetko, čo je potrebné.

Autorovo presvedčenie asi najlepšie dokumentuje starý antický mýtus o Sisyfovi. Ten bol bohmi kvôli veľkej slobodomyseľnosti a neposlušnosti odsúdený na večnú márnu prácu. Sisyfos má za úlohu dovaliť na vrchol hory veľký balvan, aby sa vzápätí kameň z vrcholu skotúľal späť na jeho úpätie. Je nútený pokračovať v takejto práci do nekonečna. Predstava, že s touto ťažkou prácou nebude nikdy hotov, môže ubíjať, napriek tomu v nej Sisyfos ale nachádza určitý – možno pochybný – zmysel.

Jeho možnosti sú síce obmedzené, ale on je stále pánom svojho osudu a nepotrebuje už bohov. Keď sa vracia z vrcholu hory a čaká ho ďalší náročný "pochod" nahor, je spokojný, pretože sa sám rozhoduje a nikto naňho už nemá priamy vplyv. Revoltuje a nachádza tak istú slobodu, pochopiteľne značne limitovanú. Kým existuje nejaký osobný údel, neexistuje žiadny vyšší osud len taký, ktorý absurdnému človeku pripadá fatálny a ktorým pohŕda.

Camus podrobne analyzuje absurdno v jeho neuveriteľnej pestrosti. Zaoberá sa absurdnou existenciou donchuana, herca, dobyvateľa, ale aj umelca a jeho tvorby, skúma "absurdný" prvok obsadený v diele Kafkovom, Dostojevského a Kierkegaardovom. Posolstvo, ktoré nám autor podáva veľmi sofistikovaným a kultivovaným štýlom, je zrejmé. Absurdný človek by mal vytrvať vo svojom „bytí na hrane“ a neopúšťať predčasne tento svet.

Neostáva nič iné len sa zmieriť s bytím, s pocitom absurdity a pokúšať sa žiť zmysluplne, aj keď to možno nie je možné. Opúšťam Sisyfa na úpätí hory! Človek vždy nachádza svoje bremeno. Ale Sisyfos nám vštepuje vyšší poriadok, ktorý popiera bohov a dvíha balvany. Aj on usudzuje, že je všetko v poriadku. Ten vesmír, ktorý nabudúce už nemá žiadneho pána, mu nepripadá ani plodný, ani márny. Každé zrnko toho kameňa, každý nerastný záblesk hory pohltenej nocou, samy osebe vytvárajú nejaký svet. Samo snaženie sa dostať na vrchol stačí naplniť ľudské srdce. Musíme si predstavovať, že Sizyfos je šťastný.