Sklený vrch - Alfonz Bednár
Alfonz Bednár - Sklený vrch
Román Sklený vrch vyšiel v roku 1954.
V tom čase ešte prevládali v slovenskej literatúre schematické budovateľské, dedinské a povstalecké prózy. Ich hrdinami boli typizované
postavy robotníkov, partizánov, komunistov, ktorí spolu s ostatnými obetavo bojovali za lepšiu budúcnosť, žili iba pre prácu
a spoločnosť. Sklený vrch už takmer v ničom nepripomínal tieto schematické diela. Bednárovi hrdinovia už neboli typizované, schematické
postavy, ale ľudia s výraznými individuálnymi črtami, odlišné a zvláštne osobnosti. Autor sa nezameriaval na opis vonkajších,
objektívnych udalostí, ale na subjektívny svet postáv, na ich vnútro, myšlienky, pocity, ideály, konflikty, trápenia. V 50-tych rokoch bol
tento román odvážnym a priekopníckym literárnym činom, a preto sa pokladá za jeden z hraničných bodov slovenskej literatúry po roku
1945.
V Sklenom vrchu spracoval Alfonz Bednár povstaleckú a budovateľskú tematiku inakšie ako jeho predchodcovia. Povstanie je tu
prítomné iba v náznakoch, mýtoch, spomienkach a v úvahách o tom, či niektorí ľudia nezradili jeho idey v povojnovom období. Román
priniesol nový, kritickejší pohľad aj na budovateľské obdobie na začiatku 50-tych rokov – ukázal, že ani toto obdobie sa nevyznačovalo len
optimizmom a bezproblémovosťou.
Kniha má formu denníka, ktorý si píše hlavná postava Ema Klaasová – Solanová . Ona
a jej manžel, inžinier Solan, pracujú na stavbe hydrocentrály. Ema utrpí nehodu a odvezú ju do nemocnice. Jej manžel nájde
denník, ktorý si Ema písala v posledných mesiacoch, a začne ho čítať. Tieto denníkové záznamy tvoria jadro románu. O dva dni, keď
inžinier Solan dočíta denník, dostane z nemocnice správu, že Ema zomrela.
Ema si píše denník, pretože sa snaží vyrovnať so
svojou minulosťou, so všetkým, čo prežila. Má rada svojho manžela, ale jej minulosť a to, čo z nej pred manželom zatajila, sa stále
stavia medzi nich. V denníku sa striedajú zápisky o súčasnosti, najmä o problémoch na stavbe, s Eminými spomienkami na minulosť. Ema si
píše denník od decembra 1951 do apríla 1952, v spomienkach sa vracia do rokov vojny až do roku 1947.Tieto tri časové roviny sú v románe
zložito pospájané. Sled udalostí sa nerozvíja chronologicky, čitateľ sa mnohé súvislosti dozvie až v závere – kniha je koncipovaná ako
tzv. román s tajomstvom (tajomstvom zostávajú najmä okolnosti smrti Eminej prvej lásky.)
Dej knihy sa odohráva na stavbe
(1951-1952) a v Tichej doline (1943-1944 a 1947), kde Ema žila v čase vojny. Po dokončení hydrocentrály plánovali Ema a jej manžel
odcestovať na dovolenku do Tichej doliny, kde sa voľakedy zoznámili. Dôležitou súčasťou románu sú lyrické opisy a mýtické obrazy
krásnej horskej prírody. Ak by sa fakty spomínané v spomienkových (retrospektívnych) častiach Eminho denníka usporiadali chronologicky
(1942-1947), boli by v krátkosti nasledovné:
Ema Klaasová pochádzala z Bratislavy. Jej matka bola Slovenka a otec Nemec – oddaný
obdivovateľ Hitlera. V štyridsiatom druhom narukoval na front a bol to on, kto pravdepodobne udal svoju ženu a dcéru gestapu (za to, že
ukrývali ľudí, ktorí utekali pred Nemcami). Matka zahynula, ale Eme sa podarilo ujsť do Tichej doliny, kde žila až do konca vojny. Tu v tichej
doline, v Chate pod Veľkým vrchom, sa stretla v roku 1943 s Milanom Kališom. Chodili spolu po lesoch, značkovali chodníky, obdivovali
prírodu. Milan učil Emu vážiť si hodnoty ľudí a života. Hovorieval, že „človek sa musí vzdať sebectva pri otázkach života a smrti
a musí mať povinnosť k ľuďom, ktorí po ňom ostanú a prídu“. Rozprával jej rôzne príbehy a rozprávky – najmä rozprávku
o Sklenom vrchu, ktorá v jeho podaní ukrývala posolstvo o tom, ako môže človek prekonať zlo. Podľa tejto rozprávky nazval Veľký vrch,
pod ktorým sa rozprestierala Tichá dolina, Skleným vrchom. Milan vedel, že vojnu čoskoro pocítia aj ľudia v horách. Koncom augusta sa
zaľúbenci museli rozlúčiť. Milan jej vtedy povedal, že sa stretnú tu v Tichej doline o štyri roky. Ema mu dala na rozlúčku svoju
fotografiu.
