Literárny druh: lyrika
Literárny žáner: balada
Téma: obraz zlapania a popravy Juraja Jánošíka
Idea: v tomto diele chce autor zobraziť Jánošíka ako junáka slobody. Nechce opísať jeho hrdinské skutky, ale chce vyjadriť svoje city, ťažký osud poddaných, bezradnosť a odvahu slovenského národa
Kompozícia: lyrický
predspev + 9 spevov
Miesto a čas deja: Slovensko za čias Jánošíka
Literárne obdobie: Romantizmus
Juro Jánošík - udatný, smelý slovenský junák, túži po slobode zotročeného národa
Gajdošík – jeho priateľ, neskôr zradca
- rozpor medzi skutočnosťou a snom
-
kontrast slobody a bezprávia
- využíva rôzne figúry: hyperbola, deminutíva (perečko), rečnícke
otázky, epizeuxy (sloboda, sloboda, slobodienka moja), symboliku (Tatry, vatra, Dunaj).
Dej: Jánošík je v prvých 2 spevoch predstaviteľom protifeudálneho odboja a postavou z ľudovej slovesnosti. V 4.
speve sa mení na romantického hrdinu a v 5. speve na bojovníka za práva slovenského národa. V 9. speve je alegorickou bytosťou, neuteká do
mytológie, ale je to dôkaz jeho nesmrteľnosti. .
1. spev: J. výzorom, vlastnosťami zodpovedá ľudovej tradícii. Má nezvyklé oblečenie – červený dolomán, zelenú košieľku – a zbraň. Je prísny k bohatým a láskavý k poddaným, štedro rozdáva dukáty a vzácnu látku. Vzbudzuje rešpekt u pánov až v Budíne. Družina mu je oddaná, siroty sa za neho modlia.
2. spev: J. má nadprirodzené schopnosti presne tak, ako to podáva ľudová rozprávka. Je nezraniteľný, ani veľa drábov ho nezastraší, lebo má v opasku silu, ktorú možno zničiť len strelou spakruky. Protifeudálne zameranie postavy vrcholí. Po zlapaní sa J. väzniteľov pýta, koľko rokov oni zdierajú ľud, keď jeho idú súdiť za sedem rokov zboja. Hrdo odmieta vykúpiť si slobodu zlatom zo svojich bájnych pokladov.
3. spev: Postava J. je pasívna, svoj žiaľ vypovie dievčina – duša ľudu.
4. spev: J. je romantickým hrdinom, trpiacim protikladom sna a skutočnosti. Vo sne je voľný – v skutočnosti je pripútaný o skalu. Nezlomený je i v tejto situácii.
5. spev: Postava prechádza ďalšou transformáciou. Ústa väzňa hovoria slová štúrovcov, národných buditeľov. J. obžalúva ministra Bacha za príkaz spať večne, ktorý vydal národom po revolúcii. Zakázal akýkoľvek národný pohyb. Vyjadruje vieru tých, ktorí za práva svojho národa bojovali a prehrali. So silným emocionálnym nábojom vyjadril pocity romantikov, ktorí išli bojovať za národné práva a prví boli potrestaní šibenicou, väzením alebo policajným dozorom. J. presne formuluje, za čo ho (i iných) idú potrestať – za slobodu. To už nehovorí zbojník, ktorý bohatým bral a chudobným dával. Preto je tu badateľný zemepisný posun – od Kráľovej hole k Tatrám – symbolu celého Slovenska.
6. spev: J. vystupuje vo veľmi ušľachtilej podobe, nie je už jedným z ľudu, ale svojím nadhľadom, schopnosťou analyzovať situáciu ľudu, stojí ako jeho duchovný vodca – cíti sa zodpovedný za osud ľudu. Neprihovára sa len kňazovi, ktorý ho sprevádza na poslednej ceste, ale k celému ľudu. Presne vystihuje stav bezmocnosti a neuvedomenia slovenského ľudu.
7. spev: Zaznamenávame návrat k „tradičnej“ romantickej podobe hrdinu. J. stojí neohrozený pred šibenicou, zrak upretý na svoj kraj a mysľou pri najbližších. Príroda sa spolupodieľa na atmosfére.
8. spev: J. ako postava tu nie je prítomný, ale je prítomný v rodiacich sa mýtoch o jeho osobe. Ľud si rozpráva o jeho pokladoch a jeho zmŕtvychvstaní.
9. spev: J. je alegorickou bytosťou, presne takou ako napr. víla. Je ženíchom kráľovnej víl.