Zóny pre každého študenta

Smrť sa volá Engelchen - Ladislav Mňačko

Román Smrť sa volá Engelchen patrí medzi najlepšie diela slovenskej literatúry o 2. svetovej vojne. Je jedným diel, ktoré opísali Povstanie objektívne. Mňačko ukazuje boj partizánov aj ich samotných bez idealizovania a schematizmu. Postavy románu sú psychologicky presvedčivé, hodnoverné, nie sú to „článkoví hrdinovia“, často prežívajú aj pocity strachu, dopúšťajú sa aj chýb a omylov. Mnohých z nich vojna psychicky zničila a poznačila na celý život.

  Román sa skladá z 10 kapitol so samostatnými názvami, každá kapitola je uvedená mottom. Jeho dej sa odohráva v posledných mesiacoch 2. svetovej vojny, resp. tesne po jej skončení v Zlíne a v okolitých horách na slovensko-moravských hraniciach. Román má autobiografický charakter.
  Hlavnou postavou a zároveň aj rozprávačom románu  je partizán Voľoda. V posledné dni vojny ho trafila guľka do chrbtice. Odviezli do nemocnice, kde sa o neho starali doktor Brázda a sestrička Eliška. Voľoda mal ochrnutú spodnú časť tela od pása dole. Bol netrpezlivým pacientom, bál sa, že zostane mrzákom. Ľutoval, že prežil. Doktor Brázda veril, že Voľoda vyzdravie, pretože miechu mal neporušenú. Medzi Voľodom a Eliškou sa postupne vytvoril veľmi dôverný a blízky vzťah.

  Voľoda niektoré svoje spomienky rozpráva sestričke Eliške.
  Voľoda bol členom veľkej partizánskej skupiny, ktorá bojovala na slovensko-moravských hraniciach. Mal 24 rokov a k partizánom sa pridal preto, lebo chcel pomáhať tým, ktorí bojujú proti Nemcom. Veliteľom skupiny bol Rus Nikolaj, mal veľkú autoritu, bol to dobrý a rozvážny veliteľ.
  Skupine sa darilo spôsobovať Nemcom značné škody a straty. Pri jednej akcii zabili nemeckého generála a viacerých dôstojníkov a získali cenné dokumenty, ktoré odovzdali partizánskemu štábu. Okrem Čechov a Slovákov boli v skupine niekoľkí Rusi. Srb Peter a Fred, ktorý bol nemeckej národnosti. Voľoda nemal rád zbytočné násilie a preto mu bol Srb Peter nesympatický. Zdalo sa mu, že je krutý a, že príliš ľahko zabíja. Spriatelil sa najmä s Fredom, ktorý mu povedal, že jeho otec, inžinier Kubis, hrá veľmi nebezpečnú hru- jeho vila v Zlíne je centrom konšpirácie. Zásluhou Kubisa dostával štáb partizánskej armády neoceniteľné informácie. Pomáhala mu v tom aj jeho zamestnankyňa krásna červenovláska Marta. Kubisa a Martu nenávidel celý Zlín, Martu považovali iba za prostitútku a o Kubisovi si všetci mysleli, že je bezcharakterný zradca. Marta sa vydávala za Češku, no v skutočnosti bola Židovka. Hrala úlohu dvojitej špiónky, bola vyzvedačkou Nemcov a zároveň získavala dôležité informácie pre partizánsky štáb.

  Voľoda vedel po nemecky, vyzeral dôveryhodne, Nikolaj ho často poveroval rôznymi úlohami v okolitých mestách. Viac krát ho poslal i do Zlína, do vily inžiniera Kubisa. Voľoda sa zblížil s Martou a zamiloval sa do nej. Tušil, že je židovka, videl, že v súkromí, keď už nemusí chladnokrvne hrať svoju rolu, hrozne trpí. Bál sa o ňu, vedel, že to, čo robí, je veľmi nebezpečné. Bol k nej nežný a pozorný, zdalo sa mu, že Marta obohatila jeho život. Po vojne si ju chcel vziať za ženu.
  Raz sa Voľoda vrátil zo Zlína so zlou správou – do mesta prišli obávané špeciálne odiely SS vycvičené na vyhľadávanie partizánov v horách.
  V Ploštine sa v tých dňoch objavili dvaja neznámi muži, ktorí sa chceli pridať k partizánom. Tvrdili o sebe, že utekajú pred gestapom. Vypočúval ich Voľoda, a podarilo sa mu ich viackrát prichytiť pri klamstve, neveril im a navrhoval, aby ich zastrelili. Nikolaja pomýlilo, že jeden z nich bol strašne dobitý, akoby ho naozaj vypočúvalo gestapo a preto rozhodol, že ešte počkajú. Poveril Freda, aby ich prísne strážil a nepúšťal z očú.

  Partizáni sa rozhodli, že okamžite odídu z Ploštiny. Domnievali sa, že ak aj Nemci prídu, nenájdu po Partizánoch ani stopy. Hrozne sa mýlili. Nemecké špeciálne komando sa už pripravovalo na akciu proti Ploštine. Marta sa dozvedela o akcii, a spolu s Karolom, partizánom, ktorý bol práve v Zlíne, bežali upozorniť obyvateľov Ploštiny. Bolo však už neskoro. Nemci obkľúčili osadu. Marta a Karol sa ukryli v kroví, odkiaľ videli celú hrôzu. Nemci nahnali všetkých mužov a chlapcov, spolu ich bolo 27, do jedného z domov a zaživa ich upálili. Potom vypálili celú osadu a odišli. Karol nevydržal tú hrôzu, zabil sa. Marta ešte dlho potom ležala v horúčke.

  Nemci sa od dvoch zradcov dozvedeli, že Kubisova vila je vlastne centrom konšpirácie. Prepadli vilu a Kubisa dobili na smrťJeho telo vyvesili v meste na výstrahu.

  Všetci partizáni boli zhrození, trpeli výčitkami, ale museli sa spamätať a konať. Nemci im boli v pätách. Rozdelili sa na 4 skupiny, skupina, v ktorej bol Voľoda, dostala za úlohu prinútiť Nemcov, aby sledovali ich stopu, a tak ich odlákať od ostatných, aby oni mohli obnoviť bojovú činnosť.
  Nemecké komando so psami im bolo v pätách. Pri jednej prestrelke sa partizánom podarilo zabiť niekoľko psov a Nemcov, stratili však ôsmich druhov. Po niekoľkých dramatických a strašných dňoch a nociach, keď sa už takmer vzdali nádeje, zistili, že Nemci odišli.
 
  Voľodu v nemocnici trápia hrozné výčitky, prenasledujú ho nočné mory, vidí pred sebou horiace domy na Ploštine, vyčíta si, že nevinný ľudia zomreli. Podobné stavy prežíva aj Marta, všetci ňou pohŕdajú a ona sama sa cíti potupená. Navštívi v nemocnici Voľodu, aby sa sním rozlúčila – odchádza za bratom do Ameriky. Obidvaja vedeli, že ich vzťah nemá budúcnosť. Prišla  za ním, aby mu povedala meno dôstojníka, ktorý dal rozkaz na vypálenie Ploštiny – bol to generál Engelchen. Vedela, že Voľoda sa postará o to, aby neušiel spravodlivému trestu. O pár týždňov navštívi Voľodu Martin brat a oznámi mu, že Marta už nevedela ďalej žiť a vzala si morfium.

  Voľoda sa pomaly uzdravuje, vie už aj chodiť pomocou palice. Požiada doktora Brázdu, aby ho pustil z nemocnice. Eliške sľúbi, že sa vráti, veď ju má veľmi rád, najskôr však musí nájsť Engelchena.
Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/citatelsky-dennik/585-smrt-sa-vola-engelchen-ladislav-mnacko/