Milan sa však už na jar v roku 1944 vrátil do Tichej doliny. Zmenil sa on, aj Tichá dolina. Často odchádzal na
niekoľko dní a Ema tušila, že spolupracuje s partizánmi. Povedal Eme, že ak by sa dlhšie nevracal, nech sa ukryje v úkryte pod skalami
a tam na neho počká. Po tom, ako Nemci pri razii odviedli chatára a jeho ženu, Ema sa už neodvážila vrátiť do chaty. Dlhé dni strávila
v úkryte, Milan však neprišiel. Neskôr sa pripojila ku skupine štyroch partizánov. Potom sa dostala do jednej rodiny, kde sa o ňu postarali.
Presvedčili ju, že bude lepšie, keď si dá vziať dieťa, ktoré čakala s Milanom. (Ema už potom nemohla mať deti a veľmi ju trápilo, že
o tom nepovedala svojmu manželovi, inžinierovi Solanovi.)
Po skončení vojny Ema začala hľadať Milana Kališa. Dozvedela sa, že je
nezvestný, a preto tajne dúfala, že Milan možno ešte žije. Emu udali známi jej otca ako dcéru nemeckého nacistu. Odviezli ju do tábora, kde
si ju vybral dr. Zoltán Balla, ktorý hľadal slúžku pre svojho brata. Začala pracovať v jeho firme a neskôr sa zasnúbili. Ich vzťah nebol
dobrý, Balla bol vypočítavý, nespoľahlivý a sebecký. Emu chvíľami ľúbil, chvíľami ju nenávidel. Nahováral ju, aby spolu odišli do
Ameriky, lebo tam ich vraj čaká šťastie.
Ema sa do Tichej doliny vrátila v roku 1947. Mala sem prísť aj so svojím snúbencom,
Zoltánom Ballom. V Bratislave však zmeškali vlak, za čo nahnevaný Zolo vinil Emu – nechal ju na stanici a odišiel domov. Ema sa rozhodla,
že pocestuje do Tichej doliny sama.
V Tichej doline stála iba provizórna chata, pretože tú starú Nemci zničili. Zo starej chaty
zostala iba stará chatárska pamätná kniha. Eme tu všetko pripadalo smutné. Zdalo sa jej, že všade vidí Milana Kališa. Po niekoľkých dňoch
prišli do chaty traja mladí lyžiari a jedno bielovlasé dievča. Usadili sa pri Eminom stole. Jeden z nich (neskôr sa predstavil ako Mišo
Pogáň) začal rozprávať rôzne zážitky zo starej chaty počas vojny. Eme sa niektoré príbehy zdali známe, tušila, že nejako súvisia
s Milanom Kališom. Bola si istá, že neznámy určite poznal Milana Kališa (neskôr sa to aj potvrdilo). Ema trávila stále viac času
s mladými lyžiarmi, najmä s jedným z nich, s Jožom Solanom (jej terajším manželom).
Na chatu prišlo oznámenie o svadbe dr.
Zoltána Ballu. Na druhý deň – keď sa spamätala z prekvapenia – Ema schválne „stratila“ Zolov snubný prsteň a rozhodla sa skončiť
s touto časťou svojej minulosti. Zdalo sa jej, že už sa dokáže vyrovnať aj s tým, že Milan je mŕtvy. Cítila, že jej v tom pomôže
Jožo Solan, človek rovnako zmýšľajúci o živote ako jej prvá láska. Každý deň trávili spolu, snažili sa byť čo najviac sami, chodili
na dlhé prechádzky. Jožo jej nosil každý večer kvety, ona mu rozprávala niektoré zážitky a rozprávky, ktoré poznala od Milana. Napríklad
i rozprávku o Sklenom vrchu, podľa ktorej pomenoval Kališ Veľký vrch. Vtedy im prišli povedať českí turisti, že neďaleko, pri potoku,
našli hrob neznámeho partizána.
V posledné dni pobytu v Tichej doline sa Ema dozvedela, čo sa vlastne stalo s Milanom Kališom.
Prezradil jej to tesár Tretina, bývalý partizán. Porozprával jej, čo sa stalo na jeseň v roku 1944. Napriek tomu, že on a jeho druhovia ho
odhovárali, Milan (Tretina ho poznal pod menom Martin Tkáčik) sa vybral na chatu do Tichej doliny. Nemci ho chytili a mučili k smrti. Tretina
a jeho druhovia ho pochovali tam, kde zomrel, pri potoku. Tretina u neho našiel medzi ostatnými papiermi aj Eminu okrúhlu fotografiu.
