Autor: Samuel Beckett (Bekit) Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1969)
Anglická verzia: vznikla autorovým prekladom z francúzštiny, má podtitulok Tragikomédia v dvoch dejstvách.
Divadelná verzia: prvýkrát sa hrala v Paríži v roku 1953, reakcie – chvála a uznanie,
nepochopenie aj zarazené publikum prekvapené hrou
s nejasnou
výpoveďou.
Charakteristika :
absurdná dráma s 2 dejstvami, hra je nadčasová, monotónna, nemá
dej a je bez dekorácii, má všeobecnú platnosť, dejové situácie sú stále tie isté, prevláda veľká symbolika, groteskné situácie,
zobrazuje pocit absurdity ľudskej existencie - bez cieľa, nádeja a pohybu vpred, koniec hry je na divákovi, názov hry akoby mal dve časti
Motív: bludného kruhu, z ktorého niet úniku, niet východiska z problémov, čakanie
→ CYKLICKÁ
KOMPOZÍCIA
Konflikt: nie je vyhradený, ako by sa nerozvíjal
Dialóg:
-
monotónny, banálny, neposúva dej dopredu, prehovory postáv sú krátke, slová sa opakujú, hromadia sa frázy –
myšlienka neschopnosti ľudskej komunikácie, repliky – nenadväzujú na seba,
- vyznačuje sa množstvom otázok, na ktoré
divák nedostane odpoveď,
- nezmyselnými dialógmi vypĺňajú čakanie, zabíjajú čas (v bežnom živote – výmena info)
-
zápletka aj vyvrcholenie chýba, budúcnosť sa stráca
Téma: Akt čakania (človek a jeho vzťah k životu), čakanie bez
výsledku (čloevek stále na niečo čaká, ale nie vždy sa dočká)
Rekvizity a scéna: scéna mimoriadne jednoduchá bez
kulís, potiahnutá je čiernym plátnom,
v strede je strom bez jediného lista, pod ním je sivou farbou naznačená
cesta (scéna
symbolizuje miesto deja - neurčitý čas a priestor)
Charakteristika postáv:
- v každom človeku sa
nachádza niečo z týchto postáv (rozličný pôvod), nie sú časovo, ani spoločensky zakotvené, V(slovanský prvok), E (fr.), P
(tal.) a L(ang.) mená pochádzajú z rôznych jazykov, akoby predstavovali ľudstvo, zdôrazňujú rôznorodý kompozitný charakter
hry,
- nevedia vyjadriť myšlienky, stále sa pohybujú v jednom kruhu a prevracajú vrecká a často sa
prezúvajú, groteskne padajú (tragická bezvýchodiskovosť)
- Pozzo – stelesňuje silu a brutalitu, má
silne vyvinutý vlastenecký pud, jeho sluha Lucky je pre neho otrok, Pozzo je v druhom dejstve slepý a závislý od Luckyho
-
Lucky - jeho meno je v ostrom kontraste s postavením, je človekom, ktorý stratil svoj ľudský rozum a identitu,
svoje nedôstojné postavenie si už neuvedomuje. Zaujímavý je jeho monológ (keď mu káže P myslieť): dlhý (bez interpunkčných
znamienok, chýba členenie na vety), monotónny, myšlienky na seba nenadväzujú (bez zmyslu a obsahu)
- →
Pozzo a Lucky kontrastujú svojou počiatočnou aktivitou tulákom
- Vladimír
(symbolizuje východný svet) a Estragón (symbolizuje západný svet) sú kamaráti, vedú nezmyselné rozhovory
a vykonávajú nezmyselné činnosti, nevedia, čo presne čakajú od života, premrhajú ho zbytočnými činnosťami
ako napr. čakaním ..., sú to pasívne postavy.
- Chlapec – na konci 1. aj 2. dejstva prináša odkaz od Godota,
že Godot dnes už nepríde, až zajtra
- Godot:
- nik nevie, kto to vlastne
je (ani divák sa to nedozvie);
- môže mať viaceré výrazy: God/Gott (Boh); godilot (topánky); alegórie: nádej;
šťastie, smrť, čakanie...
- mal by postavám zmeniť život, spasiť ich (dostať z bezvýchodiskovej situácie –
tulácky, život, nemajú cieľ, zmysel)
Dejstvá: tá istá scéna, tá istá rodina, miesto a dialóg. Jediná zmena –
Pozzo prichádza slepý
a závislý na Luckym
Prvé dejstvo:
Na opustenej ceste sa objavujú dvaja tuláci
a čakajú na Godota, ktorý by im mal poradiť a zmeniť ich život. Nikto však nevie, kto je Godot. Vedú zvláštne rozhovory, akoby o ničom.
Okolo prechádza čudná dvojica Pozzo a Lucky. Nehovoriaceho Luckyho nesúceho kufor, rozkladaciu stoličku a kôš s jedlom má Pozzo
priviazaného na povraze ako psa. Pozzo vedie rozhovor s tulákmi a chce tiež čakať na Godota, lebo ho pozná. Po odchode Pozza a Luckyho
prichádza na scénu chlapec s odkazom, že pán Godot nepríde, ale príde zajtra.
Druhé dejstvo:
Odohráva sa na
druhý deň v tú istú hodinu na rovnakom mieste, Pozzo medzičasom oslepol a je závislý od Luckyho a oboch tulákov. Strom nie je
vyschnutý, ale zelený. V hre je dialógmi Estragona a Vladimíra naznačené, že toto nie je len druhý deň, kedy sa toto čakanie na Godota
odohráva, ale že sa to už deje dlhú dobu každý deň a že to bude pokračovať aj v budúcnosti. Napriek všetkým pochybnostiam nemôžu
obaja hlavní hrdinovia, ktorí vlastne vypĺňajú celé divadelné predstavenie nezmyselnými rozhovormi, ukončiť čakanie. Zostávajú
opustení sami v sebe, nie je nikto a nič, čo by im pomohlo riešiť ich starosti, utrpenie, sklamanie. Estragon s Vladimírom sa na konci hry
pokúsia o samovraždu obesením, lenže sa nemajú na čo obesiť. Povrázok vytiahnutý z nohavíc bol príliš tenký a roztrhol sa. Napokon
uvažovali o odchode, ale zostali len nehybne stáť.
Záverečná scéna: Vladimír a Estragón sa chcú obesiť na
povraze z nohavíc. Povraz zavesia
na strom. Povraz sa roztrhne - posledná veta: . Zostaneme?. - dve osoby
zostanú nehybne
stáť