Všade neustále počúvame, že mladí ľudia čítajú stále menej
a menej. Večery trávia namiesto s dobrou knihou, radšej za počítačom. Zabúdajú na to, že v knihách je ukrytý úplne iný svet, plný
fantázie a rozmanitých charakterov.
Dovoľujem si ale tvrdiť, že my, gymnazisti, ešte čo-to počítame.
Zvyčajne však dávame prednosť súčasnej literatúre, väčšinou od zahraničných autorov. Priznajme si, že po knihe s nálepkou „povinné čítanie“ od autora, ktorého meno stojí veľkými písmenami v učebnici slovenského jazyka, siahneme len v prípade nutnosti. Takýto postoj bol dlho charakteristický aj pre mňa.
Všetko sa zmenilo až v treťom ročníku, keď som v sebe akosi objavila cit pre klasiku, ako svetovú, tak aj slovenskú. Slovenská literatúra sa dlho snažila plniť národno-záchovnú funkciu, čo sa v druhej polovici 20. storočia konečne zmenilo a autori začali vyjadrovať svoj vlastný názor.
Nebáli sa kritizovať to, s čím nesúhlasili. Preto som sa vám ako tému svojho projektu s názvom „Túto knihu by som rozhodne odporučila“, rozhodla predstaviť slovenského spisovateľa Ladislava Mňačka a jedno z jeho najznámejších diel – Ako chutí moc.
Ladislav Mňačko sa narodil v českej dedine Valašské Klobouky, ale väčšinu detstva a mladosti prežil v Martine. Tam sa vyučil za drogistu a neskôr pracoval ako robotník na stavbe. Po rozbití Československej republiky sa pokúsil o útek do ZSSR a neskôr na Západ.
Bol však chytený a uväznený v nemeckom koncentračnom tábore. Podarilo sa mu utiecť a zúčastniť sa partizánskych bojov v 2. svetovej vojne. Neskôr, ako člen Komunistickej strany Česko-Slovenska (KSČ) sa stáva jedným z najprominentnejších novinárov (Rudé právo, Pravda). Pôsobil taktiež ako spravodajca v mnohých európskych aj ázijských krajinách a ako šéfredaktor časopisu Kultúrny život.
Už ako odporca komunizmu, na protest proti postoju Československa v izraelsko-arabskej vojne, emigroval do Izraela, za čo bol zbavený československého občianstva a tým pádom aj členstva v KSČ. Prišiel aj o titul zaslúžilého umelca.
Po jeho druhej emigrácii do Rakúska mu bolo odobraté členstvo v Zväze slovenských spisovateľov a jeho diela boli vypustené z učebníc. V roku 1989 sa vracia do Československa a vystupuje proti jeho rozdeleniu. Po rozpade štátu sa preto rozhodne žiť v Prahe. Zomiera nečakane počas jednej zo svojich návštev Bratislavy, 24. februára 1994, vo veku 75 rokov.
Tvorba Ladislava Mňačka je pomerne rozsiahla. Písal romány, politické reportáže, eseje, poviedky a novely, scenáre,
divadelné hry aj básne. Tu sú najznámejšie z nich:
· Smrť sa volá Engelchen (román, 1959)
· Oneskorené reportáže (reportáže,
1963)
Nočný rozhovor (novela, 1966)
· Ako chutí moc (románový pamflet, 1968)
· Agresori (esej, 1968)
· Súdruh
Münchhausen (satirický román, 1972)
Jeden z najznámejších románov Ladislava Mňačka, ktorého vydanie sprevádzali kontroverzné okolnosti. V období, keď verejnú mienku mala pod kontrolou KSČ, bolo uverejnenie tohto románu pre mnohých nemysliteľné. Kritika režimu a jeho predstaviteľov nebola v tom čase po vôli ani vtedajšiemu prezidentovi Antonínovi Novotnému, ktorý ju vzťahoval na seba. Ladislav Mňačko mu na to odkázal: „Ak ju na seba vzťahujete, je kniha aj o vás.“
Žáner: spoločensko-kritický román, románový pamflet
Kompozícia: kapitoly
Miesto a čas deja: ČSR, prítomnosť (3 dni v 50-tych rokoch), minulosť (SNP a obdobie po ňom)
Téma: poukázanie na absurdnosť totalitného režimu, kritika pokryteckej spoločnosti
Idea: „Moc nie je ani dobrá ani zlá. Moc sa môže stať dobrom i zlom, záleží na tom, kto ju používa.“ (Mňačko, L.: Ako chutí moc. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1990. s180. ISBN 80-220-0171-6.)
Frank – „Ja nie som človek s tvárou, moja tvár, to je tá vec, visiaca na remienku na mojom bruchu, šošovka veľkého objektívu Hasselblad, to som ja...“ (Mňačko, L.: Ako chutí moc. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1990. s12. ISBN 80-220-0171-6.) Banketový, prominentný fotoreportér, ktorý nebaží po sláve a neprekáža mu anonymita, ktorú má ako fotograf medzi známymi ľuďmi. Kvôli práci zanedbáva manželku Pavlínu. Jeho záľubou je súkromná zbierka fotografií, ktoré odrážajú druhú tvár významných ľudí.
mŕtvy štátnik – Frankov priateľ od školských čias. Bývalý revolucionár, ktorý odvážne bojoval ako partizánsky veliteľ. Poriadok často presadzoval krutými metódami a nebál sa riskovať. Postupne sa dostáva k moci a začína sa jeho premena. Jeho heslo: „môj život je revolúcia a revolúcia je môj život“ sa zmenilo na „ja som revolúcia, revolúcia som ja“. Moc nevyužíval. Nestala sa prostriedkom, ale jeho cieľom. (Mňačko, L.: Ako chutí moc. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1990. s52. ISBN 80-220-0171-6.) Stal sa paranoidným voči všetkým a bál sa – najmä jeho politického konkurenta Galoviča. Jeho meno sa nedozvedáme. Autor ho nazýva len mŕtvym, veľkým mužom, šéfom kabinetu a štátnikom, čím poukazuje na jeho bezvýznamnosť a nulový prínos pre krajinu. „Sú také ulice, pomenované neznámymi menami, o ktorých nikto nič nevie. Ale podľa neho ani nijakú ulicu nepomenujú.“ (Mňačko, L.: Ako chutí moc. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1990. s88. ISBN 80-220-0171-6.)
V prvej kapitole románu sa ocitáme na pohrebe istého vysokopostaveného politického predstaviteľa a stretávame postavu prominentného fotoreportéra Franka, ktorý dokonalú organizáciu štátneho pohrebu pokladá za frašku. Tento pohreb preňho nie je len obyčajnou zákazkou – mŕtvy štátnik bol totiž jeho priateľom od prváckej lavice. Frank bol sám prekvapený, že pri pohľade na tvár mŕtveho nič necítil, napriek tomu, že sa už dávno odcudzili.
Zástupy ľudí postupne prechádzajú okolo katafalku, na ktorom je mŕtvy vystavený. Prišli celé závody a dokonca školy. „Smrť je vážna, to áno, ale inak nič. Ten mŕtvy bol väčšine z nich ľahostajný. Nepoznali ho, nevedeli o ňom, kto je a aký je, takmer nič.“
Do miestnosti vchádza vdova – druhá žena mŕtveho. Keď ju Frank zbadá, vynoria sa mu spomienky na prvý krok k odcudzeniu s mŕtvym priateľom. Štátnik bol šťastne ženatý s Margitou, Frankovou bývalou láskou, keď sa v jeho kancelárii ocitla nová mladá blond sekretárka – vdova. Stala sa štátnikovou milenkou a neskôr aj ženou.
Margita už preňho nebola dostatočne reprezentatívna. „Šťastie sa nemeria časom ani inými mierami. Šťastie je alebo nie je, a keď je, môže sa pokaziť, zničiť, ale nikdy sa nemôže anulovať so spätnou platnosťou. A vari to už inak nemôže byť, za šťastie jedného vždy niekto druhý platí. Frankovi len nemôže byť celkom ľahostajné, že tým druhým je Margita, práve ona.“
Mŕtveho syn prichádza naraz do siene, Frank ide za ním. „Ale aspoň preobliecť si sa mal, Martin!“ „Nemohol som. Nechcel som ta ísť. Neviem, čo ma to zrazu pochytilo. Musel som... len na chvíľu som odbehol z práce. Asfaltujeme narýchlo hlavnú ulicu, pozajtre musí byť hotová, pôjde po nej smútočný sprievod…“ (...) Čo má ten hranatý asfaltér spoločné s namysleným sopliakom pred šiestich rokov? Nič. Našiel sám seba. Jeho otec sám seba nenašiel.“
S mŕtvym štátnikom mal Frank vždy rovnaký vkus na ženy. Stretávali sa večer čo večer pri rieke. Frank mal vtedy dievča Margitu, ktorá sa zakaždým pridala k nim a chodili sa spolu kúpať nahí do zátoky. Jeden večer však Margita neprišla a Frank vedel, že niečo je zle. V ten večer sa strašne pobili. Mŕtvy bol vždy vodcovský typ a Frank sa mu podriaďoval. Inak tomu nebolo ani vtedy. „Po čase ich vídali, ako všetci traja chodia spolu k rieke. Všetko bolo ako prv. Len čosi sa zmenilo, taká drobnosť. Už sa za letných večerov nekúpavali spolu nahí.“
V druhý deň rozlúčky začul Frank dvoch mužov rozprávať sa o príčine smrti štátnika. Vraj to bola urémia (moč v krvi). „Na urémiu môže zomrieť každý. Aj Frank. Aj tí lekári. Štátnik nemôže. Štátnik nesmie. Nijaký štátnik ešte nezomrel na urémiu. Štátnik nemá právo zvoliť si príčinu úmrtia. Prinajmenej nie verejne. Môže umrieť na čokoľvek, to je jeho súkromná vec, ale verejne nesmie.“ V správe o úmrtí preto došlo k malej zmene v troch hláskach. Príčinou smrti bola oficiálne leukémia.
Frank sa rozhodne navštíviť Margitu doma a spoločne spomínajú na mŕtveho. „Žiadali od neho: buď rozhodný, pevný, tvrdý a nepodplatiteľný. A nesentimentálny. Neboj sa tvrdých činov a pamätaj, keď sa rúbe les, lietajú triesky. Za triesky ťa nikto nebude volať na zodpovednosť. Tak rúbal. Triesky lietali. Vyrúbal kraj, povolali ho vyššie. Prerúbaval sa od spodku. (...) Les sa, pravdaže, vytne rýchlo, ale nový dorastá veľmi pomaly. Azda bolo jeho tragédiou, že sa zrazu našiel na samom rúbanisku? Rozohnaný drevorubač nemal do čoho zaťať. (...) Tam kdesi sa musel začínať jeho zlom, premena jeho osobnosti.“ Keď Frank odchádzal, Margita povedala: „Nebanujem nič. Bola som šťastná, to je vari najviac, čo človek môže o sebe povedať. A som rada, že ma opustil. Nebola by som sa mohla dívať, ako mi pred očami upadá.“
Cestou od Margity sa Frank zastaví vo vinárni, kde stretáva
profesora Fondu, ktorého mŕtvy vyhnal zo strany aj z vysokoškolského kresla a teraz pracuje v mestskom archíve. Napriek všetkému necíti
k mŕtvemu nenávisť a chce si vypiť na jeho pamiatku.
„Našiel som sám seba a možno, ak to vôbec niekto smie o sebe povedať,
aj zmysel toho, čomu sa hovorí život. Kedysi ma lákali svetlá, čačky, on mi nedovolil žiť, ako som chcel, tak som vtedy nechtiac musel žiť
inak. Mám svoj tichý, súkromný život, nikto o mne nevie, nikto sa o mňa nestará, mám zle platené miesto, ktoré mi nikto nezávidí, na
ktoré sa nikto nepchá. To je dnes vari vrchol slobody, nikomu neprekážať, o nikoho sa nestarať a nikoho sa nemusieť báť.“ (...) Človek
je ešte vždy v svojej podstate lovcom mamutov. Tých už dávno niet, ale človek ešte vždy chce uloviť čo najväčší kus mäsa.
A všetka civilizácia aj všetka kultúra sú len na to, aby túto jeho prapodstatu maskovali.“ Barmanka Licka, Frankova dávna
láska sa mu po odchode profesora prizná, že mŕtveho štátnika vždy obdivovala a milovala, pretože jej raz pomohol.
Štátnik bol verejne mŕtvy už dávno – odkedy Galovič zakázal uverejňovať jeho meno a fotky v médiách. Smrť ho zachránila pred politickým pádom, ktorý sa neustále blížil od istého zasadnutia, na ktorom sa nezúčastnil. Nezúčastnil sa, pretože bol na poľovačke – poľoval na srny v čase hájenia. Ak by žil dlhšie čo i len o necelý rok, na jeho pohrebe by dnes bol len Frank, Licka, Fonda a pár ľahostajných ľudí. Za svoj koniec si mohol sám. „Revolucionár. Partizán. Chata. Auto. Vysoké honoráre. Ustali sme. Zmeštiačteli. Milióny ľudí dnes rozmýšľajú rovnako. Peniaze, auto, chata, postavenie, sláva. To sú dnešné mamuty.“ Odohnal od seba všetkých blízkych aj priateľov. „Fonda.
Nechce peniaze, nechce chatu, nechce auto. Stačí si sám. Vystačí s tým, čo má. Licka. Čo chce Licka? Aby dnes prv zavreli. Čo chce vdova? Aby prestali za ňou sliediť všezvedavé oči, aby mohla byť sama sebou. Martin chce byť hranatým asfaltérom. Nič menej. Nič viac. Tí všetci už okúsili, ako chutí sláva, peniaze, moc, okúsili a prišli na to, že je aj čosi iné, možno hodnotnejšie.“ Napriek tomu, že títo ľudia by mali dôvod mŕtveho nenávidieť, sú buď úplne zmierení s osudom a berú ho skôr ako dobro alebo nechcú vidieť, že kedysi skvelý chlapík a priateľ sa mohol aj zmeniť. Niektorí z nich, ako napr. bývalá partizánka Judka, ktorá sa na pohrebe objavuje, boli dokonca aj jeho pričinením odsúdení. Mnohí si však myslia, že nemohol proti ich uväzneniu nič robiť.
V závere sa Frank zamýšľa nad ničivým dopadom moci na mŕtveho štátnika a celkovo nad tým, ako moc človeka deformuje. „Načo ti bola všetka tá moc, ktorú si získal? Ako ti chutila? V čom ti pomohla, čo ti vyriešila, kam ťa doviedla? Kedysi si býval zdravý, mocný, plný elánu. A šťastný. Zintenzívnilo sa tvoje šťastie? Aké šťastie? Šťastie z lásky? Miloval si a milovali teba? (...) Alebo si bol šťastný z vykonaného diela? Z dobre vykonaného diela?
To býva, mnohým to stačí, je to iste veľa. Ale kde je tvoje dielo, ty mŕtvy? Čo je tvojím dielom? (...) Možno je také šťastie, čudné, ale pripúšťam, že môže byť také: šťastie z moci. Ukazovať, že si viac ako iní, že môžeš rozhodovať o ľudských osudoch. Možno aj to je šťastie, niekoho vyzdvihnúť a potom ho zašliapnuť, niekoho zašliapnuť a potom ho vyzdvihnúť, niekoho vyzdvihnúť, iného zašliapnuť. Chutí to? (...) Moc, ty mŕtvy, nie je ani dobrá ani zlá. Moc sa môže stať dobrom, moc sa môže stať zlom, záleží na tom, kto ju používa. Ako s ňou vie zaobchádzať. (...) Keby bola dobrom, mnohí by ťa dnes chválili a ľutovali by tvoj odchod.
Keby bola bývala zlom, dnes by ťa mnohí preklínali a tešili by sa z tvojho neslávneho konca. Ale nikto neľutuje tvoju smrť. A preklína ťa vôbec niekto? (...) A tu leží ktosi na posteli, kto ťa poznal. Leží a nemôže spať. Pýta sa, či ťa je škoda, a sám si odpovedá: nie. Nikoho nie je škoda. Nikoho, kto si sám formoval svoj vlastný osud. Ty si mal možnosti formovať ho tak, ako si ho formoval. Ale mohol si aj inak. Ty si si zvolil svoju cestu. Krutú cestu. Možno najkrutejšiu. Cestu ohromného vypätia – do ničoty.
A bdejúci má len jedinú odpoveď, neuspokojivú: moc korumpuje. Ako ti chutila všetka tá moc, čo si mal vo svojich rukách, ty mŕtvy?“ Franka z úvah vytrhne ženine zastenanie zo spánku. Uvedomuje si, že má len ju, aj keď nevie, či je to ešte láska. Zvykli si na seba a život bez nej si nedokáže predstaviť. „To, čo je viac ako láska, je totiž mlčanie plné porozumenia...“ Úplným záverom je zdanlivo paradoxný názor: Galovič tým, že zničil mŕtveho, zničil sám seba, spochybnil svoju generáciu politikov a metódy a zostal jediným terčom pre všetkých, ktorí sa tlačia hore. „S mŕtvym odchádza celá jedna éra. Galovič je jej pozostatkom.“
Román Ladislava Mňačka Ako chutí moc je podľa môjho názoru hlavne úvahou nad mocou, jej vplyvom na človeka a tým, čo by malo byť v živote prioritné. V tomto diele je opäť len potvrdená pravda, že disponovanie priveľkou mocou, človeka skôr či neskôr zničí. Svoje úvahy o moci sa autor rozhodol zasadiť do vtedy aktuálneho obdobia komunizmu, čím sa mu vlastne podarilo „zabiť dve muchy jednou ranou.“ Rôznymi situáciami zo života postáv teda poukazuje nie len na zhubný vplyv moci, ale aj na absurdnosť komunistického režimu a často nekalé politické praktiky a machinácie.
Mne osobne sa na diele páči najmä spôsob, akým sú čitateľovi postupne nepriamo predostreté všetky fakty. Keď som sa začítala do prvých stránok, ocitla som sa uprostred začatého deja, bez toho, by som vedela, čo ma čaká. Všetky informácie som postupne sama odhaľovala až do poslednej strany knižky. Zaujalo ma aj efektné prelínanie sa prítomnosti s minulosťou, vďaka ktorému som si dej dokázala predstaviť akoby na filmovom pláne. Čítanie tejto knihy preto pre mňa nebolo len nudnou záležitosťou, ako som spočiatku možno predpokladala.
Po prečítaní tejto knižky ostali vo mne naozaj hlboké dojmy a celá naša generácia by po nej mala určite siahnuť, pretože aj vďaka nej môže lepšie pochopiť dobu, v ktorej vyrastali jej rodičia či starí rodičia. Ako chutí moc je síce dielo staré takmer pol storočia, ale jeho posolstvo je stále aktuálne a pravdepodobne ešte aj dlho bude. Pri tvorbe tejto práce bolo pre mňa naozaj ťažké urobiť výber toho najlepšieho z diela, pretože takmer na každej strane sa nachádza myšlienka, ktorú som si pri čítaní podčiarkla. Preto vám môžem poradiť len jediné: dajte tejto knižke šancu, nepovažujte ju len za nudné povinné čítanie a uvidíte, že každý z vás si v nej nájde niečo, čo vás prinúti zamyslieť sa.