Teraz už Ema vedela, kto je pochovaný v hrobe neznámeho vojaka. Bolo jej hrozne smutno. Do chatárskej knihy napísala záznam o Milanovom
umučení pod Veľkým vrchom. Na druhý deň spolu so Solanom odišli z Tichej doliny. Vtedy jej sľúbil, že ani v Bratislave sa nerozídu a on
si ju vezme s celou jej neznámou minulosťou a Tichou dolinou. Tieto (a mnohé ďalšie) udalosti sa v denníku prepletajú a spájajú
s nasledujúcimi (a mnohými ďalšími) udalosťami zo súčasnosti (1951-1952):
Inžinier Solan bol vedúcim na stavbe veľkej
hydrocentrály a Ema tam pracovala ako účtovníčka. Bývali v provizórnom baraku. Zatiaľ ešte nemali byt, vždy ho prepustili rodinám
s deťmi. Na stavbe pracoval aj Tretina, ktorý Eme voľakedy rozprával o smrti partizána Tkáčika (čiže Milana Kališa). Keď spomenul toto
meno pred Solanom, zbadal Emin strach a pochopil, že Solan nevie, o kom je reč. Ema sľúbila Tretinovi, že sa stane palierom (palier = hovor.
zastar. Dozorca, majster na stavbe), ak nikomu nebude rozprávať o Tkáčikovi.
Na stavbe bolo stále viac problémov. Používal sa
nekvalitný materiál, preto došlo k nešťastiu. Inžiniera Solana niekto obvinil zo sabotáže. Tretina poburoval ľudí na stavbe proti Solanovi
a Eme. Na schôdzi verejne obvinil Solana zo sabotáže a zle vykonávanej práce a Emu, že počas vojny zavinila smrť jedného partizána. Ani
jeden z nich sa nemohol brániť. Doma sa pohádali, lebo Ema nechcela manželovi vysvetliť, o čom to Tretina hovoril. Odvtedy medzi nimi
zavládlo napätie.
Solan sa rozhodol, že nebudú ďalej stavať podľa zlých plánov, čakal na nové projekty, ktoré mali čoskoro
prísť. Projekt však neprichádzal a Solana medzitým preložili za trest na iný úsek. Tretina dosiahol, čo chcel, nastúpil na Solanovo miesto.
Solanovi sa na novom úseku páčilo, práca sa mu darila. Povedal Eme, že onedlho určite pôjdu do Tichej doliny. Znova sa jej pýtal na Tkáčika,
ale uznal, že nikto nemá právo na minulosť toho druhého. Ema sa rozhodla, že v Tichej doline všetko svojmu mužovi vysvetlí. I to, prečo
nemôže mať deti. Situácia na stavbe bola stále horšia. Na Tretinovom úseku došlo k ďalšej nehode. Ľudia sa začali búriť. Tretina
nepracoval dobre, ale nechcel si to priznať. Všade rozširoval, že problémy zavinil Solan. Ema a Solan sa znovu pohádali. Solan sa nazdával,
že mali podať na Tretinu žalobu hneď vtedy, keď ich obvinil. Odcestoval do Bratislavy, aby požiadal o stranícku kontrolu všetkého, čo sa na
stavbe dialo.
Emu medzitým obvinili, že vo svojom pracovnom stole schovávala nové projekty, na ktoré márne čakal Solan aj Tretina.
Ema vedela, že v stole nič nemala, začala sa veľmi báť, nechápala, čo sa deje, a kto im chce ublížiť.
Po kontrole sa všetko
vysvetlilo – vyšlo najavo, že dokumenty o novom projekte zámerne ukrývali Tretinovi spoločníci, ktorí predávali potajomky materiál zo
stavby. Robili všetko tak, aby to vyzeralo, že zodpovedný je Solan. Tretinu iba zneužili na svoje ciele.
V sobotu mali Ema a jej
manžel odcestovať do Tichej doliny. Posledné zápisky v denníku hovoria o Eminej radosti, o jej nádeji, že v Tichej doline sa všetko
urovná. (V ten deň ešte išla nakúpiť niečo na cestu, ale na stavenisku stúpila na spadnuté drôty s vysokým napätím a o dva dni zomrela
v nemocnici.)
Ema na konci týchto úprimných vyznaní o minulosti a prítomnosti prichádza k záveru, že životné krédo Milana Kališa
i ľudí v súčasnosti je vlastne rovnaké: „... musíme aj my zo svojho života urobiť most k ľudskej budúcnosti. To musí robiť zo seba
každý človek... a ak to vykoná, nebude žiť nadarmo.“
Zones.sk – Zóny pre každého študenta