Fyzici - Friedrich Dürrenmatt

Friedrich Dürrenmatt
Narodil sa 5. januára 1921 v Konolfingene bol švajčiarsky po nemecky píšuci dramatik, prozaik, esejista a publicista. Bol jedným z najlepších nemecky píšucich spisovateľov. Bol synom evanieliského farára. V Berne začal študovať na Slobodnom bernskom gymnáziu neskôr prestúpil na inú školu, kde aj zmaturoval v roku 1941. Nebol zvlášť dobrý študent a neskôr vyhlásil, že školské roky boli najhoršie obdobie v jeho živote. Na inú školu prešiel preto, že sa mu nepáčil spôsob vyučovania, mal zlé známky a spory s vyučujúcimi. Je známe, že bol v maturitnom ročníku členom švajčiarskeho národno socialistického hnutia. Snáď práve počas gymnaziálnych štúdií si začal vytvárať vlastný svet ako únik z nepríjemnej reality. Už v Konolfingenu sa začal venovať kreslenie a maľovanie. Neskôr dokonca ilustroval niektoré vlastné diela a navrhoval scény pre svoje hry. Študovať však začal roku 1941 filozofiu, germanistiku a prírodné vedy, najprv v Zürichu a od druhého semestra v Berne.

FYZICI - Divadelná hra je napísaná v klasickej forme jednoty miesta, času a deja, kombinuje detektívny príbeh s groteskou. Je to podobenstvo o súčasnej vede a politike a nastoľuje problém morálnej zodpovednosti vedcov a mocenského zneužitia vedy.

Postavy:
Dr. Matilda von Zahndová – psychiatrička „zdanlivo“ normálna
Herbert Georg Beutler - Isaac Newton = Alec Jasper Kilton (Zakladateľ teórie vzťahov)
Ernst Heinrich Ernesti – Albert Einstein = Joseph Eisler (objaviteľ Eislerovho efektu)  
Johann Wilhem Möbius (autor dizeratčnej práce o základoch fyziky)
Richard Voss – policajný iínšpektor
ošetrovatelia, ošetrovateľky, príslušníci policajného zboru

DEJ
Celý dej sa odohráva v zelenom salóniku v sanatóriu pre psychicky chorých, ktoré riadi psychiatrička Dr. Matilda von Zahndová, ktorej rodina je špecifická jednou zvláštnosťou. Všetci jej členovia, ktorí sú ešte nažive sú až na Dr. Matildu von Zahndovú umiestnení v ústave svojej príbuznej ako blázni. Sama o sebe vypovedá, že je to skoro až lekársky zázrak, že môže byť považovaná za relatívne normálnu.

Dej sa začína tým, že sa v sanatóriu nachádza polícia, ktorá objasňuje po troch mesiacoch ďalšiu vraždu v poradí druhej vrchnej sestry (Irena Straubová – Einstein). Prvá bola zadusená Newtonom  Dorteu Moserova. Inšpektor nemôže zatknúť vraha nakoľko ten je duševne chorý. Inšpektor sa chce rozprávať s doktorkou, ale to nie je možné hneď a tak čaká kým Einsteina dosprevádza na klavíri pri jeho hre na husle. Inšpektor žiada aby boli ošetrovateľky vymenené sa ošetrovateľov. Zatiaľ za ním prichádza Newton a vysvetľuje mu, že on vlastne nie je Isaac Newton ale Albert Einstein. Inšpektorovi sa podarí stretnúť sa s doktorkou a tá mu odhaľuje, že všetci pacienti boli premiestnení do inej budovy a v tejto zostali len traja - Einstein, Newton a Möbius. Všetci sú fyzici.

Möbius je v ústave už 15 rokov a jeho stav sa nezmenil, tvrdí, že sa mu zjavuje Šalamún (od manželky a detí odišiel preto, lebo dosiahol veľký objav vo fyzike, čo ale mohlo spoločnosti uškodiť ak by ho zle využila a tak sa radšej vydáva za blázna – neuniesol váhu zodpovednosti.). Za Möbiom prichádza jeho bývalá manželka aj so synmi a novým manželom. Chce aby jej synovia videli ešte aspoň raz otca kým odídu na Mariány, pretože jej nový manžel je misionár a odchádza na misionársku stanicu. Stretnutie prebieha dobre, na všetkých si spomína, ale na koniec sa posadí do prevráteného stola medzi štyri nohy a začne odriekať Šalamúnové žalmy. Zúčastnení odchádzajú zhrození.

