Malka - František Švantner

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

Autor: Dievča AleX811 (25)
Typ práce: Referát
Dátum: 15.08.2011
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 772 slov
Počet zobrazení: 10 602
Tlačení: 547
Uložení: 523
Malka - František Švantner
Literárny druh: epika.
Druhový útvar: psychologicko-ľúbostná novela s baladickým charakterom.
Druhová forma: próza.
Rozprávač: priamy rozprávač - zúčastnený na deji, 1. osoba jednotného čísla.
Kompozícia: Novela sa skladá zo štyroch častí bez značenia. Dejová línia je slabá a priama, obsahuje lyrické opisy krajiny, expresívne opisy psychiky valacha a Malkinho vzhľadu. Záver novely má baladický nádych - Malka umiera nevinná.
Čas a miesto deja: prostredie slovenských hôr pred Turícami, Beňuša.
Hlavná myšlienka: Človek by sa mal vyhýbať nedorozumeniam a mal by mať vo veciach jasno, aby sa mnohé problémy neskončili tragicky a netrpeli nevinní. Človek by mal podľa porekadla: 2-krát merať a raz strihať.

Hlavné postavy + charakteristika:
Valach:
- Jeho meno nepoznáme. je to mocný chlap, pevný, kučeravý chlapec a zároveň rozprávač príbehu: „..si presne taký, ako som si ťa predstavovala. Máš vysoké čelo, a to skrášľuje chlapa, aj vlasy máš kučeravé. A také mám rada. Oj, veľmi rada! Či sa ich môžem dotknúť, môžem?“
- Je pudový, vášnivý, plný citov k Malke, všetko vníma zmyslami: „ Dusil som sa vlastným dychom, lebo prepĺňala ma rozkoš, akú som dovtedy nepoznal...Krv sa búri a dupoce. V divom cvale zalieva celé telo, preniká ku každému koštialiku. Telo blčí túžbou a duša sa vypne vysoko do oblohy, kde sa maria lákavé blesky ďalekých svetov, ale to bola len kvapôčka z toho, čo som v ten večer prežíval.“
„ Vyvalil som sa uprostred polianky do trávy. Pod košeľou metalo sa mi srdce ako vták so zviazanými nožkami.“
- Valachove city k Malke: „ Nemôžem povedať, že by bola Malka krásna. Ach, to nie. Videl som ja aj také dievčatá, čo by si neboli ku Malke ani stali, ale zvábila môj pohľad najskorej svojou skromnosťou ako žabie očko, čo bojazlivo vyzerá spod lopúcha na človeka. Bola maličká a útla, mohol si ju poľahky ukryť v dlani, len veľkú záplavu ryšavých vlasov nosila na hlave. Malka sa mi páčila taká, ako bola, ba práve taká drobná, vypĺchnutá, ušmochtaná.“
„ Len som hľadel a hltal jej vlasy, jej tvár i jej biele ruky a nohy. Oči sa mi pritom zapaľovali a mal som chuť hrýzť tvrdú skalu a piť vlastnú krv...“
„ Priťahujem ju k sebe a ona sa nezdráha, len tvár si skrýva do nafúkaného oplecka a v jamôčkach na zhybe chvejú sa jej belasé žilôčky ako tône pavučinky na lesklej vode. Mám sto chutí ústami popretŕhať tieto tiene a umyť si tvár príjemnou teplotou jej tela..“
- Valachove uvedomenie si vlastnej chyby: „ Neviem sa už rozpamätať, čo sa potom so mnou porobilo. Zostal som ako soľný stĺp.....Vybehol som na ulicu. Predieral som sa pomedzi skupiny pozostávajúcich ľudí a skoro bez dychu vybehol som na poľanu do Jám. Neviem, čo ma ta hnalo. Či zvedavosť, a či výčitka svedomia.“
- Snažil sa napraviť svoju vlastnú chybu: „ Malka zaiste videla, ako som nadstavil vlastný život pre záchranu jej brata.
- Prírodu a vietor berie ako človeka, rozpráva sa s ňou: „ Pohladkaj ma po tvári, budem si myslieť, že ma to hladká Malka, - vravím do vetra. Nadstavujem tvár a vietor mi ochotne vyhovuje. Plazí sa mi po tvári neviditeľnou dlaňou, pomaly, šetrne, aby nepredráždili moje zmysly. Kĺže sa jemne po kožke, šteklí ma na hrdle, pritíska sa na nepokojné sluchy, akoby to bola naozaj maličká dievčenská rúčka, a pri uchu šibalsky šepká...“
Malka:
- 17- ročné dievča, slúžila u Michalčika, ktorý mal obecnú krčmu. Je pasívna, neprejavuje žiadne vnútorné city. Je malá, útla s ryšavými vlasmi: „ Ona ani jedným pohybom nedávala najavo, že sa chce spriečiť mojej vôli. Ohnivé vlasy svietili jej okolo vypučeného detského čielka.....Malka sa mi páčila taká, ako bola, ba práve taká drobná, vypĺchnutá, ušmochtaná“
- Nezaujíma vlastný postoj, je nevykreslená: „ Malka, - vravím a zadúšam sa horúcim dychom, tvár mi blčí a mätie ma aj okolnosť, že Malka klaní hlboko hlávku, akoby sa chcela celá stúliť k mojím nohám, akoby čakala, aby som ju podchytil a ukryl vo svojom náručí.“
- Hanblivá, nie je silná osobnosť: „ Neotváraj oči , chcem sa na teba podívať, lebo keď sa ty na mňa dívaš, nemôžem hľadieť. Tvoje oči ma pália.“
- Smrť Malky: „A tam ma čakala Malka. Ležala na holej zemi, vedľa ohniska, na ktorom nebolo stopy po ohni. Nohy jej voľakto prikryl kožúškom, aby im nebolo zima, buď aby nesvietili tak veľmi úbeľom. Ruky mala položené pokojne vedľa tela, ako po robote, a dolu ľavým ramenom stekal jej uzučký potôčik čiernej hustej krvi. Obával som sa nazrieť, odtiaľ ten potôčik vymoká. Tváričku mala vyjasnenú blaženým úsmevom a bielu, bielučkú ako svätá hostia. Oči klopila ako obyčajne. Hanbila sa ešte na mňa dívať, lebo sme ešte neboli muž a žena, ale moje uši počuli, ako mäkko, mäkuško im pošepkáva...“
Vedľajšie postavy + charakteristika:
Šajban:
- Je to neznáma postava bez vykreslenej minulosti, vieme o ňom len, že zbil krčmára Michalčíka: „Michalčíka vyňuchajú len líšky, a vtedy už tu nebudeme..“
- opis Šajbana: „Vyzerá hrozivo, na šiji má hrubé, navreté žili, tvár mal dive dokrútenú azda vetiskami došľahanú alebo úpekom porozkaľovanú ako kôra kosodreviny.“
- chcel sa dostať na do Ameriky, odtiaľ chcel Malke poslať pas a peniaze na cestu: „-Môžu ťa tu dolapiť, - vravela. - Neboj sa, - pokračoval Šajban, - len mi oper košeľu a dones mi ju ešte večer sem, lebo túto, čo mám na sebe, mi požičal bača, aby som nechodil s holým bruchom. Hneď zajtra odtiaľto zmiznem. Bača mi už neradil, ako sa najskôr dostanem za more. Tebe pošlem odtiaľ pas aj peniaze na cestu.“
- v závere príbehu zisťujeme, že je to Malkin brat: „ - Dievka! - kričím pri jej uchu, - vrav pravdu, tak, ako stojíš pred bohom a predo mnou, máš ho rada? Ustrnie na mne meravým a studeným pohľadom a vraví pomaly, akoby ma hrdzavým a tupým nožom rozkrajovala: - Musím ho mať rada, lebo je to môj brat.“
- Šajban predstavoval protiklad valacha a je nositeľ zla a konliktov, prichádza odrazu ako osud.
Michalčík:
- Krčmár, vlastnil vlastnú krčmu: „ Slúžila u Michalčíka, ktorý mal obecnú krčmu na Beňuši, ale najradšej kupčil so statkom a v krčme nechával svoju ženu, a keď tá bola zaneprázdnená, nuž aj Malku. Tam som sa s ňou spoznal, lebo na beňušskom hornom salaši som ja dva roky valašil a v obecnej som sa neraz pristavil, ba niekedy aj noc prespal, keď som sa oneskoril v dedine a ťažilo sa mi nocou na salaš, lebo Michalčík bol na hornom aj salašníkom.“
Michalčíčka:
- Manželka krčmára Michalčíka, slúži v krčme.

