Rakovina - Alexander Solženicyn
Alexander Solženicyn: Rakovina
Bratislava: Tatran, 1. vyd., 1991, ISBN 80-222-0178-2, 456 s.
Román má
36 kapitol.
Onkologický pavilón mal ešte aj číslo trinásť. Pavel Nikolajevič Rusanov nikdy nebol, ani nemohol byt
poverčivý, ale čosi sa v ňom scvrklo, keď mu do poukazu napísali: pavilón č. 13. P.N. Rusanov je novým pacientom na onkologickom
oddelení. Vďaka kontaktom sa dostal hneď do izby a nečakal ako veľa ľudí kdesi na chodbe na uvolnenie miesta. Ale to mu nestačilo. Hneval sa,
že nedostal samostatnú izbu, že nemá záchod sám pre seba, že ho nikto nevyšetril hneď po príchode…
Rusanov je na izbe
s niekoľkými ďalšími mužskými pacientmi (osadenstvo izby sa časom mení) – Jefrem, Ďomka, Achmadžan (mladý Uzbek), Proška Semionyč,
Azovkin, Kostoglotov. Každý pacient bol iný, ale všetkých sem priviedla rovnaká choroba – rakovina. Prejavila sa na rôznych miestach, teda ju
i inak liečili – u niekoho operatívne, u iného len radiačne a liekmi. Nikto z pacientov po príchode nevedel, ako na je, platilo tu
pravidlo, že pacient nemá o svojej chorobe priveľa vedieť. Na niektorých to platilo a nepýtali sa, ale Kostoglotov bol iný.
Zdravotnícky personál zastupovala v noc, ktorá bola pre Rusanovova prvou, sestra Zoja a sanitárka Nela. Zoja je mladá, popri zamestnaní
študuje medicínu a žije so svojou starou mamou. Nela je zadkatá papuľnatá dievka s hrubými obrvmi a hrubými gambami… Svoju
prácu nevykonáva zodpovedne, v ženskej izbe sa zapojí do každého rozhovoru, a tak skončila s umývaním pomerne neskoro. Na chodbe čakal na
svoj kúpeľ už len starý Sibgatov, ktorý mal ranu na chrbte. Prikázala mu teda, aby po sene vodu vylial, ale počula to Zoja a zastala sa ho. Je
to jej robota a on sa takmer nemôže hýbať. Nakoniec Nela povedala, že lavór odnesie ráno a ide sa vyspať.
Kostoglotov šiel na návštevu k Zoji. Všimol si, že má učebnicu Patologickú anatómiu, a chce si ju na týždeň
požičať. Nakoniec mu ju dá. Rozprávajú sa, vysvitá, že Kostoglotov žije v celinách, v Uš-Tereku. Štvrtá kapitola sa odohráva 4.
februára v piatok. Je vizita röntgenológov. Zároveň sú tu spomenuté lekárky: Viera Kornilievna Gangartová (nevysoká a veľmi štíhla),
Ľudmila Afanasievna Doncová (vedúca röntg. Oddelenia, matka a manželka). Doncová mala 3 mladé lekárky, ktoré v trojmesačných cykloch
striedala medzi ambulanciou, röntgenom a oddelením. Viera bola práve v tretom cykle.
Ženy boli netrpezlivé, na
vizitu nečakali v izbe, naopak muži boli prítomní všetci. Azovkin mal nádor v bruchu, nemohli mu pomôcť, preto ho prepustili „oddýchnuť
si”. P.N. Rusanov sa sťažoval, že ho neliečia, ale s injekciami nechcel súhlasiť, potom však povedal áno. V piatej kapitole si Viera
spomína na príchod Kostoglotova. Bol celý mokrý, ubolený, mal teplotu. Napokon ho nechala prespať na lavičke. Po 12 ožarovaniach sa cíti
podstatne lepšie, ale premýšľa, že odíde. Zmieril sa so smrťou, tak načo by sa liečil ďalej. Viera cíti, že ju k nemu voľačo viaže.
Požiadala Doncovú, aby ho „skrotila“, lebo sama mu nebola schopná niečo povedať. Doncová ho teda kontroluje po ďalšom ožarovaní a pýta
sa ho na biopsiu, ktorú mu robili pred rokmi po operácii. Ale on jej nemôže nič povedať, výsledky nikdy nevidel. Rozpráva jej o pomeroch.