Prichádza za ním ošetrujúca sestra Monika Stattlerová, ktorá mu vyzná lásku, povie, že majú vybavený odchod, že sa môžu zobrať, jemu zabezpečila prácu a plne mu dôveruje aj v tom, že sa mu zjavuje kráľ Šalamún. Prichádza do miestnosti Einstein a Möbius sa stavia pred Moniku akoby ju chcel chrániť. Einstein rozpráva o tom ako sa aj Irena do neho zaľúbila a tak ju musel zabiť. Varuje Moniku, no tá zostáva. Keď padá súmrak, Möbius zavraždí Moniku so záclonov. Möbius sa odvoláva, že to kráľ Šalamún nariadil jej vraždu. Znovu prichádza inšpektor riešiť vraždu, ale doprevádzajú ho už len ošetrovatelia.
Keď polícia odíde v salóniku sa stretá Möbius s Newtonom pri večeri. Newton mu odhalí, že čítal jeho dizertačnú prácu. Odhalí mu aj svoju pravú totožnosť (Kilton) a aj to, že ho poslala tajná služba aby vyhľadal autora dizertačnej práce. Sestrička mu na to prišla a tak ju musel zabiť. Do rozhovoru vstupuje Einstein a odhaľuje, že aj on čítal tú prácu, tiež ho poslala tajná služba a jeho meno je (Eisler). Dohadujú sa o tom, že vlastne Möbia nepotrebujú, stačí im jeho práca, ale on ju spálil. Pýta sa ich či sú fyzici v ich krajinách slobodní. Newton tvrdí, že jedinou úlohou fyzikov je objavovať fakty a len svet je zodpovedný za to čo sa s tými faktami stane. Einstein tvrdí, že politika rozhoduje čo sa stane s objavmi, ale fyzici by sa mali zúčastniť politického života aby určili, čo sa s ich objavmi stane. Möbius si myslí, že plnú zodpovednosť za svoje objavy a ich dôsledky má vedec. Spoločne sa dohodnú, že v záujme spoločnosti aby veda nebola zle využitá zostanú naveky v sanatóriu a udržia tajomstvo (Blázni, ale múdri. Zajatci, ale slobodní. Fyzici, ale nevinní.). Ich obeta bola však zbytočná. Na druhý deň si ich volá doktorka do salónu. Odhaľuje im, že už dávno ich upodozrievala, že sa všetci za šialených len vydávajú. Vyhlásila, že založila veľký trust a, že jej Šalamún nadiktoval to, čo Möbiovi, ktorému ukradla poznámky. Celý svet má vlastne pod rukou ona.

Úlohy sú tu poprehadzované. Šialenci jednajú ako normálni ľudia a normálni ľudia ako šialenci. Fakt, že vedecký objav, ktorý sa s Möbius snažil skryť pred celým svetom, neskyl pred jedným šialencom a že sa jemu jedinému dostal do rúk, stavia rozhodnutie troch fyzikou zostať v sanatóiu do ostrého až nepriaznivého svetla. Je to takzvaná tragická náhoda. Möbius sa dopustil takej chyby, že chcel sám a za seba riešiť to, čo môžu riešiť len všetci ľudia.
Ústav pre psychicky chorých nie je pre Dürrenmatta žiadna poetická metafora, ale normálna konečná stanica reálneho vývoja.  

Dürrenmatt napísal k svojej hre fyzici aj 21 bodov:
1. Nevychádzam z tézy, ale z príbehu.
2. Keď sa vychádza z príbehu, treba ho domyslieť až do konca.
3. Príbeh je domyslený do konca, keď v ňom nastal najhorší možný obrat.
4. Najhorší možný obrat nemožno predvídať. Prichádza náhodou.
5. Dramatikovo umenie pozostáva v čo najúčinnejšom umiestnení náhody do deja.
6. Nositeľmi dramatického deja sú ľudia.
7. Náhoda v dramatickom deji záleží v tom, kde a kto koho náhodou stretne.
8. Čím premyslenejšie ľudia konajú, tým účinnejšie ich môže stretnúť náhoda.
9. Premyslene konajúci ľudia chcú dosiahnuť istý cieľ. Náhoda ich najhoršie postihne vtedy, keď zapríčiní, že dosiahnu pravý opak svojho cieľa: to, čoho sa obávali
10. Taký príbeh je síce groteskný, ale nie absurdný (ptorizmyselný)
11. Je paradoxný
12. Tak ako logici, ani dramatici sa nemôžu vyhnúť paradoxom.
13. Tak ako logici, môžu sa aj dramatici vyhnúť paradoxom
14. Dráma o fyzikoch musí byť paradoxná.
15. Nemôže mať za cieľ obsah fyziky, ale len jej účinok.
16. Obsah fyziky sa týka fyzikov, jej účinok sa týka všetkých ľudí.
17. Čo sa týka všetkých, to môžu riešiť len všetci.
18. Každý pokus jednotlivca riešiť pre seba to, čo sa týka všetkých musí stroskotať.
19. V paradoxe sa javí skutočnosť
20. Kto sa stavia proti paradoxu, vystavuje sa skutočnosti
21. Dráma môže diváka oklamať, aby sa vystavil skutočnosti, ale nemôže ho nútiť, aby sa jej postavil na odpor, alebo dokonca, aby ju premohol.