Dej:
Dej sa odohráva na Beňuši. Majiteľmi krčmy v tejto dedine sú manželia Michalčíkovci a slúži u nich aj Malka. Je to sirota, ktorá má sedemnásť rokov. Je veľmi plachá a hovorí len málo. Má ryšavé vlasy a bielu tvár: „Ohnivé vlasy svietili jej okolo vypučeného detského čielka..“. Postavu má veľmi útlu a chudú postavu: „Malka sa mi páčila taká, ako bola, ba práve taká drobná, vypĺchnutá, ušmochtaná..“ Keď raz príde valach do krčmy, Michalčíčka je vystrašená, lebo jej muž išiel na jarmok do Liptova a mal prísť až na druhý deň, ale už štyri dni sa nevracia. Valach ju však ubezpečil, že sa mu možno pritrafilo niečo súrne, preto sa zdržal. Valach však prišiel za Malkou, lebo už dlho uvažoval či ju poprosí, aby si ho zobrala za muža: „...ľakal som sa, že hreším, keď sa bez svedkov dívam zblízka na dievča, ktoré sa tomu nebráni, a cítil som plamene tohto hriechu na očiach aj na tvári. – Malka, - ty vieš dobre, že sa valach nezaobíde bez ženy. Nuž ak nemáš proti tomu nič, mohli by sme sa zobrať, – vravím. – Len sa vyslov a ja pôjdem v pondelok do mesta po zlato. Svadbu urobíme v sobotu pred Turícami.“ Ona však teraz nevie a povie valachovi, že sa spýta brata. To ho dosť prekvapilo, lebo si myslel, že nemá príbuzných: „- Opýtam sa brata a zajtra ti poviem - Nepoznal som jej brata. Nikdy sa mi o ňom nezmienila, nazdával som sa, že je sirota, nuž toto odhalenie ma trochu síce premklo, ale nepokladal som ho za veľmi dôležité.“ Neskôr sa dohodli, že sa stretnú na druhý deň v Jamách. Potom odišiel valach spokojne na salaš.

