Tisícročná včela – Peter Jaroš

PETER JAROŠ – Tisícročná včela

V popredí príbehu sú osudy troch generácií rodiny Pichandovcov.
Martin Pichanda a jeho žena Ružena mali tri dospievajúce deti – dcéru Kristínu a synov Sama a Valenta.

Starý Martin Pichanda bol svojráznou osobnosťou (hoci mal iba 51 rokov, všetci ho volali „starý“). Bol roľníkom a murárom (ako väčšina Liptákov), za mladi pochodil s partiou murárov celé Rakúsko-Uhorsko. Odlišoval sa od ostatných dedinčanov, jeho záľubou boli mapy a zemepis. Mal doma plno starých máp a kníh, ktoré si rád prezeral, sníval o vzdialených krajinách – o Madagaskare, Zanzibare, Cejlóne, Jáve.

V dedine i v murárskej partii bol obľúbeným najmä pre svoje rozprávačské umenie, s akým podával skutočné i vymyslené príbehy (mnohí ho však považovali za čudáka, deti za ním posmešne pokrikovali „geografia horí!“). Bol láskavý, v jeho dome vládlo porozumenie a dobrá nálada. Rád sa zabavil s priateľmi pri poháriku dobrého vína a pri hudbe, do kostola však nechcel chodiť, čím neustále zarmucoval svoju pobožnú ženu. Často mal bezbožné reči a čítal „rúhačské knihy“, čo mu vyčítali pri spoločných posedeniach i farári. Bol aj novátorom, okrem včiel sa zaujímal o ovocinárstvo, skúšal nové postupy a metódy (podľa rád svojho priateľa, starého učiteľa Orfanidesa).

Zo života ďalších generácií Pichandovcov už vymizla táto patriarchálna harmónia a pohoda. Oni už museli prežiť mnohé tragédie a nešťastia.
Valent vyštudoval v Prahe právo, stal sa z neho pán. Po návrate zo štúdií opustil svoju milú Hanku a oženil sa z vypočítavosti s Hermínou, bohatou dcérou miestneho statkára Haderpána. (Hanka čakala dieťa a Valent si chcel svedomie utíšiť peniazmi, ktoré jej podstrčil. Hanka i dieťa zomreli pri pôrode).

Kristína a Samo mali svadbu v jeden deň. Kristinino manželstvo s Matejom Srokom bolo spočiatku šťastné, ale ani po desiatich rokoch nemali dieťa. Keď ovdovela, napriek pohŕdaniu dediny žila s Julom Mitronom, ktorý za ňou už roky túžil a teraz kvôli nej opustil slabomyseľnú ženu Matildu, s ktorou nemohol mať deti. Kristína porodila Julovi dve nemanželské deti, starala sa však aj o pustenú Matildu.

Samo a jeho žena Mária zostali po svadbe doma u rodičov. (Spisovateľ ďalej sleduje najmä osudy Sama a jeho detí. Samo sa stáva ústrednou postavou románu). Podobne ako jeho otec, aj on bol roľníkom a murárom, chodil s partiou na „múračky“ (tieto však už neboli také úspešné a bezstarostné ako za čias jeho otca, keď liptovskí murári v 19. storočí pomáhali vybudovať mnohé mestá v Rakúsko-Uhorsku). Rád chodieval do otcovho včelína, zaujímal sa o včely, často o nich rozprával, a tak si vyslúžil prezývku Včela. Ťažko pracoval, ale zárobky boli malé, doba sa zmenila, časté boli štrajky, roboty bolo menej. Samo bol nespokojný s týmto životom, často nadával na Uhorsko, na politikov, na hospodársku situáciu. Ani on nechodieval do kostola, bol veľmi kritický k náboženstvu. vstúpil do sociálnodemokratickej strany, páčilo sa mu, že táto strana považuje všetky národnosti v Uhorsku za rovnocenné.

Samova rodina sa rozrastala, mal už päť detí – Janka, Samka, Petra, Karola a Emku. Roky ubiehali, najskôr zomrel starý Martin Pichanda, o niekoľko rokov i jeho žena Ružena. Samove deti rástli a on sa rozhodol, že najstaršieho syna Janka zoberie so sebou na „múračky“. V Maďarsku, v jednom mestečku, sa stali svedkami demonštrácie, pri ktorej došlo k prestrelke. Jedna z guliek trafila aj Janka a Samo musel pochovať svojho syna v cudzej zemi. Skončil s politikou a vystúpil zo strany. Rozhodol sa, že sa bude starať iba o svoju rodinu, získa pre svoje deti majetok. Prenajal si mlyn, dal ho do poriadku a ťažko pracoval, aby splnil svoj plán. Tu sa im narodilo posledné, najmladšie dieťa – syn Marek. Ale nešťastia ho neobišlo ani tu – najskôr sa ktosi pokúsil podpáliť mlyn, potom jeho dcéru Emu zachytili a usmrtili mlynské remene.

Troch starších synov dal Samo (za Valentovej pomoci) vyučiť – Samo sa stal horárom. Peter hodinárom a talentovaný Karol začal študovať v Prahe maliarstvo. Vtedy postihlo rodinu najväčšie nešťastie – vypukla 1. svetová vojna. Narukovať museli aj Peter aj Karol. Samo sa ešte tesne pred vojnou oženil a odišiel za prácou do Ameriky. Ani Karol, ani Peter sa už domov nevrátili. Peter sa dostal do zajatia, neskôr vstúpil do Červenej armády, ale o jeho ďalšom osude sa nič nevedelo. Karola trafil granát do brucha a v nemocnici zomrel.

Samovi a jeho manželke Márii zostalo zo šiestich detí iba najmladšie – trinásťročný Marek. Ani jeho sen o zbohatnutí sa mu nesplnil – počas vojny sa zrekvirovala väčšina obilia a múky, ledva sami vyžili. Znovu sa začal zaujímať o politiku, nepáčilo sa mu, že sociálnodemokratická strana nebojovala proti vojne. Za protištátne reči a za účasť na demonštrácii sa spolu s kamarátom dostali do väzenia. Prepustili ich až po pol roku, keď sa skončila vojna a bola vyhlásená Československá republika.
Román Tisícročná včela je z kompozičného hľadiska radom menších i väčších epizód zo života Pichandovcov i zo života ďalších obyvateľov Hýb.

Autor v knihe využíva i postupy a prostriedky modernej prózy, najmä postupy tzv. postmoderny a magického realizmu. Dej prerušuje citovaním rôznych autentických, dokumentárnych textov – sú to napr. historické dokumenty o obci Hybe, novinové správy o bojoch a o živote počas 1. svetovej vojny a pod. (Kombinácia umeleckého štýlu s publicistickým alebo s odborným je typický znak postmoderny.)

Tragické príhody sa striedajú s komickými, reálny dej oživujú sny, predstavy, neskutočné javy, zázraky bizarné a humorné situácie (napr. sen Martina Pichandu o tom, ako hrali karty v bruchu veľryby so svojou bývalou milou, sen Sama Pichandu o včelej kráľovnej, čudesné zmiznutie psa Zanzibara po smrti Martina Pichandu, tragikomický osud mladého Nádera, ktorý sa z nešťastnej lásky obesil v udiarni a našli ho celkom vyúdeného, zlodej tvrdiaci, že nemá črevá, smrť a pohreb Martina Pichandu, zázrak po návšteve drotára v mlyne atď. atď.).

Okrem scén so situačným humorom sú v knihe i epizódy využívajúce slovný humor, iróniu a paródiu (napr. Martin Pichanda sa predstavuje, že medzi domorodcami na Madagaskare rozšíri spisy Ľudovíta Štúra, založil odbočku matice slovenskej a najstatnejšieho domorodca pasuje za Jánošíka; pri truhle Martina Pichandu si jeho starí kamaráti spomínajú, že podľa reči bol nemanželským synom Janka Kráľa atď.). Tieto fantazijné, groteskné, zázračné a absurdné prvky sú základným znakom magického realizmu, ktorého prvky využil Peter Jaroš aj v tomto svojom románe, ktorým si zaslúžene získal uznanie čitateľov i literárnej kritiky.

Rodokmeň rodiny Pichandovcov:

Martin Pichanda, žena Ružena
deti:
1. Samo, žena Mária
deti: Janko, Samko, Peter, Karol, Emka, Marek
2. Valent, žena Hermína
deti: syn, narodil sa ten istý deň, keď sa narodilo mŕtve dieťa bývalej Valentovej milej, dedinského dievčaťa Hanky Kolárovej, ktorá umrela pri pôrode
3. Kristína, manžel Matej (zomrel)
deti: Ivan a Žofka (ich otcom bol Julo Mitron)