Jedného lekára odviedli 2 dni pred jeho operáciou, napokon ho o 5 dní operoval akýsi Nemec, a toho odviedli hneď po operácii. Napokon
odchádza od Lekárky, ktorá od neho dostala súhlas na pokračovanie v liečbe, lebo mu nepovedala, čo sú to za injekcie, ktoré dostane. Ide
o ženské hormóny, nebude môcť mať deti.
Doncová bola na oddelení už dlho, cítila, že rakovina sa zakorenila
aj v nej. Ale čakala na príležitosť pohovoriť si o tom s „dievčatami‘ a svojím učiteľom.
Pacienti na izbe boli rôzni –
Jefrem, ktorý mal nádor na krku cítil, že sa blíži jeho koniec. Východisko videl v pokore a v láske. P.N. Rusanovovi sa to nevidelo, bol to
predsa komunista, ako sa patrí. Ďomka sa bál, že príde o svoju nohu. Kostoglotov sa zblížil so Zojou, aj keď neveľmi, skončí to len
pár bozkami. Ale ona mu vyjaví pravdu o injekciách, ktoré dostáva. Viaceré teda odmieta, ale Doncová na to príde, hoci nemôže dokázať,
že nedostal všetky dávky. Viera ho má v podstate rada. Ale raz jej prezradia, že niektoré chvíle trávil so Zojou. Ochladne. On nič nechápe,
ale napokon si to kus vysvetlia. Dva mesiace strávi Kostoglotov na klinike, potom odchádza – spolu s ním Doncová (na vyšetrenie do Moskvy),
P.N. Rusanov (domov, ale viac ako rok si nepožije, nikto mu to nepovedal, myslí si, že je zdravý).
Viera i Zoja ponúkli Olegovi
nocľah, ale on napokon odchádza. Na veliteľstve mu povolia odchod a on sadne na prvý vlak ‚domov“, do Uš-Tereku. Napíše im obom list
a Ďomkovi pohľadnicu. Ľahol si do batožinového priestoru a chystal sa prespať 48 hodín.
Vlak šiel - a Kostoglotove čižmy
sa ako mŕtve hompáľali nad uličkou pyskami dolu… Zlý človek nasypal tabak do očí makakovi rézusovi.
Len
tak…
(makaka našiel v ZOO, ktorú túžil navštíviť Ďomka, ale tie zavreté zvery mu až príliš pripomínali dobu, vyhnanstvo…
Makaka nevidel, len tabuľku s nápisom, že oslepol.)
Na klinike sa vystrieda viacero postavičiek, cez ktoré autor opisuje
dobu, krajinu, v ktorej sa množia „onkologické kliniky a ochorenia“. Človek sa zrazu dostane na druhú stranu…:
Vadim –
o otca prišiel počas blokády, matka bola lekárka. Rakovinu má na nohe, potrebuje koloidné zlato, matka ho zháňa v Moskve. Vie, že bude
žiť maximálne 8 mesiacov. Má 27-rokov. Chce tie mesiace využiť naplno, ale po čase ho chuť študovať opustí, cíti, že je to všetko
zbytočné. Je geológom, chce skúmať, či rádioaktívne vody znamenajú prítomnosť kovov.
Jefrem – po prepustení čoskoro
zomiera, oznámi im to Nela. Akosi si všetci konečne uvedomia vážnosť svojej choroby.
Avieta - dcéra P.N. Rusanova, prichádza
z Moskvy. Chce byt poetkou. Je verne oddaná idee komunizmu, plná života, moderne oblečená.
Ďomka – chorý chlapec, napokon mu
nohu odrežú. Spriatelil sa s Asiou, 17-roč., ktorej musia odrezať prsník. Sľubuje jej, že ak si ju nikto nebude chcieť vziať, on to urobí.
Chce študovať.
Čalyj – dokáže vyžiť v každom systéme. Priekupník so všetkým. Nie je ženatý, ale ženu má v každom
meste. Má rakovinu žalúdka, ale je veselý a plný života.
Šulubin – knihovník, rozpráva Olegovi o svojej rodine Syn i dcéra
ho opustili, je docentom, ale strana, chcela, aby šiel dolu. Teraz podľa príkazov páli knihy. Má rakovinu konečníka.
Jelizaveta
– sanitárka, muža jej vzali do tábora. Má dve menšie deti.
Počas pobytu na klinike sa stane veľa politických
zmien: výmena sudcov najvyššieho súdu a ministerského predsedu, hovorí sa, že vyhnanstvo padne… Oleg pri odchode cíti, že sa
začína čosi nové. Uistí ho o tom aj rozkvitnutá marhuľa, ktorú vidí z okna čajovne.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta