Putovanie Childa Harolda - Byron

George Gordon Noël lord Byron: Putovanie Childa Harolda
Typ revoltujúceho rozčarovaného individualistu. Autobiografická postava. Sám básnik putuje krajinami. Ako 21-ročný opustil Anglicko, sklamaný a rozčarovaný. Putovanie začal písať až keď precestoval Portugalsko a časť Grécka. Trasami prvého spevu cestoval vo veľmi pohnutej dobe. Portugalsko a Španielsko boli dejiskom nielen politického mocenského boja, ale skutočným bojiskom v dejinnom zápase Napoleonovho Francúzska s Veľkou Britániou.

Z veršov (stopy 16 - 18) jasne cítiť, že Portugalci sa mu nepáčia, aj pre prejavy nepriateľského obyvateľstva voči Angličanom, ktorí ho prišli zachrániť pred francúzskou porobou. Lenže Portugalsko bolo v priebehu skoro celého 18.st. v polokoloniálnej závislosti od Anglicka.

odkedy Albión chce pomôcť z pút
Portugalcom a otvoriť im dlaň:
lež nadutý a nevedomý ľud
líže, no s hnusom, päsť, čo zviera zbraň
a chce ho zachrániť, keď hrozí galský pán.
z tej špiny, zdá sa, nieto východiska:
či veľký palác a či chatrč nízka
v nich žije občan špinou obožratý

V Španielsku sa rozvinul odboj proti Francúzsku. Básnik skladá hold vlasteneckému hrdinstvu. Na Španieloch sa mu však nepáčia býčie zápasy. Dejiskom druhého spevu je Grécko. Videl tu architektonické pozostatky pohanského kultu, potlačovaného kresťanstvom i prekvitajúce stavby zatiaľ víťazného mohamedánstva. Značnú časť ciest po Grécku absolvoval na lodi a objavil krásu mora.

Medzi týmito dvoma spevmi a pokračovaním ubehli len 4 roky, ale boli to najbúrlivejšie roky jeho života. Škandál šiel za škandálom. Napokon sa znovu púšťa na cesty. Zanecháva za sebou trosky, ktoré sám spôsobil. Mieri severnejšie k Ostende, prechádza cez Waterloo (r. 1816). Cestou sa akosi stráca rámcová postava Childa Herolda i štylizácia do 3. osoby. Básnik čoraz častejšie hovorí sám za seba. Vo štvrtom speve nás básnik sprevádza svojimi cestami po Taliansku. Zamýšľa sa nad jeho osudmi. Prvou zastávkou sú Benátky, potom Ferrara, Florencia a napokon Rím. Spomína najmä umelcov, ktorí týmto mestám pridali slávu (Dante, Tasso, Ariosto, Petrarca, Boccaccio, Mechelangelo). Na svojho pútnika si básnik v tomto speve prvý raz spomenul až v 164. strofe, aj to len na chvíľu, aby sa s ním nadobro rozlúčil.
 
Forma: Spencerova strofa – 8 jambických pentametrov a v závere jeden alexandrín s rýmovou schémou – ababbcbcc.