Cestou naspäť sa pretekal s vetrom a dlho ležal na tráve a vnímal prírodu okolo seba: „Cítil som sa ľahučký ako vtáča, čo sa kĺže belasým vzduchom v zlatej osuhli slnečných lúčov. Aj ja som tak lapal vzduch, ako lapá zaiste on, keď sa výšiny nad ním roztvárajú. Aj mne tak skackalo srdce, ako skacká jemu, ak spustí zraky na zem, ktorá sa pod jeho bruškom kolembá sem a tam. Badal som na blízku studienku slastí, nuž žíznil som, chcel som namočiť do jej mäkkej hladiny pery a uhasiť pálčivý smäd jej opojnou chuťou. Pohladkaj ma po tvári, budem si myslieť, že ma to hladká Malka, - vravím do vetra. Nadstavujem tvár a vietor mi ochotne vyhovuje. Plazí sa mi po tvári neviditeľnou dlaňou, pomaly, šetrne, aby nepredráždili moje zmysly. Kĺže sa jemne po kožke, šteklí ma na hrdle, pritíska sa na nepokojné sluchy, akoby to bola naozaj maličká dievčenská rúčka, a pri uchu šibalsky šepká...“ Keď dorazil na salaš našiel tam nejakého Šajbana. Honelník mu potom povedal, že privandroval od hôľ bez košele a celé popoludnie sa o niečom rozprával s bačom. Druhý deň prešiel rýchlo a tak sa večer vybral valach do Jám. Chvíľu čakal, ale Malka neprichádzala. Vtom sa tam objavil honelník, ktorý doniesol od Malky lístoček: „Hľa, Malka, malá Malka mi posiela lístoček, biely lístoček, ktorý azda vytrhla z modlitebnej knižôčky, čo dostala darom na birmovku od krstnej matere.“ Valach však nevedel písať ani čítať a tak musel dať lístok prečítať Šajbanovi. Ten mu povedal, že Malka mu odkazuje, že zlato nemá kupovať, lebo ona sa ešte nechce vydávať. Valach zosmutnel a išiel radšej pásť ovce, aby zabudol na túto príhodu: „Videl som dobre: oči sa mu vypučili škodoradosťou. Krv sa mi zastavila priam v srdci, a keď sa ľahostajne obracal ku mne chrbtom, mal som sto chutí zaťať sa zubami do jeho žilovatého krku, ale čože by mi to bolo pomohlo. Akúže náhradu by som si bol tým zadovážil za vyrabovanú dušu. Veru nijakú." O nejaký čas za ním prišiel honelník, a povedal mu, že naňho niekto čaká v Jamách. Valach sa rozbehol, ale keď tam dorazil zbadal ako sa v diaľke rozpráva Malka s chlapom. Po chvíli zistil, že to je Šajban. Bol veľmi prekvapený a myslel si, že Malke sa páči Šajban. Chvíľu ich počúval skrytý za stromom a zistil, že Šajban zabil Michalčíka a okradol ho o 30.000 zlatých. Malka mu mala vyprať košeľu od krvi, lebo jednu mal práve požičanú od baču. Potom jej povedal, že bača mu poradil ako sa dostať za more. Keď sa tam dostane, pošle Malke pas a peniaze na cestu: „-Môžu ťa tu dolapiť, - vravela. - Neboj sa, - pokračoval Šajban, - len mi oper košeľu a dones mi ju ešte večer sem, lebo túto, čo mám na sebe, mi požičal bača, aby som nechodil s holým bruchom. Hneď zajtra odtiaľto zmiznem. Bača mi už neradil, ako sa najskôr dostanem za more. Tebe pošlem odtiaľ pas aj peniaze na cestu.“ Valach odtiaľ odišiel smutný, nemyslel si , že ho Malka takto oklame. Ľahol si pod stromy a čakal čo sa bude diať. O chvíľ išiel tadiaľ Šajban. Valach naňho vyskočil a začal ho biť. Bitka trvala iba krátky čas, pretože Šajban bol oveľa vyšší a silnejší. Keď sa valach potom pozviechal, rozhodol sa udať Šajbana. Žandári mu všetko uverili a valach išiel spokojný do krčmy. Tam sa rozprával s Malkou a spýtal sa jej či má rada Šajbana. Ona mu vtedy povedala, že ho musí mať rada, lebo je to jej brat: „ - Dievka! - kričím pri jej uchu, - vrav pravdu, tak, ako stojíš pred bohom a predo mnou, máš ho rada? Ustrnie na mne meravým a studeným pohľadom a vraví pomaly, akoby ma hrdzavým a tupým nožom rozkrajovala: - Musím ho mať rada, lebo je to môj brat.“ Valach vtedy rýchlo vstal a bežal späť na salaš. Vôbec nevedel prečo tam ide, či kvôli výčitkám svedomia, alebo zo škodoradosti. Šajban ležal v tráve a spal. V tej istej chvíli prichádzali aj žandári a Malka. Malka skríkla na Šajbana a on začal pred nimi utekať. Vtedy už bola noc a žandári začali strieľať. Valach sa náhle rozhodol, že žandárov zmätie a začal popred nich behať. Niekto za ním bežal a tak sa radšej skryl do húštiny. Ozvala sa streľba smerom naňho. Takto tam ostal až do rána. Za svitania išiel na salaš a cestou stretol honelníka. Spýtal sa ho kde je bača a on mu povedal o tom, ako ho zobrali žandári. Potom sa išiel pozrieť do salaša a našiel tam ležať mŕtvu Malku: „A tam ma čakala Malka. Ležala na holej zemi, vedľa ohniska, na ktorom nebolo stopy po ohni. Nohy jej voľakto prikryl kožúškom, aby im nebolo zima, buď aby nesvietili tak veľmi úbeľom. Ruky mala položené pokojne vedľa tela, ako po robote, a dolu ľavým ramenom stekal jej uzučký potôčik čiernej hustej krvi. Obával som sa nazrieť, odtiaľ ten potôčik vymoká. Tváričku mala vyjasnenú blaženým úsmevom a bielu, bielučkú ako svätá hostia. Oči klopila ako obyčajne. Hanbila sa ešte na mňa dívať, lebo sme ešte neboli muž a žena, ale moje uši počuli, ako mäkko, mäkuško im pošepkáva...“

Rozbor diela:
- táto novela je vyvrcholením lyrizovanej prózy. Patrí do prózy naturizmu, kde za dominantu považovali rozprávkovo - myticko - etický princíp.
- Umelecké prostriedky:
Metafora: „..noc sa rozopäla nad večnosť.“; „..krv sa búri a dupoce.“; „..telo blčí túžbou.“; „..duša sa vypne vysoko do oblohy.“; „...vtáča, čo sa klže belasým vzduchom.“

Personifikácia: „..kosodrevina vydychuje silnú vôňu.“; „..vietor jej oblapával modré kolienka.“
Personifikácia sa stala jedným z hlavných výrazových prostriedkov v dynamickom opise: „Oproti mne dolu bokom šmýkal sa chladný vietor. Išlo mu prudko, lebo svah bol prudký. Kedykoľvek letel popri mne, vplietol sa mi medzi nohy a zamumlal. Hádam sa zlostil, že mu stojím v ceste, ale keď sa presvedčil, že nemám v úmysle robiť mu priek, dal sa stvárať také pestvá ako nezbedný chalan. Preskakoval ma alebo sa skryl do trávy, a keď som prechádzal okolo, zašuchoril, aby ma naľakal.“
Prirovnanie: „...naše stretnutia bývali hluché ako hora.“; „..slnko padalo práve za horu ani odronené jablko.“; „...zmliagané, akoby ma krava vypľula“; „...obloha hladšia od zrkadla.“
Synekdocha: „...pôjdem v pondelok po zlato.“
Epiteton: porozčesávané vrchy, vyrabovaná duša, postriebrená noc, túžobné rozchlipnutie, oceľový hlas.
Pod vplyvom ľudovej slovesnosti autor využíva ľudový jazyk s ľudovou melodikou a slovosledom: „Rukami si ju podchytávam okolo pása ako ľahučký snopček a dlane tuho vtláčam do jej mäkkých bôčkov.“; „ – Malka, – vravím naraz ako zo sna vyrušený, v očiach sa mi múti a jazykom sťažka hýbem.“

Príznačný je aj výber slov:
dialektizmy, ľudové výrazy: rozpleštil sa, zádrapka, nepritknem sa ich = nedotknem sa ich; ušmochtaná, oplecko, pôdoj, lanský, odedza, šibeňa = šibenica, grúň, striebornými listmi;
biblicizmy: manna, svätá hostia, sviatosť, Božie milosti;
zdrobneniny: „..malá Malka posiela mi lístoček, biely lístoček, ktorý azda vytrhla z modlitebnej knižôčky..“; osušíš jej očká, pobozkáš líčka, najbližší smriečok.
Slová s negatívnym štylistickým zafarbením: hrubizné žily; vetriskami došľahaná tvár; hlava tvrdá ani hrčavý dub; mňa zahlušil úder nečakanej noviny; vyňuchajú ho len líšky; „ Telo som mal dokrútené, zmágané, akoby ma krava vypľula.“
Opozitá: „Malka mi bola slnkom i vodou, vzduchom a zemou. Naraz všetko ožilo, obloha i zem, hviezdy i tráva…“
Synonymá: „..a potom celkom ustali, odkväcli, znehybneli.“
Zo slohových postupov je najdokonalejší opisný slohový postup, hlavne lyrický opis postavy alebo prírody: „Cítil som sa ľahučký ako vtáča, čo sa kĺže belasým vzduchom v zlatej osuhli slnečných lúčov. Aj ja som tak lapal vzduch, ako lapá zaiste on, keď sa výšiny nad ním roztvárajú. Aj mne tak skackalo srdce, ako skacká jemu, ak spustí zraky na zem, ktorá sa pod jeho bruškom kolembá sem a tam. Badal som na blízku studienku slastí, nuž žíznil som, chcel som namočiť do jej mäkkej hladiny pery a uhasiť pálčivý smäd jej opojnou chuťou. Pohladkaj ma po tvári, budem si myslieť, že ma to hladká Malka, - vravím do vetra. Nadstavujem tvár a vietor mi ochotne vyhovuje. Plazí sa mi po tvári neviditeľnou dlaňou, pomaly, šetrne, aby nepredráždili moje zmysly. Kĺže sa jemne po kožke, šteklí ma na hrdle, pritíska sa na nepokojné sluchy, akoby to bola naozaj maličká dievčenská rúčka, a pri uchu šibalsky šepká...“
„ Ona ani jedným pohybom nedávala najavo, že sa chce spriečiť mojej vôli. Ohnivé vlasy svietili jej okolo vypučeného detského čielka.....Malka sa mi páčila taká, ako bola, ba práve taká drobná, vypĺchnutá, ušmochtaná“
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 8.9)

O autorovi: František Švantner

František Švantner

František Švantner bol slovenský prozaik.



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.022